John Virapen:Nežiadúci účinok:smrť

.

Poďakovanie
Chcel by som sa poďakovai najmä svojej rodine, ktorá ma
trpela po celý čas, čo som pracoval na tejto knihe. Špeciálna
vdaka patrí aj Čiarkoví Bakerovi a inštitúcii The Office of
Medical & Scientific Justice, Inc. (www.OMSJ.org).
Túto knihu venujem nespočetným obetiam farmaceutického
priemyslu, ale najmä deiom. Aby sa nestali pokusnými
králikmi, čo sa napchávajú tabletkami farmaceutických
gigantov, k čomu by som rád prispel svojimi spomienkami.
John Virapen
Obsah
Máj 2007 14
Predslov 19
Bol som globálny hráč 21
Zvláštny marketing a úplatkárstvo 22
Moja minulosť a synova budúcnosť 24
Všetko je vecou peňazí 26
Aktívni nespokojenci 27
Štruktúra knihy 28
1. kapitola
Ako som sa stal tým, čím som 29
Detstvo v Britskej Guyane 30
„Musíš, lebo inak..." 32
Európa ako prvá 34
Prvé zaškolenie za predajcu 36
Osudná náhoda 38
Predaj novín na rímsky spôsob 40
Až na hranice Európy 41
Cena za mlčanie 42
Jednoruký dobrák z Travemunde 45
Švédsko, môj nový domov 48
Popová hviezda Jay Vee 48
2. kapitola
Začiatky vo farmaceutickom priemysle 51
Som zástupca farmaceutickej firmy 51
Predajné kvóty a triky 52
Show & Telí 54
Profily 55
Darčeky pre lekárov 57
8 John Virapen
Na ceste k úspechu 59
Mosty k lekárom 60
Otázka dôvery 63
Opäť v Ríme 65
3. kapitola
Začiatky u globálneho hráča 67
Školenie á la Virapen 67
Obrat na tretiu 70
Kupovanie mienkotvorných odborníkov 72
Lekári-kúzelníci 72
Skupinová fotografia s mienkotvorcami 74
4. kapitola
Benoxaprofén - prvý trhák vyráža do boja 78
Zmena stratégie 78
Prekrútená reklama 79
Chronológia ututlaných smrteľných prípadov 83
5. kapitola
Vioxx* História sa opakuje? 87
Mýtus o znášanlivosti 88
Ponaučenie z minulosti 90
6. kapitola
Kupovanie lekárov 93
Kongresy 93
Jazzový festival Eli Lilly 95
Virapenove výstrelky alebo tok peňazí v Lilly 97
7. kapitola
Môj príbeh s liekom Prozac* 99
Trháková logika 99
Fluoxetín 99
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 9
Sérotonínová teória 100
Tuční sú vynikajúci zákazníci 100
Postup pri schvaľovaní liečiv 101
Vývoj liečiva 102
Slabiny schvaľovacieho postupu 105
Marketingová kampaň 105
Seeding trials - feeding trials 107
Schválenie alebo zamietnutie 111
V aute so Sidneym Taurelom 111
Tlak sa stupňuje 113
Kupujem psychiatra 114
Na čo myslia psychiatri 118
Vedecké čáry-máry v hotelovej izbe 119
Dohoda o cene - Prozac* 120
Moja cena sa stáva štandardom 124
Záleží iba na cene 125
8. kapitola
Čo je „depresia"? 127
Nejasné diagnostické hranice 128
Interné memorandum 130
Účinok alebo len riziká užívania liekov? 131
9. kapitola
Protokole 27 135
Ukončenie protokolu 136
Zlyhanie sa neráta 136
Počet sa scvrkáva 137
Klinické skúšky - prežijú iba najsilnejší 138
Z 11 000 iba 286 139
Dĺžka liečby 139
Dlhodobé účinky 140
Novorodenci na odvykacej kúre 140
10 John Virapen
Agresívne a neúčinné 141
Je zbytočný - skutočnosť známa od roku 1984 142
Pozitívny účinok netreba 142
Depresia z antidepresív 143
10. kapitola
Obrovský sérotonínový podvod 144
11. kapitola
Prozac* na súde 146
12. kapitola
25 000 — moja nočná mora 150
13. kapitola
Švédsky vzor — Prozac* v Nemecku (Fluctin*) 154
Nemecký spolkový úrad pre zdravotníctvo zamietol fluoxetín 154
Zapojenie nemeckých úradov 155
Kto a s kým šiel na večeru 156
Deti a Prozac* 157
14. kapitola
Preložený do Portorika 159
Up, up and Away 159
Povýšenie do zeme Nikoho 161
Posledný rozhovor so Sidneym Taurelom 164
Virapen verzus Lilly 167
Môj prípad na prokuratúre vo Švédsku 169
Zmena zákona vo Švédsku 169
Zákon je na vašej strane 170
15. kapitola
Inzulín — stále ten istý vzor 171
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 11
Čierna listina ako odporúčanie 171
Inzulín - etický štart 172
Sú ľudia lepšie prasce? 173
Hypoglykémia 174
Nedostatok liekov 174
Schvaľovanie nového inzulínu 177
Patent ženie cenu nahor 178
Bezohľadná súťaž 178
Inzulínové perá — ale nie pre chudobné krajiny 179
10 percent pre mňa 179
Dal a nedostal 180
Lacné sľuby 180
16. kapitola
Rastové hormóny a off-label marketing 182
Bez sympatií žiadny úplatok 183
Rastové hormóny a večná mladosť 183
Miliónové pokuty? Maličkosť 183
Etické štandardy? 185
Schering, Pfizer, Lilly a Co 186
17. kapitola
Hyperaktivita alebo vymyslené ochorenia 188
Reklama na chorobu 190
Dôkazné bremeno úplne naruby 191
Nejasná indikácia 192
Farmaceutické firmy určujú sociálne štandardy 194
Tlak zdola 195
Aké sú deti 196
Prototyp Heinricha Hoŕfmanna: Neposedný Filip 198
Malý Mikuláš, Tom, Huck a kamaráti 198
Logika poisťovacích agentov 199
Tabletka šťastia 200
12 John Virapen
Zopakuje sa história s liekom Prozac* aj v prípade prípravku
Strattera*? 201
Moja sťažnosť na reklamu o ADHD 204
18. kapitola
Depresia - národná choroba? Deti na zozname hľadaných osôb 206
Dotazník zameraný na sociálne fóbie 207
Vyšachovať rodičov z hry 207
Abrakadabraka... a si označený 209
V Nemecku je všetko v poriadku? 210
19. kapitola
Zyprexa* 212
Smrť — súčasť firemného tajomstva 212
1,2 miliardy dolárov za mlčanlivosť 214
20. kapitola
(Dez) informácie v čakárni u lekára 216
Zdravotnícky systém je chorý. Diagnóza: korupcia 218
21. kapitola
Čo môžete urobiť vy 220
Klaďte otázky — lekárovi i lekárnikovi 220
22. kapitola
Navrhované riešenia 222
Doslov 229
Príloha
Životopis Johna Virapena 232
Vysvetlivky výrazov použitých v knihe 234
Adresy 242
Záverečné poznámky 243
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 13
Máj 2007
Zaujímavosťou môjho príbehu je, že jeho začiatok sa neustále
mení. Tento predslov je vlastne predslovom k predslovu a mám
obavy, že pri každom novom vydaní sa vždy udeje čosi nové,
čosi, čo úzko súvisí s mojou minulosťou, takže pre to bude treba
nájsť miesto v tejto knihe...
Moja minulosť vo farmaceutickom priemysle je totiž nanešťastie
takmer strašidelným príbehom, ktorý sa sám píše neprestajne
ďalej a súčasnosť ho nielenže neustále potvrdzuje, ale ma
vždy znova a znova vťahuje na hraciu plochu, o ktorej som si
s nádejou myslel, že som ju už naveky opustil.
Najnovší prípad: V noci 25. februára 2007 o 01:35 som
podlá štatistiky programu Word dokončil predposlednú kapitolu
k svojim memoárom. Dal som si pohárik koňaku na záver
dňa a uvolnene som sledoval, ako počítač postupne pozatváral
všetky okná, až napokon ustal aj hukot ventilátora aj zunenie
pevného disku. V ušiach sa mi rozšumelo ticho. Vkĺzol som
do spálne k manželke a nášmu synčekovi.
V to ráno ma z hlbokého spánku zobudil telefonát z Atlanty
v USA. Prekliaty časový rozdiel! Na druhom konci linky nie je
nik menej významný než Andy Vickery, jeden z najprominentnejších
a najúspešnejších právnikov zapojených do procesov
zameraných na účinky psychotropných látok na človeka, teda
na to, čo sa zvyčajne zmestí pod nevinné označenie „nežiaduce
účinky". V mojom príbehu však toto slovné spojenie zahŕňa
samovraždy, vraždy a konanie v amoku. Vickery je síce hlavička,
ale na časový rozdiel medzi jeho americkou kanceláriou
a mojím domom na juhu Nemecka zrejme zabudol. Prepáčil
som mu to.
Andy Vickery je každopádne jedným z mála právnikov, ktorí
v sporoch proti nesmierne silnej mašinérii farmaceutických
14 John Virapen
gigantov úspešne zastupujú osoby poškodené farmaceutickým
priemyslom. Vickery sa o mne dozvedel na internete. Na platforme
youtube som sa predstavil ako bývalý zamestnanec farmaceutického
kolosu Eli Lilly &c Company a oznámil, že onedlho
vyjde táto kniha. Vickery okamžite vedel, kto som.
10. marca 2007 letím do Atlanty. Andy Vickery ma pozval,
aby som pred súdom vypovedal ako znalec vo veci samovraždy,
ktorá sa stala v USA. Obeť osobne nepoznám a nie sú mi známe
ani presné okolnosti úmrtia zosnulého. Udajne si strelil guľku do
hlavy. Jeho meno, Porter, počujem prvýkrát. Možno si pomyslíte:
„Zvláštny svedok." Máte pravdu. Som totiž viac než iba svedok.
Vickery má záchytné body, určité informácie dôležité pre jeho
mandantku, vdovu po zosnulom Porterovi, a jej žalobu, ale
žiadne dôkazy. A tu vstupujem do hry ja. Porter totiž nanajvýš
ak jeden týždeň užíval Prozac. Liečba ho natoľko vykoľajila, že
sa mu dobrovoľná smrť zrazu javila ako jediná zmysluplná alternatíva.
Pritom to bol úspešný obchodník, nepatril k ľudom so
samovražednými sklonmi. Mal osobné problémy a rozhodol sa
vyhľadať lekára. Ten mu okamžite predpísal Prozaŕ. Veď viete,
čosi na „zlepšenie nálady", nič viac. Nuž, po týždni sa Porter
dostal do takej „náladičky", že sa zastrelil.
10. marec je sobota. Mám jeden deň na aklimatizáciu a v pondelok
12. marca sa to začne. Dva dni sa okolo mňa vrteli dvaja
právnici môjho niekdajšieho zamestnávateľa, gigantického farmaceutického
koncernu Eli Lilly. Ich cieľ: Zdiskreditovať ma
ako človeka, a tak spochybniť aj moju svedeckú výpoveď a v najlepšom
prípade ju z konania vylúčiť. Lebo to, čo viem a pod
prísahou vypoviem, je poriadna bomba. Právnici ju mali zneškodniť.
Celé dva dni ma mučili detailnými otázkami týkajúcimi sa
prípadov starých desať, ba niekedy aj dvadsať rokov. Pripadalo
mi to ako bizarný školský test... Spomienky ma síce neklamú,
ale takáto procedúra si aj tak vyžaduje pevné nervy a koncentráciu.
Jeden z nich vždy na chvíľu odišiel nabok, aby kamsi zate-
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 15
lefonoval, vyžiadal si údaje, ktoré ma mali zahnať do úzkych.
Nepodarilo sa im to. Takýto výsluch je síce nesmierne vyčerpávajúci,
ale keď sa človek drží pravdy, napokon ho vydrží. Lži sú
ako domček z karát. Zistil som to na vlastnej koži: Je celkom
jedno, na akú vratkú lávku ma vyvedú, nespadnem. Dva dni so
mnou bojovali, skúšali všetko možné.
Napokon, akoby mimochodom, padla kľúčová otázka, ktorá
vonkoncom nebola od veci.
„Prečo to robíte, pán Virapen? Prečo sa tak intenzívne hrabete
v minulosti? Prečo všetko nenecháte jednoducho tak?"
Bol som síce unavený, ale rozhodným pohybom kladiem na
stôl fotku. Je na nej môj syn. „Pre toto. Ide mi o budúcnosť."
Na okamih zavládne v nezaujato chladnej súdnej sieni ticho.
Žiaden šušot. Žiadne strategické dohovory. Žiadny šuchot
papierov. Na okamih nik nenahliada do spisov.
Za tie dva dni ma opäť prehnali celou mojou minulosťou
ako býka v španielskej aréne. Po tejto štrapácii som bol ešte celý
týždeň mentálne otupený. Vyčerpali ma, ale nezdolali. Nenašli
žiadne rozpory, žiadne lži, žiadnu nepravdu. Vyhradili si síce
možnosť neskoršieho opravného prostriedku proti mojej svedeckej
výpovedi, aby ju nebolo možné použiť neskôr, ale napokon
to nechali tak.
Moja svedecká výpoveď je platná. Andy Vickery ju použije,
aby vdove po Porterovi pomohol pri žalobe proti Eli Lilly. Ale
- ktohovie. Takéto procesy sa nezriedka zastavia v štádiu, keď
farmaceutickému obrovi začne prihárať, keď ho nútia predložiť
tajné spisy a k slovu sa dostávajú znalci, ktorí sa veími dobre
vyznajú vo vnútorných záležitostiach farmaceutických gigantov.
V takomto štádiu sa Goliášovi právnici zvyčajne pokúsia
o všetko, len aby zastavili rozhodujúci boj pred súdom. Stiahnu
sa do prítmia neoficiálnych hotelových miestností, aby záležitosť
vyrovnali mimosúdnou cestou. Keď vidia, že nemajú šancu
proces vyhrať, dohodnú sa mimosúdne. (A niekedy dokonca aj
16 John Virapen
vtedy, keď by proces vyhrať mohli, ale na pretras by sa dostali
veími nepríjemné skutočnosti!)
Ťažko nájsť žalobcu, ktorý by odolal mastným sumám, čo
ponúkajú gigantické farmaceutické firmy. Preto koncerny nie
sú nútené odhaliť svoje slabiny a zachovávajú čistý imidž farmaceutického
priemyslu bádajúceho pre blaho ľudstva.
„Tento proces vám manžela nevráti. Je celkom jedno, ako
skončí. Prosím, prijmite ako odškodné aspoň tento šek a môžbyť,
že jedného dňa začnete celkom odznova... život ide ďalej."
Takto alebo voľajako podobne budú argumentovať a ak uspejú,
vyjde navnivoč aj boj o pripustenie mojej svedeckej výpovede
na účely procesu. Protokoly, zostrih videozáznamu mojej svedeckej
výpovede, to všetko sa v takom prípade zapečatí, zmizne
pod zámkom a verejnosť sa opäť raz nedozvie nič o tom, čo sa
v skutočnosti deje, ako Prozac9, vraj liek na zlepšenie nálady,
spravil z človeka smrtiaci stroj.
Naozaj nič?
Nuž, práve máte v rukách prepis výpovede, ktorú som v marci
2007 podal v Atlante. No nielen to, oveľa viac. Ak by moje pod
prísahou poskytnuté svedectvo uložili ladom a hľadanie pravdy
o lieku „Prozac9 a Porterovi" by sa zastavilo na mŕtvom bode,
bol by to pre tento prípad trpký koniec. Moja výpoveď však platí
aj pre celý rad ďalších prípadov. Iste si totiž spomínate, že som
nepoznal podrobnosti daného prípadu, do Atlanty ma pozvali
ako znalca na psychofarmaká a... na podplácanie. Význam toho,
čo som tam povedal, siaha ďaleko za hranice prípadu Porter.
V prípade Cho Seung Huia, ktorý v amoku strieľal na univerzite
vo Virgínii, vyšlo najavo, že podstúpil psychiatrickú liečbu
a ja si viem predstaviť, čo to môže znamenať. Špekuluje sa, či
sa aj v tomto prípade človek nezmenil na smrtiacu zbraň práve
pôsobením látok ovplyvňujúcich psychiku. Aby sa skoncovalo
so špekuláciami, mali by sa na stôl vyložiť fakty a spolu s nimi aj
pravda. Rovnako by však bolo treba skoncovať s mimosúdnymi
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 17
dohodami a predbežnými súdnymi opatreniami!
Môj let do Atlanty a ostatné aktuálne prípady na každý pád
svedčia o tom, aký je môj príbeh dôležitý aj pre dnešok.
John Virapen, máj 2007
18 John Virapen
Predslov
Pravdu, celú pravdu a nič iné, iba pravdu, tak nech mi Boh
pomáha.
Noc čo noc sa mi pri posteli schádzajú záhadné bytosti. Niekedy
do izby vkĺznu v skorých ranných hodinách. Búšia hlavou
o stenu, žiletkami si režú ruky i krk. Zobúdzam sa zmáčaný
potom. Svojím dielom som prispel k smrti ľudí a ich tiene ma
teraz mátajú.
Spoluzodpovedám za smrť jedincov, ktorých som nepoznal.
Nie, nezabil som ich vlastnými rukami. Naopak, fungoval som
ako poddajný nástroj farmaceutického priemyslu.
„Naozaj?" spýtate sa. „Boli ste nástrojom, pán Virapen? Iba
nástrojom? Tak ako je kladivo nástrojom tesára?"
Pri tejto otázke sa pohrdlivo uškrniete. Máte pravdu. Bol som
viac než iba nástroj. Lebo na rozdiel od kladiva mám slobodnú
vôľu. Avšak, ruku na srdce, do akej miery je človek pri rozhodovaní
slobodný? Manipulácia vôle farmaceutickým priemyslom
zohráva v mojom príbehu významnú rolu. Existuje nejaký
nebezpečnejší nástroj než človek, ktorému zmanipulovali vôíu?
Dnes už nie som v hre. Ako jedinec som nebol až taký dôležitý.
Bol som iba pešiakom. Figúrkou. Oveľa dôležitejšie bolo,
že som fungoval tak, ako chceli. Ale hra pokračuje. Tak, ako
som fungoval ja, fungujú iní, a robia to, čo som robil ja. Vy ako
pacient ste však v hre stále. Ste tou najdôležitejšou figúrkou. Hra
je pristrihnutá presne na vaše miery. A na miery vašich detí.
Teraz namietnete, že farmaceutické koncerny predsa konajú
dobro — skúmajú, snažia sa vyvinúť nové lieky, čo pomôžu
rudom. S obľubou a nahlas to proklamujú. Vytvárajú obraz
slnkom zaliatej krajiny so smejúcimi sa deťmi a tancujúcimi
starcami. Ľudstvo sa usmieva. Obraz však nie je pravdivý. Žiaľ.
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 19
Sú na ňom škvrny, a to je len mierne povedané.
• Viete, že veľké farmaceutické koncerny vynakladajú každoročne
35 000 EUR na každého lekára s vlastnou praxou, aby
ho motivovali predpisovať ich výrobky?
• Viete, že osoby s významným vplyvom na verejnú mienku,
teda uznávaní vedci a lekári, dostávajú drahé zájazdy, dary,
prípadne priamo peniaze ako úplatok za pozitívne posudky
liečiv, ktorých závažné, niekedy až smrteľné nežiaduce účinky
prenikli na verejnosť, len aby rozptýlili oprávnené obavy
lekárov i pacientov?
• Viete, že pre celý rad nových schválených liekov existujú iba
krátkodobé štúdie a nik nevie, aké sú ich účinky na pacientov
pri dlhodobom alebo trvalom užívaní?
• Viete, že výskumné správy a štatistické údaje, ktoré štátne
zdravotnícke úrady vyžadujú na schválenie lieku, sa tak dlho
prikrášľujú, až sa z nich celkom vytratia smrteľné prípady
zapríčinené daným liekom?
• Viete, že viac než 75 percent popredných vedcov pôsobiacich
na poli medicíny platia farmaceutické firmy?
• Viete, že sa predávajú lieky, pri schvaľovaní ktorých zohralo
svoju úlohu podplácanie?1
• Viete, že farmaceutický priemysel si choroby vymýšľa a propaguje
ich cielenými marketingovými kampaňami, len aby si
rozšíril odbytisko pre svoje výrobky?
• Viete, že farmaceutický priemysel sa čoraz viac zameriava
na deti?
Nie, o mnohom z uvedeného ste nemohli vedieť, lebo farmaceutický
priemysel robí všetko pre to, aby tieto skutočnosti
nikdy nevyplávali na povrch. A ak aj niečo nedopatrením prenikne
na verejnosť, tak iba v krajnom prípade, keď sa tomu už
naozaj nedá zabrániť, ako sa to stalo napríklad v roku 2006
v Londýne výrobcovi liečiv z Wúrzburgu TeGenero.2 Spomínate
si? „Sloní muž," hlásal titulok. Jednému z ľudí plniacich úlohu
pokusných králikov za dve hodiny po užití novej zázračnej tab-
20 John Virapen
letky opuchla hlava do trojnásobných rozmerov. Pripomínal
„slonieho muža". V spoločnosti TeGenero čosi zlyhalo. Nie však
v súvislosti s opuchom hlavy. To výrobcu liečiv netrápilo. Jediným
problémom bol únik informácií na verejnosť. „Neskúsený
zajac!" okomentoval by som ten prípad za svojich aktívnych
čias. Firma TeGenero nemala na výber. Vyhlásila konkurz a zahladila
za sebou všetky stopy. Globálnemu hráčovi sa však čosi
také nestane.
Takéto prípady sú ešte stále výnimkou. Zvykne sa tvrdiť,
že osoby zaradené do procesu klinického skúšania tak či tak
trpia závažnými ochoreniami, a preto sa im prisúdi vina za
zlyhanie obličiek alebo úmrtie! A neustále sa zdôrazňuje veľký
úžitok liekov pre hromadu iných ľudí. Moja kniha ukazuje, aké
falošné sú tieto tvrdenia, ktoré farmaceutický priemysel používa
na svoju obranu.
Bol som globálny hráč
Svoje tvrdenia nepredkladám z postu outsidera ani žurnalistu
odhaľujúceho tajomstvá. Neukazujem morálne čistým,
takpovediac sterilným prstom na zlých tam hore. Viem, o čom
hovorím, lebo som sa na tom aktívne podieľal. Bol som jedným
z nich.
Od roku 1968 som pracoval pre farmaceutický priemysel.
Začal som ako nevýznamný obchodný zástupca, čo je oficiálne
označenie človeka, ktorý u lekárov leští kľučky. Vypracoval som
sa nahor. Na každom stupni kariérneho rebríčka je zamestnanec
v neistote, v ktorej ho nechávajú nadriadení. Keďže som
neustále stúpal nahor, získaval som čoraz viac informácií a sám
som sa stával páchateľom. Pracoval som pritom pre rôzne firmy.
Z jednej som odišiel len preto, aby som začal v inej na vyššom
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 21
postavení. Nahor som stúpal rýchlo. Spoznal som zvnútra niekoľko
nadnárodných koncernov, globálnych hráčov, napríklad
Novo Nordisk, a vo Švédsku som sa stal riaditeľom pre inú spoločnosť,
Eli Lilly & Company.
Čo sa týka sortimentu výrobkov, raz išlo o zázračnú tabletku
proti artritíde, inokedy o podvod s humánnym inzulínom, ale
aj o omladzovacie kúry (rastové hormóny) a napokon o nový
rad tabletiek na psychologické poruchy (SSRI), o ktorých sa
nesprávne hovorí aj ako o látkach na zlepšenie nálady. Tieto liečivá
sú však všetko iné, len nie prostriedky na zlepšenie nálady.
Doženú človeka k samovražde alebo k vražde. Sú nebezpečné,
nie sú však určené na liečenie ojedinelých chorôb, naopak. Jeden
jediný liek z tejto skupiny liekov dokáže vygenerovať obrat až
niekoľko miliárd eur. Za rok! Každučký rok!
Zvláštny marketing a úplatkárstvo
Pre tieto nebezpečné a rozšírené produkty som vymýšľal
a viedol marketingové kampane. Marketing pritom zahŕňa celú
škálu krokov, od drahých maličkostí pre lekárov, cez zájazdy pre
osoby ovplyvňujúce verejnú mienku, finančné prostriedky na
kúpené články vo vedeckých odborných časopisoch, prípravu
a realizáciu vedeckých kongresov až po návštevu nevestincov
pre manažérov vyžadujúcich mimoriadnu starostlivosť.
Do môjho smutného repertoáru patrilo v neposlednom rade
aj podplácanie úradov. Jeden takýto prípad ma mimoriadne
rozrušil. Mal totiž nezvyčajné dôsledky. Išlo o podplatenie nezávislého
znalca pracujúceho pre zdravotnícky úrad.
Skutočnosť, že som ochotne spolupracoval, ma dnes nesmierne
ťaží. Od strachu prepotené pyžamá ma ženú spoznávať
samého seba. Bol som sviňa. Podporoval som schválenie liekov,
hoci som vedel, že ľuďom škodia.
22 John Virapen
Teraz mám 64 rokov a žijem v Nemecku. V Švábsku. Som
ženatý a mám malého syna. Je pre mňa tou najdrahšou bytosťou
na svete. A farmaceutický priemysel neustále hľadá nové, lukratívne
trhy. Začína sa zameriavať na deti. Bojím sa.
Nie svojich bývalých šéfov, i keď viem, že iní, ktorí si ako ja
pustili jazyk na špacír, tým ohrozili vlastný život. Farmaceutická
loby je veľmi mocná. Votrie sa do priazne politikov a sudcov
a vydiera celú vládu. Vyhráža sa stiahnutím investícií alebo zrušením
pobočiek, teda znížením počtu pracovných miest, a predstavitelia
štátu okamžite skrotnú. Padli už aj posledné zábrany.
Vplyv farmaceutického priemyslu nie je veľmi na očiach.
Asi pred rokom som telefonoval s lektorkou známeho nemeckého
vydavateľstva zameriavajúceho sa na vedecké publikácie.
Prejavila veľký záujem o môj príbeh, o túto knihu. Musí to vyjsť
na svetlo božie, tvrdila, treba o tom konečne informovať verejnosť.
Od nadšenia celá horela.
Povedal som: „Dobre, tak tú knihu vydajte."
Srdečne sa rozosmiala a povedala: „Nemožné, veď vydavateľstvo
žije práve z reklamy farmaceutických spoločností. Vydávame
štandardné diela týkajúce sa lekárskej praxe." Tá dáma ma
však požiadala, aby som na jej súkromnú adresu bezpodmienečne
zaslal jeden exemplár, keby niekto niekedy knihu predsa
len vydal. Túžila byť jednou z prvých, komu sa dostane do rúk
a bude mať možnosť si ju prečítať.
Istého muža, volal sa Alfredo Pequito3 , za zverejnenie nepríjemných
informácií o farmaceutickom priemysle prepadli
a dobodali nožom. Lekári mu museli ošetriť 70 bodných rán.
Tento prípad sa nestal, ako by ste sa azda mohli domnievať,
v niektorej z krajín tretieho sveta alebo v Los Angeles a nestal
sa ani v minulých storočiach, za čias Divokého západu. Nie,
zaútočili naňho medzi nami, dnes, v civilizovanom svete, a to aj
napriek silnej osobnej ochranke. Uvedený muž pracoval v Portugalsku
pre nemecký koncern BAYER ako obchodný zástupca,
teda na rovnakom stupni hierarchie, na akom som začínal asi
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 23
pred tridsiatimi rokmi. Patril k ľuďom, ktorí neustále behajú za
lekármi a ponúkajú im zadarmo vzorky, bonboniéry alebo čosi
viac.
Moja minulosť a synova budúcnosť
Takéto prípady mi nenaháňajú strach. Nie. Bojím sa však,
že by sa z môjho syna mohol stať človek, akého farmaceutický
priemysel miluje: ochotný pojedač tabletiek a liekov na vymyslené
i vsugerované ochorenia. Cena je all inclusive - zahŕňa
aj smrteľné nežiaduce účinky. Farmaceutický priemysel mení
zmýšľanie človeka budúcich generácií.
Nie, nerobím paniku. Už sa to začalo. Počuli ste o ADHD?
Nie? Hyperkinetická porucha aktivity a pozornosti. Ľudovo sa
tomu hovorí detská hyperaktivita alebo neposedné deti. Ide o deti,
ktoré nevedia obsedieť, skáču človeku do reči a vyrušujú počas
vyučovania, jednoducho deti, ktoré sa nedokážu prispôsobiť.
Podľa farmaceutického priemyslu trpia závažným ochorením,
ADHD. Samozrejme, že naň existujú lieky. Inak by sa predsa
ochorenie v takom rozsahu a tak agresívne nepropagovalo.
Jedným zo známejších liekov je Ritalin*. Novší produkt atomoxetín
(Stratterá*) pochádza z firmy, pre ktorú som celé roky pracoval,
Eli Lilly & Company. Nikto však ešte nevie, aké vývojové
poruchy a dlhodobé škody Strattera*spôsobuje, no napriek tomu
sa vraj denne predpisuje tisícom údajne hyperaktívnych detí.
O to sa stará farmaceutický priemysel. Kedysi som sa o to
staral aj ja. Nie v prípade výrobku Strattera*, ale v prípade lieku
fluoxetín (Prozac*), predchodcu prípravku Strattera*. A od
tohto roku možno Prozac" v Nemecku predpísať dokonca aj
deťom (v Nemecku sa výrobok predáva pod označením Fluctin").
V odbornom žargóne sa hovorí o line-extension. Ak je
niektorý segment trhu už celkom vyčerpaný, treba sa zamerať
24 John Virapen
na ďalší. Aj deti sú len segmentom trhu. Teraz by mali hltať
Prozac*. Liek, čo spôsobuje stratu radosti zo života a vyvoláva
agresivitu. Liek, čo by vôbec nemali schváliť. Ale schvália. A ja
viem, ako sa to dá zariadiť.
Prosím, nechápte ma nesprávne: Maximalizácia obratu nie je
nič zlého a ja by som bol tým posledným, kto by kapitalizmus
obviňoval zo špinavého obchodovania so zdravím, o čom píšem
v tejto knihe. Nech sa na zisk pre mňa za mňa zameriavajú pri
predaji áut, skrutiek alebo jogurtov. V mojom príbehu však
ide o telesné i duševné zdravie íudí, s narušením ktorého farmaceutický
priemysel vedome ráta, aby generoval zisky a ešte
väčšie zisky. Skryté umieranie, nepozorovaná smrť.
Keď autu nefungujú brzdy, alebo keď mu fungujú iba pri
každom druhom zatlačení brzdového pedála, prípadne mu
pri rýchlosti vyššej ako 60 km/h vypadáva z rámu čelné sklo,
alebo má nesprávne vyvedený výfuk, takže spaliny sa dostávajú
do kabíny auta, nedostane sa vôbec na trh, zatiaľ čo lieky
s porovnateľnými nedostatkami áno. Ako je to možné? Prečo sú
spotrebitelia lepšie chránení proti fušerskej práci na autách ako
proti fušerom ohrozujúcim ich telo, zdravie či dokonca život?
Samozrejme, že farmaceutický priemysel ako taký nie je zlý.
Neprislúcha mi vynášať súdy, lebo nepoznám všetky spoločnosti.
Hľadanie skutočne eticky bezúhonných firiem by však
mohlo byť príslovečným hľadaním ihly v kope sena. Kedysi farmakológovia
začínali inak. Boli dodávateľmi pre medicínu. Ak
ich vtedy pri bádaní motivovala snaha nájsť liek na určitú chorobu,
tak dnes ich správanie diktuje obrat. Otázka znie: Ktorá
účinná látka prinesie viac peňazí? Pretože nové účinné látky sa
predsa môžu predávať za vyššie ceny. Či sú tieto lieky účinné, či
nenapáchajú viac škody ako prinesú úžitku, to nikoho netrápi.
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 25
Všetko je vecou peňazí
Všetko je vecou peňazí, tak znie najdôležitejšie posolstvo
mojej knihy. Peniazmi dosiahnete čokoľvek. Ohnete každý
chrbát a podleziete každú legálnu hranicu. Stačí vedieť, koľko
treba zaplatiť a či ste ochotní na takú cenu pristať. Nemusí ísť
ani o astronomické sumy. V prípade môjho príkladu s liekom
Prozac* a aj v iných prípadoch boli sumy síce vysoké, nie však
prehnane. Pri podplácaní sa vyžaduje jemnocit. Človek nesmie
byť netaktný. Kultivovaný rozhovor je rovnako dôležitý ako
samotná cena.
Štátne úrady pred kriminálnymi štruktúrami vo farmaceutickom
priemysle nezachránia vás ani môjho syna. Úradníci sú
úplatní, rovnako ako znalci či lekári. V istom zmysle možno
skorumpovať kohokoľvek. To vie každý otec, každá matka. Už
rodičia manipulujú svojím dieťaťom prostredníctvom sľubov.
Ak zje všetko, čo má na tanieri, smie večer dlhšie sledovať televíziu.
Malé dieťa naopak, prestane okamžite fňukať, keď dostane,
čo chce. Takto to vyzerá v každodennom živote. Postupy, o ktorých
píšem, sú strategicky naplánované a patria do oficiálnych
postupov, sú súčasťou obchodných plánov farmaceutických
koncernov. Nejde o náhody. Aj dnes všetko fičí tak, ako kedysi.
Najmä v prípade tabletiek ovplyvňujúcich psychiku. Sú založené
na prvotnom trháku, látke, ktorej som pomáhal preraziť
na trh. Zaujímalo by ma, pri čej posteli zvykne stávať tento
nebožtík:
7. februára 2004 sa v laboratóriu farmakologického koncernu
Eli Lilly počas klinickej štúdie obesila devätnásťročná
študentka.4 Použila vlastný šál. Samovražda, a to dokonca počas
klinických skúšok! Šialené. Je to však iba jeden z celého radu
samovražedných prípadov. Navyše jeden z mala, o ktorých sa
verejnosť čosi dozvedela. Na začiatku celého procesu bola táto
mladá žena celkom zdravá. Účasťou na klinických skúškach
26 John Virapen
liekov chcela získať prostriedky na financovanie štúdia. Ľudí
s náznakmi depresií pre istotu zo skúšok celkom vylúčili, hoci
išlo o skúšky, na základe ktorých sa malo schváliť liečivo určené
pre pacientov trpiacich depresiami!
Samovraždy sa, ako napokon vždy, ututlávali tak dlho, ako sa
len dalo. Keby v nejakej sekte chemickými alebo inými metódami
vohnali mladých, zdravých ľudí do šialenstva, z ktorého
by nevideli únik, a smrť by sa im javila ako jediné východisko,
tak by sektu okamžite zakázali. Právom. V prípade výskumných
laboratórií farmaceutického priemyslu to nik nespraví. A už
vonkoncom nie vtedy, keď ide o to najväčšie laboratórium. Veď
ako inak možno nazvať milióny pacientov, ktorým pod bombastickým
označením podstrčia zle otestované a život ohrozujúce
drogy? Vy všetci ste pokusnými králikmi. A ešte za to aj platíte.
Niekedy dokonca vlastným životom. Povedali vám to?
Aktívni nespokojenci
Existuje teda milión dôvodov, prečo sa znepokojovať. Želal
by som si však, aby neostalo iba pri znepokojení, pri tom neurčitom
a mdlom pocite, ale aby ste začali byť aktívni. K tomu
môžu prispieť aj všetci tí z farmaceutického priemyslu, ktorí,
rovnako ako ja, už majú po krk klamstiev svojich šéfov i svojich
vlastných klamstiev. Tí, v ktorých sa celkom staromódne pohne
svedomie.
Po prečítaní tejto knihy ma asi nebudete mať veľmi v láske.
Nech sa páči - odsúdte ma, nemôžete byť ku mne tvrdší, než
som k sebe ja sám. Jedno je však isté: Získate celkom nový
pohľad na lekárov, na ich zvyklosti pri predpisovaní liekov, na
správy o vedeckovýskumných novinkách, vedeckých sympóziách,
a celkom inak budete pristupovať k odborným časopisom
či oficiálnym odporúčaniam a zmeníte názor aj na bezpečnosť
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 27
postupov používaných pri schvaľovaní nových liečiv. Všetko
bude zrazu iné.
Štruktúra knihy
Prvá časť knihy opisuje cestu dieťaťa z jedného z kútov
takzvaného tretieho sveta na globálnu scénu jedného z farmaceutických
gigantov.
Druhá časť ukazuje, ako sa farmaceutický priemysel začiatkom
osemdesiatych rokov 20. storočia zmenil na skorumpovanú
továreň na sny a ako som sa na tejto zmene podieľal ja osobne.
Opíšem aj to, ako sa neetická stratégia predaja farmaceutických
spoločností ďalej rozvíjala, a to až do súčasnosti.
V tretej časti nájdete moje návrhy na zvýšenie ochrany
pacienta, slovník najdôležitejších pojmov, ako aj adresy, na ktorých
môžete získať ďalšie informácie.
Verejnosť. Ničoho sa farmaceutický priemysel nebojí tak
veľmi ako práve pozornosti verejnosti. Lebo negatívne správy
v tlači - o pacientoch, ktorí si počas klinického skúšania podrežú
žily, o pokusných osobách s hlavami nafúknutými ako
balón - majú svoj význam. Ovplyvňujú najposvätnejší zo
všetkých cieľov farmaceutického priemyslu - obrat. Verejnosť,
teda VY, ste pákou, ktorá môže niečo zmeniť. Pomôžte zastaviť
tieto machinácie. Máte na to.
28 John Virapen
1. kapitola
Ako som sa stal tým, čím som
Už niekoľko mesiacov mám šesťdesiatštyri rokov. Pri pohľade
na moju fotografiu mi neuveríte, že som Švéd, ale presne tento
údaj mám v občianskom preukaze uvedený v kolónke „štátna
príslušnosť". Hovorím plynulé po švédsky, i keď švédčina nie
je mojím materinským jazykom. Narodil som sa v Britskej
Guyane. Táto krajina je z mnohých hľadísk azda tým najväčším
protikladom nielen Švédska, ale aj Nemecka, teda štátu,
kde v súčasnosti žijem so svojou treťou manželkou, ktorá je
Nemka. Som otcom trojročného syna. Je pýchou mojej staroby
a súčasne aj mojou starosťou, keď pomyslím na jeho budúcnosť
a na nebezpečenstvá, čo ho ohrozujú. Nebezpečenstvá, ktoré
som svojou činnosťou privodil aj ja.
Každého občas hryzie svedomie a ja nie som výnimkou. Je
neodpustiteľné, že som sa dal na desiatky rokov zapriahnuť do
špinavých obchodov farmaceutického priemyslu bez toho, aby
som povedal „nie", vzbúril sa, alebo sa nad tým vôbec vzrušoval.
Neodpustiteľné, ale možno vysvetliteľné. Môj život sa už v detstve
odvíjal podľa vzoru: moc a jej zneužívanie.
Nechcem sa však ospravedlňovať svojimi spomienkami z detstva
a mladosti. Životopis nie je nástrojom na očistu. Môže
však pomôcť objasniť, prečo som vhupol do pascí, ktoré mi iní
nastražili, a prečo pre mňa bolo také ťažké vymaniť sa z nich.
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 29
Detstvo v Britskej Guyane
Narodil som sa v malej dedinke v Britskej Guyane, ktorá
bola, ako už samotný názov napovedá, kolóniou Veľkej Británie.
Mám tmavú piet a indický pôvod, aj napriek tomu, že
Britská Guyana (dnes už nezávislý štát Guyana) sa nachádza
na severnom pobreží Južnej Ameriky. Moji prastarí rodičia sem
prišli z Indie ako takzvaní kuliovia (robotníci). Dali sa naverbovať
a stali sa z nich „dobrovoľní otroci", lebo nový svet im
vykreslili v tých najpestrejších farbách a prisľúbili aj slobodný
život v blahobyte. Samozrejme, po odpracovaní nákladov za
plavbu (keďže peniaze, ako inak, nemali).
Ukázalo sa, že tieto sľuby, ako napokon veľa iného, čo sa bieli
zaväzovali poskytnúť farebným, boli iba prázdne slová.
Práca na cukrových plantážach sa nikdy nekončila. Vlastníci
si našli cesty, ako si kuliov k sebe pripútať. Najprv si museli
odhrdlačiť náklady za cestu do Ameriky. Každý vlastník si ich
stanovil podľa vlastnej úvahy, no rozhodne neboli nízke. Bolo
treba odpracovať jedlo, oblečenie aj strechu nad hlavou a nič
nemalo pevne stanovenú cenu. Mojim predkom trvalo veľmi
dlho, kým si vykúpili slobodu. Z požehnania a neuveriteľného
bohatstva Nového sveta moja rodina nikdy nič neuzrela. Všetci
ostali chudobnými, druhotriednymi ľuďmi v koloniálnom štáte
aj napriek oficiálnemu označeniu: britskí občania.
Koloniálni páni mali najväčšiu moc, ale katolícka cirkev
za nimi nezaostávala. Bola hneď na druhom mieste. Moji rodičia
už dávno vstúpili do katolíckej cirkvi, ale nepriviedla ich
k tomu viera ani presvedčenie. Ich rozhodnutie bolo jednoducho
otázkou prežitia.
Keď je niekto menejcenný a chudobný, musí dobre vychádzať
s mocnými. Je na nich totiž odkázaný.
Môj otec lovil ryby a matka ich chodievala predávať na trh.
30 John Virapen
My deti sme jej pomáhali. Bolo nás šesť, dve dievčatá a štyria
chlapci. Neskôr pribudol ešte syn maminej najlepšej priateľky.
Keď zomrela, rodičia ho adoptovali. V tých časoch to bola
samozrejmosť, ľudia si pomáhali, dbali jeden o druhého, rodiny
a priatelia držali pospolu.
Náhle otec ťažko ochorel. A keď nešiel na more, nemali sme
príjem. Najstarší brat sa obetoval a prevzal čln. Tým nám dal
nesmierny dar, lebo rodičia boli pevne rozhodnutí vydláždiť
svojim deťom cestu do lepšieho života. Odkladali každú pencu
a peniaze neskôr investovali do nášho vzdelania. Keďže najstarší
brat prevzal funkciu živiteľa, nikdy si nevychutnal privilégium
dobrého vzdelania. Celá naša rodina mu vďačí naozaj za veľa.
Keď som mal tri roky, presťahovali sme sa do hlavného mesta.
Ako všetky sídla vtedajšej Guyany, aj ono ležalo na pobreží.
Zmenou bydliska sa náš každodenný život veľmi nezmenil.
Určujúcim prvkom aj naďalej ostalo more. Na ulovené ryby
sme si našli stálych odberateľov. Napriek tomu som za všetky tie
roky nevidel mamu v nových šatách a nikdy si nekúpila nič iba
pre seba. Považovala to za luxus a luxus za nepotrebný rozmar.
Rodičia boli analfabeti, a tak sa rozhodli, že svojim synom
umožnia študovať. Všetko ostatné bolo nepodstatné.
Napriek skromným životným podmienkam som mal radostné
detstvo. S obľubou som sa čvachtal v bahne, bláznil sa na
pláži a celé dni trávil na mori. Nesmierne som miloval aj kriket.
Ako deti sme si užívali veľkú slobodu. Celé mesto sme považovali
za ihrisko, more sa vlnilo priamo predo dvermi, stromy sa
ohýnali pod ťarchou ovocia a každý deň svietilo slnko.
O skutočnom živote sme ešte nič nevedeli. Alebo toto bol
skutočný život?
V škole sa všetko zmenilo. Mal som päť rokov. Mama rozhodla,
že je načase zistiť ako sa treba v živote obracať. Zobudila ma
ráno o tretej a pobrali sme sa na pláž chytať kraby. A zatiaľ čo
ona predávala kraby na trhu, ja som sedel v škole.
Ranné vstávanie a práca na vzduchu, pri mori, mi nevadili.
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 31
Škola už bola z iného súdka. S učením som nemal problémy,
lebo mám vzácny dar - rýchlo chápem. Netrvalo dlho a nadobudol
som pocit, že mi už škola nemôže nič viac dať, a to aj
preto, lebo išlo o katolícku vzdelávaciu ustanovizeň. Mníšky
neustále rozprávali o nebi a pekle, ale na otázky, čo ma trápili,
som odpoveď nedostával. Prečo sú jedni chudobní a iní bohatí?
Prečo sú ľudia tmavej pleti menejcennejší než ľudia s bielou
pokožkou? Existovala štandardná odpoveď: Spochybňovať existujúci
systém je hriech.
„Musíš, lebo inak..."
V istú nedeľu mi v škole život udelil ďalšiu poriadnu príučku.
Keďže katolícka škola a súvisiaci kňazský seminár patrili
k dobrým zákazníkom mojej rodiny, musel som byť veľmi horlivým
katolíkom, lebo urobiť dobrý dojem na pánov bolo životne
dôležité. Začal som teda spievať v zbore (spev som mal naozaj
rád), stal som sa miništrantom (čo bolo znesiteľné) a chodieval
som do nedeľnej školy, kde nás učili najmä katechizmus.
Kňazi boli priateľskí a trpezliví. Učil som sa, poslušne, ale bez
presvedčenia. Jeden z kňazov sa pre mňa stal akýmsi druhým
otcom. Občas mi priniesol z kuchyne dobroty, pochválil ma za
usilovnosť a venoval mi mimoriadnu pozornosť.
Bol som hrdý. Pre chlapca s tmavou pleťou ako ja bolo takéto
uprednostňovanie zo strany bieleho čímsi mimoriadnym. Ze na
takýchto vyučovacích hodinách nikdy neboli ďalší žiaci, ale iba
ja sám, som považoval za ďalší znak nového postavenia. Nič
zlého mi nezišlo na um ani vtedy, keď ma kňaz čoraz častejšie
štipkal do líca, potľapkával po hlave alebo z času na čas objal.
Jedného dňa ma po vyučovaní celkom vážne poúčal o hriešnosti
môjho tela a potrebe očistiť ho. Nemal som ani potuchy,
32 John Virapen
kam mieri. Znova ma objal, pohladil. Bol to vysoký, vychudnutý,
pehavý chlap. Ír. Siahal som mu akurát tak po pupok.
Zaprisahával sa, že ma vylieči, a tuho si ma k sebe pritisol.
Zatajil som dych - bol som vtedy dobrý potápač. Vsunul mi
ruku do nohavíc. Nedopatrením? Ďalej mrmlal litánie o vyháňaní
hriechu. Nepopustil, kým som sa energicky neodtiahol.
Až teraz zbadal moju nechuť. Prestal odriekavať modlitby
a ležérne, takmer dobrosrdečne povedal: „Tvoja rodina dodáva
škole a kňazskému semináru ryby, však? Stavím sa, že by ich
nepotešilo, keby kvôli tebe prišli o zákazky."
Viac dodať nemusel. Zmenil tón. „Prestaň robiť drahoty,
lebo inak..."
Mal som iba päť rokov, ale chápal som presne: „Mám moc.
Ty si bezbranný. Musíš, lebo inak..."
Stál som tam - stuhnutý chlapček v zašpinených šatách, čo sa
jednou rukou pridŕža steny, aby nespadol.
Vo chvíľach, keď sa ten vycivený kňaz so mnou pohrával, zo
mňa každú sekundu čosi uniklo, moja ľudskosť sa strácala ako
para, stával som sa poddaným, hračkou, vecou. Potom mi daroval
drevený ruženec. Na útechu. Pri druhom raze som dostal
modlitebnú knižku. Z času na čas peniaz.
Takto to išlo celý mesiac. Zakaždým, ked som sa pokúsil jeho
útokom vyhnúť, mi pripomenul, v akej som situácii. Celá naša
rodina bola závislá od kňazských rozmarov. Mimochodom,
nebol som jediný chlapec tmavej pleti, ktorému sa čosi také
prihodilo, a on rozhodne nie jediný kňaz tohto druhu. Viem,
že aj moji bratia museli strpieť rovnaké zaobchádzanie, hoci
vtedy sme sa o tom jeden druhému nezmienili ani slovkom.
Trpeli sme. Bola to cena, ktorú sme museli zaplatiť. Lebo sme
boli chudobní, menejcenní a bezmocní.
Ale vtedy som sa rozhodol. Prestal som chodiť do nedeľnej
školy a radšej som sa v parku hral na kovbojov a indiánov,
kradol z plantáží v predmestských oblastiach ovocie alebo hral
kriket. Ked sa to mama dozvedela, vždy sa strašne nahnevala
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 33
a vytiahla remeň. Netušila, akého vzdelania sa jej synovi dostáva
v nedeľnej škole. Obávala sa, že nezmyselne prichádzam o šancu
na lepší život. Stoicky som pretrpel prednášky i karhanie. Siahy
remeňa po zadku z maminej ruky boli ovefa príjemnejšie než
kňazove prsty v mojich gatiach.
Napokon rodina našetrila dosť peňazí, aby mohla druhého
najstaršieho brata vyslať na štúdiá do zahraničia. Pre všetkých
to bol veľký deň, lebo ako prvý z našej rodiny opustil Guyanu.
Mal namierené do Severného írska. Katolíci zo školy mu sľubovali,
že ho tamojšia cirkev prijme a postará sa oňho.
Prázdne sľuby bielych. Po príchode do Severného írska ostal
celkom sám. V prvom liste nám napísal, že sa cíti ako cudzinec
a súčasne ako doma. Iná krajina, iný kontinent a napriek tomu
všetko rovnaké. Ako vždy. Patril k menejcennej sorte ľudí, a tak
sa s ním aj zaobchádzalo. Napriek tomu sa mu podarilo začať
študovať medicínu.
Európa ako prvá
Keď som mal dvanásť rokov, mamine úspory stačili na ďalší
lístok do lepšieho sveta. Jedna z mojich sestier sa už medzičasom
spolu s manželom presťahovala do Londýna. Mal som u nich
bývať a tam aj dokončiť štúdium na strednej škole. Rodinní
známi cestovali tým istým smerom a počas cesty na mňa dohliadali.
Všetko som považoval za obrovské dobrodružstvo: Let na
Barbados. Plavba loďou do Janova na lodi SS Surriento, veľkej
ako všetky rybárske člny v našom meste dokopy. Veľkosťou
prekonala dokonca aj tie najvyššie budovy, čo som poznal.
Nasledovala cesta vlakom cez Alpy. Kopce s bielymi snehovými
čiapočkami. Cez polia a mestá do Calais. Bál som sa, že zaspím
a uniknú mi detaily. Všetko bolo pre mňa vzácne. Veľkolepé!
34 John Virapen
Ako špongia som nasával všetko - reč, pachy, jedlá a koreniny,
zvláštne zvyklosti. Bol som ako omámený
O to väčšie rozčarovanie na mňa čakalo po príchode do Londýna.
Napriek sklamanému podtónu listov od brata z írska som
si mesto predstavoval ako zázračnú krajinu. Zem hojnosti pretekajúcu
medom a mliekom. V mojich snoch boli všetci bohatí
a slobodní. Veľmi rýchlo som zistil, že tu platia rovnaké zákony
ako v Guyane. Kožu som mal ešte vždy tmavú, čo bol neprehliadnuteľný
nedostatok. Bielym stačil jediný pohľad a hneď ma
zaškatuľkovali. Nemal som čas čo i len ústa otvoriť. Nevedeli, či
som inteligentný alebo hlúpy, priateľský alebo neslušný, šikovný
alebo babrák. A načo by im to aj bolo? Jedno vedeli celkom
presne: Nie som im roveň.
Navyše sa mi nesmierne čnelo za domovom. Za slnkom,
morom, svetlom a duchom priateľstva, aké som poznal z domu
a pociťoval pri našich ľuďoch. Aj napriek chudobe sme mali
v srdci radosť. Tu v Londýne som nič podobné necítil. Túžba po
domove premohla moju ctižiadosť, a tak som sestre oznámil, že
sa chcem vrátiť domov. Napokon, o dva roky neskôr, bolo dosť
peňazí na túto ďalekú cestu a ja som mohol svoju túžbu naplniť.
Nikto sa však naozaj netešil a ja sám azda najmenej. Prichýlila
ma druhá sestra, ktorá sa medzičasom tiež vydala a spolu
s manželom, majiteľom lekárne, žila v meste na hraniciach
s Holandskou Guyanou. Ukončil som strednú školu a príležitostnými
prácami, ako pomocník na rybárskych lodiach alebo
v švagrovej lekárni, som si zabezpečoval aký-taký príjem.
Nebola to však lekáreň, aké poznáme dnes. Švagor väčšinu
tinktúr a mastí vyrábal sám a robil aj menšie medicínske testy.
Tu som prvýkrát prišiel do styku s farmáciou. Naučil som sa
miešať sirupy proti kašľu a rôzne masti.
Zväčša som zabezpečoval nepopulárne výkony: testoval som
moč tehotných žien a zisťoval obsah cukru. Nebolo to ako dnes,
keď stačí ponoriť testovaciu tyčinku do pohára s tekutinou.
Celá procedúra pripomínala skôr primitívny test, pokus ako
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 35
na hodine chémie. Z času na čas sa niečo nepodarilo a vtedy
sa bublajúca tekutina preliala cez úzke hrdlo reagenčnej misky
a ostriekala mi šaty.
Cítil som sa rozpoltený. Chcem pokračovať v živote, aký
poznám? Znamenalo by to síce, že nestratím istotu, ale ostanem
v prostredí, ktoré mi núka iba obmedzené možnosti ďalšieho
rastu. Chcem azda do konca života skúmať vzorky moču, alebo
som dosť silný na to, aby som sa v Londýne pobral vlastnou
cestou a rovnako ako môj brat študoval medicínu? Londýn ma
síce odmietol, ale v mojich snoch ostal krajinou zázrakov. Alebo
aspoň bránou vedúcou do krajiny zázrakov. Dal som mu druhú
šancu.
O rok neskôr som mal už dosť nasporené, a tak som sa vybral
na veľkú cestu. Pod sestrinými ochrannými krídlami som zmaturoval
a presťahoval sa k bratovi do Severného írska, aby som
sa, rovnako ako on, aj ja zahryzol do štúdia medicíny. Presne
podľa rodinných plánov. Počas semestrálnych prázdnin som
prijal každú prácu, ktorá sa núkala. Je to zvláštne, ale lukratívne
džoby - robiť asistenta profesorovi, pracovať počas prázdnin
ako pomocný učiteľ alebo ako turistický sprievodca - dostali
vždy iba bieli študenti. Pre kuliov ako ja ostávali iba miesta,
ktoré nik nechcel - pomocník pri zbere úrody na vidieku alebo
sprievodca v autobuse či vo vlaku. Pri troche šťastia sa mi však
niekedy podarilo ukoristiť si aj ďalší džob. Vystupoval som
ako spevák, čím som aspoň trochu zúročil skúsenosti zo zboru
v katolíckej škole.
Prvé zaškolenie za predajcu
Štyri roky preleteli a ja som získal prvostupňový diplom
z medicíny. V Londýne bola nádej na získanie miesta väčšia, a
36 John Virapen
tak som sa znova presťahoval k sestre. Mal som šťastie a na leto
som získal brigádu ako sprievodca autobusu na ostrove Wight.
Práca mala začať až o týždeň, a tak som si užíval slobodu a túlal
sa po meste. Na rohu ktorejsi ulice ma oslovil Američan. Bol
dobre oblečený, asi tak tridsaťročný, priateľský.
„Hej, nehľadáš náhodou prácu?" spýtal sa.
„Už som našiel," odvetil som s istou dávkou hrdosti.
„Ach, áno?"
Vtiahol hlavu dozadu a pomaly si ma zhora nadol premeriaval
pohľadom, akoby si obzeral zahnívajúcu rybu.
„Ako čo?" Američan nadul líca.
„Budem robiť sprievodcu autobusu na ostrove Wight."
Odfrkol si. Bol som zvyknutý, že na mňa ľudia hľadia zvysoka,
ale snaha vsugerovať mi, že som sprostý, bola pre mňa novinkou.
Tento človek sa rehúňal tak veľmi, až sa zajakával.
„Pre-da-vač ces-tov-ných líst-kov, čo? To z teba bude raz-dva
milionár!" Zrejme bol presvedčený, že srší ostrovtipom.
„Nie je to najhorší džob," namietal som. ,A ty? Čo mi chceš
vlastne ponúknuť?"
Američan sa, chvalabohu, upokojil. Položil mi ruku na plece
a zahlásil: „Poď, pozývam ťa na drink."
Malo to vyznieť veľkoryso. Pivo som neodmietol. Nasledoval
ma do najbližšej krčmičky, kde mi vysvetlil, o čo ide. „Poznáš
velké americké noviny a časopisy?" spýtal sa. „TIME, Vanity
Fair, Vbgue... Predávame predplatné. Európa je veľmi sľubný
trh."
Neznelo to zle. Mal som skúsenosti s predajom rýb a ryby sa
predávajú zabalené do novín. Iste úspešne zvládnem aj predaj
novín.
„Koľko platíte?" spýtal som sa.
„Nuž, veľa cestujeme. Na cestách bývajú naši ľudia v elegantných
hoteloch a jedlo majú tiež zadarmo. Samozrejme, dostávajú
aj tučnú províziu. Čím viac predáš, tým viac zarobíš."
Bola to perspektíva, aká sa mi pri lístkoch na autobus nenú-
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 37
kala. Mal som však ešte jednu otázku. „Je v Európe dosť ľudí
s primeranými znalosťami angličtiny, aby tieto noviny dokázali
aj čítať?"
Znovu na mňa pozrel, ako keby som bol duševne zaostalý.
„Nie," odvetil nenútene. „Uistíme ich, že časopisy dostanú
v rodnom jazyku."
„Och. A napokon dostanú predsa len anglické verzie?"
Bol som naivný. Či som len bol naivný!
Začal sa vyjadrovať zrozumiteľnejšie. „Chlapče, cálujú vopred."
Slovko „vopred" vyhláskoval ako pri diktáte pre prváčika.
Vtedy mi to došlo. Predplatitelia nikdy žiaden časopis neuvidia.
V rodnom jazyku, v angličtine ani v esperante. Mojou úlohou
by bolo vymámiť z nich peniaze. Nepresvedčil ma.
„Dostaneš všetko, čo potrebuješ," verboval ma ďalej. „Oblek,
kravatu, nablýskanú brožúru a krásny preukaz. Narozprávaš im,
že si chudobný študent a takto si privyrábaš na ďalší semester.
Budú ti zobať z ruky... pri tvojom výzore."
Nebolo mi celkom jasné, čo s tým má do činenia môj výzor,
ešte som sa tým v danej súvislosti nezaoberal. Američan ma
nepresvedčil. V to leto som ešte pevne veril, že vytýčené ciele
dosiahnem tvrdou a poctivou prácou. Jeho veľkorysú ponuku
som preto odmietol a o týždeň neskôr som odcestoval na ostrov
Wight, aby som anglické leto strávil v autobusoch. Zarobené
peniaze som posielal bratovi do írska a sestre do Londýna.
Vtedy tam bývala aj moja matka. Ponechal som si iba toľko,
koľko som nevyhnutne potreboval na pokrytie výdavkov na stravu
a ubytovanie. Keď mi zmluva vypršala, vrátil som sa naspäť
do Londýna.
Osudná náhoda
Po lete strávenom prácou som sa tešil, že sa konečne niekam
38 John Virapen
vyberiem a zatancujem si. K mojím obrúbeným podnikom
patril Empíre Ballroom na Piccadilly Circus. V ten deň sa pre
mňa stal miestom zvratu. Keby som tam nebol išiel, keby som si
vybral inú kaviareň, môj život by vyzeral celkom inak. Celkom
iste by som neskončil vo Švédsku.
Večer som stál pred Empire, napráskanom ako vždy, nemohol
som si dovoliť ani len drink a budúcnosť ku mne vystierala svoje
ruky. Ako to už v živote mužov často býva, mali podobu ženy.
Štíhlej, vysokej, blonďavej, so svetlou pokožkou a modrými
očami, jednoducho sen a za bežných okolností nedostižný.
Samozrejme, že vtedy som už nechodil spievať do zboru, bolo
to začiatkom šesťdesiatych rokov, v časoch, keď mladí ľudia
začínali revoltovať. Anglické dievčatá mi však neustále dávali
veľmi jasne najavo, kto som a kam patrím. Vďaka exotickému
výzoru som bol síce zaujímavý, ale najmä preto, lebo som mal
príchuť zakázaného ovocia. Stýkať sa s kulim patrilo k prejavom
vzbury, ale všetci zúčastnení vedeli, že kuli zostane kulim.
Ona bola celkom iná. Mimoriadna. Krátko sme sa na seba
pozreli. Niekoľkokrát. Podišiel som k nej a vyzval ju do tanca.
Vtedy sa ešte tancovalo v pároch. Uklonil som sa a pozval ju
na tanečný parket. Usmiala sa na mňa. Zoširoka a priateľsky.
Nesprávala sa ani trochu nadradene. Zaujímala sa o mňa ako
o osobu, ako o človeka a nie ako o exotickú hračku. Bolo to pre
mňa nové.
Do tanca hrala živá hudba a ked dohrala, posadili sme sa
k baru. Nesmierne rád by som ju bol pozval, ale vo vrecku som
nemal ani halier. Bolo mi viac než nepríjemné, keď zaplatila
nápoje za nás oboch. Očividne to však považovala za celkom
normálne. Prezradil som jej, že je to môj posledný večer v Londýne,
lebo na druhý deň vyrážam na velkú cestu po Európe.
Ona bola v Londýne ako turistka. Pochádzala zo Švédska.
Neskoro v noci, po živom rozhovore a niekoľkých pomalých,
romantických tancoch sme sa rozišli. Nocovala na lodi, ja som
si svojich päť slivák uložil k známemu, kde som aj prespal.
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 39
Sladkobôľna rozlúčka. Napísala mi svoju švédsku adresu
a pozvala ma na návštevu. Sľúbil som, že jej budem písať každý
deň a sľub som skutočne aj dodržal. Obaja sme cítili, že to nie
je rozlúčka navždy. Vedeli sme, že nás spája niečo viac, niečo, čo
sa nedá vtesnať do slov. Zaľúbil som sa.
Predaj novín na rímsky spôsob
Na druhý deň ráno som vyrazil. Keď som sa dostal do Rotterdamu,
Američania tam už neboli. Presunuli sa kamsi inam.
Postavil som sa teda na ulicu a spieval. Niekedy mi peniaze
vystačili na riadnu večeru a strechu nad hlavou, inokedy som
sa vŕtal v odpadkoch za reštauráciami, aby som našiel niečo pod
zub, a prespával som pod mostom. Stalo sa aj to, že si ma niekto
na mieste najal na väčšie vystúpenie a ja som si zarobil dosť, aby
som si mohol kúpiť cestovný lístok, ale väčšinou som chodieval
pešo alebo stopom.
Takto som krížom-krážom brázdil Európu, až som sa napokon
ocitol v Ríme. Tu som sa znovu stretol s Američanmi a tentoraz,
po dlhodobejšom stravovaní z odpadkových kontajnerov
a nociach strávených na dlažbe som bol ochotný pristúpiť na ich
hru. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že „elegantný" hotel, ktorým ma
šéf lákal, je vlastne schátraná krčma nad nočným klubom. Jedlo
bolo skromné, ale aspoň to neboli odpadky. Navyše, neplánoval
som zostať s nimi dlhšie než pár týždňov. S „tučnou" províziou
som sa plánoval presunúť do Grécka. Malo ísť iba o čosi krátkodobé,
ale tejto predstavy som sa musel veľmi rýchlo vzdať.
Ako mi sľúbili, dostal som brožúru v lesklom obale s vyobrazeniami
ponúkaných časopisov a veľmi oficiálne pôsobiaci
preukaz, ktorý som vložil do plastového obalu a zavesil si ho na
krk. Vyfasoval som kravatu a sako a pustil som sa do nácviku
svojho príbehu.
40 John Virapen
„Dobrý deň. Neboli by ste ochotní pomôcť študentovi? Mám
pre vás vynikajúcu ponuku..."
Celkom určite poznáte ten trik. Rozdiel voči dnešku spočíval
len v tom, že vtedy sme peniaze kasírovali v hotovosti priamo
na mieste. Vtedy boli ľudia ešte dôverčiví. Nebola to však
lahká práca. Od rána do večera som chodil od dverí k dverám
a zvonil. Autobus nás vždy zaviezol do sľubnej štvrte a beda, ak
nás šéfstvo pristihlo nečinných. Mal som relatívne vysokú mieru
úspešnosti. Presne ako šéf predpovedal, môj vzhľad zrejme na
ľudí pôsobil tak, že sa nado mnou zľutovali.
Nebolo však dňa, aby som svojmu dievčaťu do Švédska
neposlal list. V Ríme sme skončili a Američania sa chceli pobrať
ďalej. Žiaľ, nie mojím smerom, a tak som požiadal o vyplatenie
provízie, na ktorú mi dosiaľ vznikol nárok.
Šéf potriasol hlavou. „Prachy budú až po návrate do Londýna,"
oznámil mi.
„Ale ja chcem ísť do Grécka," namietal som tvrdohlavo.
„Si slobodný človek. Môžeš sa vybrať kam chceš a kedy chceš."
Šéf bol naozaj veľkodušný človek, ale vsadil na to, že sa bez
peňazí nikam ďalej nedostanem. Ja som ho však vzal za slovo
a na druhý deň som už cestoval ďalej smerom na riviéru.
Až na hranice Európy
Na ďalších cestách som sa dostal na Stredný východ. Vyskúšal
som tam trik s predplatným, ale kedže som nebol správne
vystrojený, chýbala mi brožúra a nemal som ani oblek, moja
úspešnosť bola takmer nulová. Čím ďalej a čím dlhšie som však
cestoval, tým viac som túžil po tom švédskom dievčati. Kým
som sa ešte túlal po Európe, vždy som od nej dostal list, keď
som mal adresu, kam mohla napísať. Teraz som však už pol roka
nedostal ani riadok.
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 41
Zmenil som teda trasu a vydal sa smerom do Anglicka.
V Bruseli som opäť naďabil na starých známych Američanov.
Skupinu ešte stále tvorilo približne pätnásť mladíkov. Niekoľkí
pribudli, iných som poznal ešte z čias v Ríme. Hlavným dôvodom,
prečo som sa k nim znovu pridal, bol mladý Kanaďan,
s ktorým som sa spriatelil v Ríme a ktorý ma vítal ako strateného
brata. Po takej dlhej dobe, čo som sa musel pretĺkať sám, bolo
pre mňa požehnaním stretnúť človeka, ktorému na mne záležalo.
Vybavený insígniami seriózneho predajcu predplatného
som sa opäť stal úspešným obchodníkom. Šéfovia mali v pláne
vrátiť sa na budúci týždeň do Londýna, a tak som považoval
za múdre nechať si od nich zaplatiť aspoň cestu. Už dávno som
totiž pochopil, že zo sľubovanej provízie neuvidím ani halier.
Cena za mlčanie
Posledný večer, pred prevozom na kompu v Oostende,
som kráčal okolo hotelovej izby jedného zo šéfov. Dvere boli
otvorené, na stole ležal tučný balík bankoviek. Doláre. Širokoďaleko
nebolo ani nohy. Zaváhal som iba na sekundu. Potom
som vošiel a peniaze som vzal. Cítil som, že mám na ne právo.
Po návrate do svojej izby som bankovky napchal do spodných
nohavíc, schmatol som kufor a gitaru a uzamkol ich v skrinke
na stanici. Všetko som si presne naplánoval. Vrátil som sa
naspäť do hotela a na druhý deň som doláre schoval do taštičky,
ktorú som si prehodil cez plece. Srdce mi síce od rozrušenia
išlo vyskočiť z hrude, ale aj tak som sa, akoby sa nechumelilo,
dostavil k autobusu.
Samozrejme, že si stratu peňazí medzitým všimli. Šéfovia
penili od zlosti. Ani im na um nezišlo, že by bol zlodej taký
opovážlivý a peniaze nosil pri sebe, a tak nepodrobili prehliadke
ani nás a ani našu batožinu. Nálada v autobuse bola, mierne
42 John Virapen
povedané, poriadne napätá.
Keď sme zišli z diaľnice a pokračovali po čoraz užších cestách
a cestičkách, až sme napokon zastali pri osamelom lesíku, dostal
som poriadny strach. Dávno som pochopil, že keď ide o presadzovanie
vlastných záujmov, nemajú títo Američania žiadne
zábrany. Tento prípad však pociťovali ako útok na vlastnú
osobu. Chceli exemplárny trest. Zaručene by si boli zvolili mňa,
keďže som bol ako jediný v skupine tmavej pleti. Nestalo sa
tak, za čo však vďačím skutočnosti, že bol v tíme chlapec s ešte
väčším biľagom. Síce biely, ale gay.
Američania ho bez zbytočných slov vyvliekli z autobusu
a pred našimi očami zmlátili. Nik ani len nemukol. Ani ja, hoci
som ako jediný vedel, že vyhliadnutá obeť je nevinná. Prvýkrát
v živote moje konanie, lepšie povedané nekonanie, niekomu
inému uškodilo. A to je povedané viac ako mierne. Chlapec mal
šťastie, že bitku vôbec prežil. Cítil som sa hrozne.
Nezvolal som: „Nechajte ho! Dajte mu pokoj, prachy mám ja!"
Na smrť som sa bál.
Bol som si istý, že z lesa by som už živý nevyšiel. Údery
Američanov by som celkom určite neprežil. My všetci ostatní
sme mlčali. Medzi jednotlivými ranami vždy nakrátko zavládlo
nervy drásajúce ticho, iba pomedzi stromy zneli tiché stony
vetra. Pri každom buchnáte, ktorý tomu chudákovi uštedrili,
ubudlo čosi z mojej sebaúcty.
Bol to príšerný deň. Čierny deň. Lebo aj napriek tomu,
že som na sebe strpel ruky kňaza a neraz sa životom pretĺkal
krádežami, žobraním alebo podvodmi, až v tejto chvíli, v tom
belgickom lese, som prišiel o nevinnosť.
Američania sa konečne unavili a dopadli posledné údery.
S bitkou vyprchala aj zlosť. Rukávmi si pretreli tvár a krk, otočili
sa a nastúpili do autobusu. Chlapec zostal ležať tam, kde
ho dobili. Les mlčal. Aj my ostatní sme vliezli do autobusu.
Zvyšok cesty nepadlo ani slovo. Všetci upierali prázdny pohľad
pred seba. Keď sme už boli konečne na kompe, striehol som,
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 43
kedy začnú loď odvažovať od brehu. Pri tomto manévri som
chcel v poslednej chvíli vyskočiť, vrátiť sa na súš. Tak som si
to naplánoval v deň, keď som ukradol peniaze a veci uložil do
skrinky na stanici. Stál som na zadnej časti lode a čakal, kedy
konečne naskočia motory.
„Hej, John, čo tu robíš? Myslíš na Švédsko? Všetci sú v bare."
Kanaďan. Porozprával som mu o dievčati zo Švédska. Od
hrôzy som takmer prepadol cez zábradlie. Všimol si môj nepokoj.
Možno ani prirodzene hnedá pokožka nedokázala zastrieť,
že som zbledol ako stena.
„Čo sa deje?" spýtal sa. „Vyzeráš, akoby si videl ducha."
Keby len vedel, akú má pravdu. Tým duchom však bola moja
vnútorná hrôza, moja vlastná duša. A pred ňou som nemal
šancu ujsť.
,Akosi sa necítim dobre, potrebujem čerstvý vzduch."
Vlastne som ani neklamal. Ustarostené na mňa pozrel. Potom
mu svitlo.
„Och, doriti!"
Nebola to otázka, pochopil, že tie peniaze mám ja. V tej chvíli
sa zapli motory. Vibrácie lode prenikli až ku mne, cítil som ich
pod nohami. Sledoval som, ako sa trup lode pomaly vzďaľuje od
móla. Desať centimetrov. Dvadsať. Kanaďan ma pozoroval. Pol
metra. Keby sa ma pokúsil zadržať, nebránil by som sa. Kým
však predo mnou stál, nedokázal som sa pohnúť. Žmurkol
a videl som, že oči mu zaliali slzy. Zrazu ma k sebe pritiahol,
objal a posotil ma smerom ku kovovému zábradliu. „Choď,"
posúril ma. „Zmizni!"
Skočil som. Viac som ho nevidel.
Vrátil som sa do Bruselu a vyzdvihol si zo skrinky kufor. Na
toalete som mal na chvíľu pokoj. Spočítal som peniaze: 3 000
dolárov! Bol som bohatý, no v živote som sa ešte tak hrozne
necítil. Dolárové bankovky sa pri rátaní o seba treli a papier
vydával podobné vzdychy ako stromy v tom belgickom lese.
Taštička s peniazmi vážila hádam niekoľko ton.
44 John Virapen
Na stanici v Bruseli mi ju ukradli, ale uľavilo sa mi. Práve
som sa snažil vybrať kufor zo skrinky, ruky sa mi zamotali do
remenca na taške, a tak som ju na chvíľu odložil na zem. Keď
som už kufor vytiahol a postavil na zem, taška bola fuč. Civel
som na miesto, kde ešte pred chvíľočkou ležal môj úplatok za to,
že budem držať jazyk za zubami. Táto epizóda ma iba utvrdila
v presvedčení, že hlbšie sa už padnúť nedá. Cítil som sa
prázdny.
Jednoruký dobrák z Travemiinde
Nevedel som, kam sa pobrať. Od dievčaťa zo Švédska som
už nedostával žiadne správy. Naposledy som do drahého telefonátu
s ňou investoval pred rokom. A čo by som jej mal povedať?
Neodvážil som sa ani len dúfať, žeby na mňa ešte čakala. Ale čo
ak predsa?
Autostopom som sa prebíjal smerom na Hamburg. Bola
jeseň. Pršalo a bolo zima. Opäť som sa prehrabával v kontajneroch
na odpadky a v noci som od zimy cvakal zubami vo
vlhkých stodolách.
Po príchode do Travemúnde som bol na dne. Na ničom
mi nezáležalo. A najmenej zo všetkého na budúcnosti. Hlad
a zima sa už nedali zniesť a pľuzgiere na oboch chodidlách mi
pri každom kroku spôsobovali muky.
Travemúnde žije z turistického ruchu, ale bolo už po hlavnej
sezóne, takže nóbl hotely pripomínali ryby s povyberanými vnútornosťami
a bez kostí. Myslel som na všetky tie prázdne izby
a na to, že na mňa čaká ďalšia noc v zime a daždi. Vtedy mi zišlo
na um, že by som sa mohol do niektorého z tých príjemných
hotelov jednoducho prihlásiť a zavčas rána cez okno zmiznúť.
Ale som sa nezobudil. Bol som príliš vyčerpaný a spal takmer
až do predpoludnia. Nebolo už čo stratiť, a tak som vklzol do
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 45
šiat, ktoré som si večer prepral a prevesil cez radiátor, aby vyschli,
a pobral som sa do jedálne, kde som si objednal tie najbohatšie
raňajky, aké som našiel na jedálnom lístku. Chutili, celkom ako
posledné jedlo pred popravou, vynikajúco. Káva, čerstvé pečivo,
nárez, vajíčka, všetko dobroty, aké človek v smetiaku nenájde.
No pre hosťa pri vedľajšom stole som si ich nedokázal naplno
vychutnať. Celý čas na mňa civel. Podpísala sa na ňom vojna.
Ostala mu iba jedna ruka. To ho však neoprávňovalo pokaziť
mi radosť z posledného sústa. Keď napokon vstal a prisadol si
k môjmu stolu, hrubo som sa naňho oboril: „Co chcete?"
„Mladý muž, nemáte peniaze za nocľah ani za to, čím sa priamo
pred mojimi očami napchávate," poznamenal.
„No a?" odvrkol som. „Je to azda váš problém?"
Usmial sa.
„Áno, je," odvetil priateľsky a žoviálne, takmer so širokým
úsmevom.
Bez hnevu, bez irónie. Takmer ospravedlňujúco dodal: „Som
majiteľ. Toto je môj hotel."
Bolo toho na mňa priveľa. Po tvári sa mi rozkotúľali slzy.
Plakal som ako dieťa. Nedokázal som zastaviť príval slz, takmer
ma udusili. Porozprával som mu svoj príbeh. Sedel a počúval.
Ked som mu vyznal všetky svoje veľké aj malé hriechy, povedal
som mu aj o dievčati zo Švédska.
„Ľúbiš ju?" spýtal sa celkom vecne.
„Hrá to ešte nejakú rolu? Každučičký deň som jej písal, ale
vlastne o mne nič nevie..."
Jednoruký muž očividne neobľuboval lamentácie. Bol pragmatik.
„Prečo jej nezavoláš?"
Nevedel som, čo mu mám povedať. Zaviedol ma do kancelárie,
na stole stál telefón. Jednoruký ma nechal osamote. Jej číslo
som často nevytáčal, ale prsty ako keby si ho pamätali. Ozval
sa ženský hlas. Znel veľmi švédsky. Jej matka? Slušne som sa
predstavil a spýtal sa na dcéru. Meno bolo očividne správne.
46 John Virapen
Zavolala na ňu.
„Kto volá?"
Jej hlas v pozadí. Prichádzal akoby z rajskej záhrady.
„Akýsi John. John Virapen."
V aparáte zašušťalo a ozvala sa ona. Jej hlas.
„Kde si?"
„V Travemúnde."
Viac som zo seba nedostal. Nasledovala dlhá odmlka. Samozrejme
vedela, že Travemúnde je len na skok od Švédska.
„Prídeš?" spýtala sa.
Otázka trochu pripomínala konštatovanie. Vzklíčilo vo mne
zrnko nádeje. Hovorila o príchode.
„Chceš ma vôbec vidieť?"
Zasmiala sa. „Ze váhaš!"
A nasledujúca veta vo mne ako ozvena rezonovala po celý
deň:
„Kedy prídeš?"
Keď som po celej večnosti vyšiel z kancelárie, spýtal sa jednoruký
s úsmevom: „Takže ideš do Švédska?"
Nepýtal sa. Konštatoval.
„Áno."
„Peniaze na kompu?" spýtal sa a odpoveď vopred poznal. Ja
som však nenachádzal slová.
Rázne som odvetil: „Nemám."
Vytiahol náprsnú tašku. Pomalými, ale súčasne dokonale
naučenými pohybmi jednorukého človeka vytiahol dvesto
mariek a dal mi požehnanie. „Choď do Švédska. Stretni sa so
svojou priateľkou. Mám ťa rád. Máš talent. Budeš ho na čosi
potrebovať. Bolo by škoda, keby niekto ako ty premrhal svoj
život." S týmito slovami mi podal peniaze.
,A prestaň rumádzgať," upozornil ma. „Vezmi peniaze a dobre
s nimi nalož. To mi ako vďaka celkom postačí."
Na druhý deň ráno som stál na kompe a smeroval do Švédska.
Opieral som sa o zábradlie na hornej palube. Zavrel som oči
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 47
a s nosom namiereným vpred som sa dal ovievať čerstvým, soľou
voňajúcim morským vetrom vanúcim od švédskych brehov.
Švédsko, môj nový domov
Vyzdvihla ma v Trelleborgu, hoci cesta do prístavu jej trvala
tri hodiny. Bola rovnako krásna, rovnako srdečná a vyžarovalo
z nej rovnaké teplo, ako počas tisícok osamelých nocí za posledných
tri a pol roka, keď som si ju predstavoval. S tou najväčšou
samozrejmosťou na svete ma vzala domov, predstavila rodičom
a oznámila im, že ma miluje a odteraz budem u nich bývať. Jej
mama sa usmiala, objala ma a odvtedy ma rozmaznávala ako
vlastného syna.
Popová hviezda JayVee
V duši som mal zmätok. Považoval som za zázrak, ako priateľsky
ma prijali, ale že ku mne pristupovali bez blahosklonnosti,
ako k celkom rovnocennému človeku bolo priam nepochopiteľné!
S rovnakým postojom, ktorý na mňa vtedy urobil
obrovský dojem v Empíre Ballroom, som sa stretával po celom
Švédsku. Samozrejme, celé mesto o mne ešte stále hovorilo,
lebo v tých časoch som bol takmer jediný s tmavou pleťou.
Ľudia však chceli poznať len môj príbeh, počas dlhých, tmavých
zimných nocí túžili počúvať o plážach neustále zaliatych
slnkom a stromoch neprestajne obťažkaných zrelými plodmi.
Nikdy však so mnou nezaobchádzali ako s druhotriednym človekom.
Nikdy mi nič neupreli len preto, lebo som mal tmavú
pleť. Švédi očividne nevedeli, kto to sú kuliovia. Snažil som sa
čo najskôr naučiť po švédsky. Túžil som tu zostať.
48 John Virapen
Mal som ambície svojmu dievčaťu niečo poskytnúť. Vybral
som sa hľadať prácu. V sprostredkovateľskej agentúre bola
rubrika „hudba a umenie". Zapísal som sa tam ako spevák.
O týždeň neskôr sa ma jedna skupina spýtala, či by som s nimi
nechcel skúšať. Začala sa moja kariéra popovej hviezdy. Farba
mojej pleti zrazu pôsobila ako lákadlo. Podarilo sa nám získať
zmluvu na platňu. Usporadúvali sme turné a ja som rozdával
autogramy. Náš singel sa dostal do hitparády! Ešte stále mám
odložené výstrižky z novín, vtedajšie čierno-biele fotografie
s ostrým kontrastom i novinové obrázky. Stojím na malom
javisku, maximálne pol metra vysokom, od steny ma delia
nanajvýš dva kroky. V akejsi hudobnej pivnici malého podniku
- ale vpredu, v žiari reflektorov. Pred mladými dievčatami, ktoré
ku mne naťahujú ruky!
Dodnes mi v ušiach znejú kostrbaté zvuky vychádzajúce
z preťažených reproduktorov. Spieval som „Please release me"
od Engelberta Humperdinka a „The green green grass of horne"
od Toma Jonesa. Hity dávnych čias, ktoré už dnes nikomu nič
nehovoria. Najradšej som mal „Wonderful World", lebo svet
bol naozaj krásny.
Zarábal som peniaze. Skutočné peniaze. Dobré peniaze.
Požiadal som svoje dievča o ruku a presťahovali sme sa do vlastného
bytu.
Keď sa nám narodila dcérka, vytúžené dieťa, bol som ten
najpyšnejší otec na svete.
Raz som sa vrátil domov z osemmesačného turné a naklonil
sa nad detskú postieľku. Moje päťmesačné dieťa sa rozplakalo
a mne došlo, že si musím nájsť inú prácu. Rodina, moja vlastná
rodina mi bola nadovšetko dôležitá. Zatiaľ.
Manželka ma v tejto snahe podporovala. Oveľa dôležitejšie
pre ňu bolo mať ma pri sebe než sa topiť v peniazoch. Vzdal som
sa teda speváckej kariéry a pretĺkal sa príležitostnými prácami.
Začal som doučovať angličtinu. Ešte stále to nebol pravidelný
príjem, ale udržal nás nad vodou. Narodilo sa nám druhé dieťa,
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 49
syn. Veľmi som sa tešil z možnosti tráviť veľa času doma a mať
okolo seba deti, ale začínali nám chýbať peniaze. Rodine som
chcel poskytnúť viac ako iba svoju prítomnosť.
50 John Virapen
2. kapitola
Začiatky
vo farmaceutickom priemysle
Keď k nám prišiel praktický lekár (v tých časoch ešte lekári
chodievali po rodinách), aby sa pozrel na deti, často sme sa rozprávali
aj o medicíne. Videl, ako žijeme, a ja som mu porozprával
o sebe. Povedal som mu o prvostupňovom diplome z medicíny
a nenaplnených študijných plánoch. Pri jednej z návštev mi
do dlane vtisol lístoček s telefónnym číslom. „Môj brat pracuje
ako medicínsky poradca pre farmaceutickú firmu. Neustále
hľadajú nových ľudí. Zavolajte, možno sa niečo nájde."
Som zástupca
farmaceutickej firmy
Naozaj sa čosi našlo. Veľmi rýchlo som síce zistil, že medicínsky
poradca cestuje po krajine a miestnym lekárom s vlastnými
ordináciami predáva lieky našej farmaceutickej firmy. Nevadilo
mi to však, lebo to malo čosi do činenia s medicínou. Spĺňal
som tie najnevyhnutnejšie predpoklady: mal som poznatky
z oblasti medicíny, nadanie na predaj a družnú povahu. Ani na
um mi nezišlo, že mi veľmi prídu vhod aj skúsenosti z čias, keď
som bol podvodníkom a hochštaplerom.
Získal som prácu aj šesťmesačné medicínske školenie, ktoré
som vďaka niekdajšiemu štúdiu medicíny hravo zvládol. Ďalšieho
polroka som sa oboznamoval s výrobkami môjho nového
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 51
zamestnávateľa. Dozvedel som sa všetko o liekoch, ktoré som
mal lekárom prezentovať. Nuž, nie tak celkom všetko, lebo
nežiaduce účinky a neúspešné klinické skúšky nie sú najvhodnejšou
reklamou. Tieto informácie sa však k medicínskym
poradcom nedostávali. Pravda nepredáva. Namiesto toho nás
komplexne vyškolili v metodike predaja. Aj v tejto oblasti som
sa cítil ako doma, veď som predsa kedysi predával neexistujúce
časopisy. Reálne tabletky boli v porovnaní s tým malina.
Dali mi do rúk mapu so zakresleným budúcim rajónom
a Volvo 244, v tých časoch luxusné vozidlo. Moje prvé vlastné
auto! Keď som zaparkoval pred domom a pozval manželku na
prvú jazdu, od pýchy som išiel prasknúť.
Navyše mi poskytli aj veľkorysý plat a ešte veľkorysejšie
prostriedky na výdavky. Keď som na cestách za lekármi križoval
krajinu, spával som v dobrých hoteloch a objednával si tie
najdrahšie jedlá. Stal sa zo mňa gurmán. Keďže som bol vďaka
tmavej pleti tak trochu exotom, lekári si na mňa aj na moje
príbehy radi spomínali, lebo s nimi do ordinácie zavial kus tropickej
atmosféry. Jedným slovom: obchody mi išli dobre.
Bol som si istý, že v mojom živote konečne nastal zvrat
k lepšiemu.
Predajné kvóty a triky
Prvé roky som pracoval pre malé firmy. Predávali sme napríklad
lieky proti hnačke. Manažment vypísal súťaž o najlepšieho
distribútora vzoriek. Lekári smeli počas jednej návštevy v jednom
mesiaci prijať maximálne jedno balenie, čo brzdilo odbyt. Bol
som ambiciózny. Vo Švédsku som síce pre tmavý odtieň pleti
nebol menejcenný, ale aj napriek tomu ma neprestajne hnala
túžba vyniknúť, byť lepší než ostatní. Navyše, aká hrdá by bola
52 John Virapen
moja žena, keby som súťaž vyhral. Dostal som nápad.
„Onedlho sa znovu rozmôžu prípady žalúdočnej chrípky,"
utrúsil som pred lekárom a on vďačne prijal zadarmo ponúkané
vzorky.
„Vlastne by bolo praktické, keby ste hneď mali čosi do zásoby
pre viacero pacientov. Iste ich poteší, keď nebudú musieť bežať
do lekárne, ale prípravok dostanú priamo od vás."
Lekár prikývol.
„Áno, ale veď viete, nesmiem..."
Váhal, a tak som ho povzbudil.
„Problém sa dá vyriešiť. Je to len v záujme vašich pacientov.
Pozrite, vystavil som niekoľko potvrdení. Jedno je za tento
mesiac a tie ďalšie sú za nasledujúce mesiace. Mojej firme je
jedno, či budem chodiť každý mesiac, alebo vám tu hneď
nechám všetky vzorky. Vaši pacienti však liek potrebujú teraz.
Čo na to poviete?"
Mykol plecom a podpísal postdatované potvrdenky. Po
skončení súťaže sa ukázalo, že som všetkých ostatných zástupcov
poriadne tromfol. Vyhral som malé manžetové gombíky
s vygravírovanými iniciálkami. Zlaté manžetové gombíky
z osemnásť karátového zlata. Mám ich dodnes.
Ten trik... Nuž, rozhodne nebol protizákonný. Nešlo síce
o veľa, ale zrodil sa mechanizmus. Chápete? Darčeky, mať čosi,
čo ten druhý nemá, dosiahnuť niečo, čo iní - konkurenti -
nedosiahli. A odmena. Oboje vám umožní zistiť, kde sú hranice.
Hranice dovoleného. No a ked ich dobre spoznáte, tak spoznáte
aj nestrážené úseky. Miesta, kde sa dajú hranice bezbolestne
prekročiť. Veď si to nikto nevšimne. Tak to zvyčajne začína. Pri
postupe po kariérnom rebríčku sa používajú čoraz hodnotnejšie
pozornosti a rastú aj očakávania. Ked si chce človek zachovať
status, musí na naplnenie očakávaní používať čoraz nákladnejšie
triky. Pomaly, krok za krokom.
Základné medicínske vzdelanie a neustále školenia v metodike
predaja boli nesmierne účinnou kombináciou, lebo umožňovali
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 53
maximálne zužitkovať získané poznatky. V prospech obratu. Ak
bol vedľajším účinkom niektorého lieku, dajme tomu na bolesti
hlavy, úbytok hmotnosti, predávali sme ho ako výhodu.
„Nebolo by skvelé, keby pacienti s nadmernou hmotnosťou
nevyriešili len bolesti hlavy, ale aj schudli?"
Stávalo sa, že lekár tabletky na bolesti hlavy predpisoval
nielen pacientom trpiacim bolesťami hlavy, a to aj napriek skutočnosti,
že liečivo nebolo na vedľajšie použitie výslovne schválené.
Dnes sa tomu hovorí off-label marketing. Dôležitý faktor
predaja. V niektorých prípadoch sa na predaji lieku podieľa až
deväťdesiatimi percentami!
Show & Tell
Na jednom informačnom podujatí pre lekárov, kde som
aj ja prezentoval jeden z našich produktov, kolega pôsobivo
názorne predviedol, ako publikum oblafnúť a ovplyvniť bez
toho, aby poskytol informácie. Predstavoval simethicon,
{Simethicone*, Espumisan, Sab simplex — poznámka odbornej
redaktorky), produkt na zmierenie plynatosti, čo nie je veľmi
obľúbená téma na prezentácie. Namiesto veľkých rečí vystúpil
na pódium, postavil naň pohár, bez slova doň nalial celú
fľašu piva, vybral škatuľku s liekom, z nej jednu tabletku
a vhodil ju do pohára. Pena klesla a zmizla. Kyselina uhličitá sa
za tridsať sekúnd celkom vyparila, pivo zvetralo. Krátko prebehol
zrakom po poslucháčoch a povedal:
„Práve ste videli, ako účinne pôsobí náš liek," a odišiel.
Bola by to iba neškodná anekdota, keby som nevedel, že Show
& Telí (teda princíp, podľa ktorého názorná ukážka nahradí
lavínu slov) sa používa aj pri oveľa nebezpečnejších liekoch.
Lekárov namiesto podrobných informácií cielene dezinformujú
lacnými efektmi a veľkými sľubmi.
54 John Virapen
Možno to vyzerá nehorázne a priehľadne, ale pôsobivosť
týchto malých demonštrácií je založená na sile obrazového
vnemu - veď ste predsa na vlastné oči videli, ako sa pena stratila!
To sa nedá odškriepiť. Funguje to!
Cieľom predvádzania je poskytnúť dôkaz. Či však žalúdok
vôbec možno prirovnať k poháru piva, je otázka oveľa zložitejšia
než to, čo videli oči a čo sa zdalo byť také jednoduché. Metafora
poblúzni rozum.
Môj kolega tento malý trik predvádzal napríklad vysokoškolsky
vzdelaným ľudom. Pacientovi s bolesťami sa pri rozhovore
s lekárom oveľa ťažšie preniká do podstaty podobnej metafory.
Až príliš ľahko uverí tomu, čo vidí. Komu by len zišlo na um,
že ide o balamutenie zákazníka? Pacienti takúto situáciu považujú
za dôverný rozhovor s lekárom. Trpiaci laik dá na radu znalého
odborníka. Je voči nemu maximálne otvorený a má dôveru
v jeho kompetentnosť a čestné úmysly.
Napriek školeniam v medicínskej oblasti sme boli predajcami
a nimi sme aj zostali. To isté platí pre vedenia koncernov. Môžu
to byť vyštudovaní lekári alebo farmakológovia, ale chovajú
sa výhradne ako predaj covia. Dá sa ich správanie vysvetliť aj
nejako inak?
Profily
Každý zástupca si vedie záznamy o lekároch vo svojom rajóne.
Prvou kategóriou profilu je lekárova prax: Aký typ pacientov
k nemu chodí? Ktoré choroby sa často vyskytujú? No a najdôležitejšie
je: Ktoré lieky rád predpisuje? Samozrejme, lekár to
len tak neprezradí. Najprv si s ním treba vytvoriť dobrý vzťah.
Aby mohol vzťah vzniknúť a dal sa pestovať, sú potrebné ďalšie
informácie, treba napríklad poznať jeho vek, stav, vedieť koľko
má detí, kedy má narodeniny. Treba mať záchytné body. Čím
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 55
viac, tým lepšie. Akým záľubám holduje? Aké autá, vína, hudbu
obľubuje? Všetko, čo má a nemá rád. Z týchto informácií sa
zostaví psychologický profil. Patrí k remeslu, k technike predaja.
To všetko sú záchytné body pre rozhovor. Kartotéka je
pre obchodného zástupcu aj akousi externou pamäťou. Čerpá
z nej informácie, vďaka ktorým môže dať mnohým ľuďom pocit,
že sú preňho dôležití.
Keď má niekto pocit, že ho obchodný zástupca chápe,
ľahšie sa dá prehovoriť na rozhovor. Vznikne osobná platforma
a nabudúce, po každom raze padne lekárovi čoraz ťažšie poslať
ho preč. Blahoželanie k narodeninám pôsobí ako osobné uznanie.
Ba adresát sa dokonca môže cítiť ako priateľ. No a priateľom
človek dôveruje, akceptuje ich rady.
O čom sníva priateľ? Aké konkrétne sny mu víria hlavou?
O dovolenke v južných krajoch? O novom aute? Alebo o peniazoch
na výstavbu domu? Farmaceutický priemysel poskytne
peniaze. Oficiálne vyhlásenia znejú asi takto: „Vynakladáme
veľké prostriedky na vývoj novej účinnej látky a na výskum."
Nuž, jedno viem celkom iste - v každom prípade sa nešetrí
ani pri vytváraní a udržiavaní lojálnych vzťahov s lekármi.
Volá sa to marketing a ja voči nemu vôbec nenamietam, ibaže
v iných oblastiach hospodárstva. Tu však ide o lieky a zdravie
pacientov. Neočakávate azda od lekára vecné rozhodnutie?
Rozhodnutie založené na najnovších výskumných poznatkoch
z oblasti medicíny? Je v poriadku, keď sa pre určitý liek rozhodne
iba preto, že mu zástupca farmaceutickej firmy pri poslednej
návšteve nechal na stole vzorky? Prípadne preto, lebo si minulý
týždeň pri fľaši obľúbeného vína (ktoré priniesol zástupca) tak
príjemne pokecal o najčerstvejších jachtárskych zážitkoch?
Bol by som rád, keby som mohol povedať: Nie! (Samozrejme,
človek s diplomom sa nedá obalamutiť takýmito hlúposťami.)
Ale potom by 35 000 eur5 , ktoré farmaceutické firmy
vynakladajú na podobné darčeky pre jedného lekára s vlastnou
56 John Virapen
ordináciou, boli peniazmi vyhodenými von oknom. Počuli ste
už, žeby niekde nejaké ekonomicky zmýšľajúce koncerny vyhadzovali
peniaze von oknom?
Darčeky pre lekárov
Ďalším spôsobom, akým sme lekárom neustále pripomínali
našu firmu a výrobky, boli vopred pripravené recepty. Poskytovali
sme im ich ako bloky v hodnotnej koženej väzbe. V správnom
rohu bola vytlačená adresa lekára a, samozrejme, aj názov
nášho výrobku. Stačilo podpísať, vytrhnúť a podať. Hotovo!
Načo teda ešte prácne vyhľadávať alternatívny výrobok a trápiť
sa s ručným vypisovaním iného receptu.
Ked o tom dnes píšem, znie to takmer smiešne. V každodennom
živote to však predstavuje istú silu — silu zvyku a maličkostí.
Dnes, v časoch elektroniky je to dokonca ešte jednoduchšie,
priam závideniahodne jednoduché. Farmaceutické firmy sa
už nemusia trápiť s predtlačenými receptami. Dnes majú pre
lekárov počítačové programy na agendu pacientov.
Lekár zadá pacientove problémy, napríklad Pani Mravcová
sa sťažuje na bolesti hlavy a už sa na obrazovke rozbliká názov
„vhodného" lieku od firmy, ktorá lekárovi program poskytla.
Z obrazovky sa nedá odstrániť. Nezmizne, až kým sa nevytlačí
recept.
Lekár, ktorého každodenná rutina vlastne predstavuje úkolovú
prácu, takéto uľahčenie s radosťou privíta. Ruka si na príslušné
pohyby rýchlo zvykne a lekár sa ani len nenazdá a už
- bez toho, aby si nad tým lámal hlavu - predpisuje výrobky
danej firmy.
Tak to opisuje napríklad aj internista Dr. Wilhelm Redenbach
v dokumentárnej reportáži PANORÁMA odvysielanej
na nemeckej televíznej stanici Erstes Deutsches Fernsehen6:
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 57
„Predpíšem napríklad tabletky s obsahom kyseliny acetylsalicylovej,
teda generický acylpyrín. Ako možnosť výberu sa na
obrazovke objaví sponzorská firma. Potvrdím, pričom názov
sponzorskej firmy zostane na obrazovke. Po ďalšom potvrdení,
príkaze na vystavenie receptu, názov sponzorskej firmy stále
zostáva na obrazovke a objaví sa otázka, či súhlasím s tým,
aby lekáreň vydala príslušný liek danej firmy. Prednastavená
je odpoveď ,A"> teda „Áno". Po ďalšom potvrdení sponzorská
firma automaticky vydá prípravok, ktorý som vyhľadal. Myslím
si, že napriek možnosti výberu z odpovedí „Áno" a „Nie" má
človek v rámci pracovného stresu, keď musí ísť všetko rýchlo,
jednoducho sklon nepremýšľať a iba potvrdzovať."
Navyše, veľa takýchto programov umožňuje vytlačiť recept
u sestričky. Výrobca všetko optimálne nastaví.
A ako to označujeme? Možno tak, ako to nazval profesor
Gerd Glaeske z univerzity v Brémach, ktorý sa v tejto televíznej
reportáži tiež dostal k slovu:
„V podstate ma výrobca softvérom nasmeruje k určitému
výrobku, čo si mnohí lekári očividne neuvedomujú. Informáciu
považujú za porovnávací údaj. Oni by ho naozaj radi mali,
pričom si nevšimnú, že informáciu im niekto podstrčil, že firma
ich naviedla nesprávnym smerom. Nuž a takéto správanie sa
volá manipulácia."
Program sa naštartuje už pri diagnóze a preberie všetky kroky
až po vytlačenie receptu. Predviedol to všeobecný lekár, ktorý sa
v reportáži tiež objavil.
„Mám tu pacienta. Stanovím diagnózu a zadám ju do systému.
Keď je diagnóza v systéme, potvrdím ju a na obrazovke
sa okamžite objaví názov preparátu, ktorý hypoteticky okamžite
putuje priamo na recept a vytlačí sa. Tým som ho de facto
predpísal."
Je to nesmierne prešpekulované. Kliknutie na OK znamená
obchod pre farmaceutického sponzora. Ak by chcel lekár predpísať
iný liek, musí celý postup zrušiť. Iba málokto sa vzoprie.
58 John Virapen
„Pacient tu sedí a chcel by už odísť. Čakáreň je plná a ja
by som rád pokračoval v práci. Recept by som musel vymazať,
zadať nový, nanovo ho vypísať a udať účinnú látku a pritom
všetkom ešte dbať aj na to, aby na recepte nezostal aj liek sponzorskej
firmy. Je to príliš prácne, a tak si niekedy poviem: ,No
tak, nerýp sa v tom, ved to môže byť aj takto.' "
Vo Švédsku sme v šesťdesiatych rokoch používali v zásade
rovnaký princíp. V podstate sa zachovalo mastičkárstvo. Dnešné
postupy sa zmenili iba v tom, že sú obsiahlejšie. Jednoducho
závideniahodné. Rád by som rozdával soŕtvér zameraný na
pacientov, ktorý by aj mňa odbremenil od práce. Dokáže totiž
zaznamenávať aj profil správania lekárov, vlastne ich „klikacích
zvyklostí". My sme si museli všetko robiť sami. Byť vynachádzaví
a tvoriví a profily písať vlastnoručne na kartotečné lístočky.
Na ceste k úspechu
Medzičasom som zasa cestoval takmer tak často, ako keď som
bol popovou hviezdou. „Doma" som už tiež bol kdesi inde.
Presťahovali sme sa. Mojim teritóriom sa stalo južné Švédsko
a onedlho som si mohol dovoliť kúpiť rodinný dom. Vlastný
dom, dokonca aj so záhradou a veľkými oknami. Presne taký, po
akom som túžil. Malý raj pre deti aj manželku. Tatam boli časy,
keď sme sa tiesnili v dvojizbovom byte, kde bolo za dlhotrvajúcich
dažďov vlhko a bielizeň nie a nie uschnúť. Teraz mali deti
obrovskú izbu plnú hračiek. Nosil som ich z ciest za klientmi.
Býval som často preč a tak som vždy niečo priniesol. Deti sa
na to mohli stopercentne spoľahnúť. Mali sme aj domáce zvieratá
a manželka si z času na čas mohla dovoliť opatrovateľku
k deťom.
Mal som pocit, že rodine dávam všetko, čo potrebuje ku
štastiu. Och, keby ste len videli oči drobcov, keď som na zem
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 59
položil škatuľu s darčekmi! Avšak namiesto toho, aby som trávil
čas doma a hral sa s nimi, bolo pre mňa zrazu dôležité mať ešte
väčší úspech, zarábať ešte viac peňazí a po kariérnom rebríčku
stúpať ešte rýchlejšie. To všetko namiesto príjemných večerov
strávených s manželkou a deťmi doma, pred blkotajúcim
krbom. Tieto chvíle si bolo treba zaslúžiť. Návraty domov som
miloval viac ako samotné zotrvanie doma. Chvíle, keď som sa
objavil vo dverách s plnou nošou darčekov a dobrodružstiev.
Úspech je ako droga. Prebúdza neutíchajúcu túžbu po ešte
väčšom úspechu. Dobrý život, veľkorysé diéty, to všetko mi
stúplo do hlavy. Užíval som si nocľahy v päťhviezdičkovom
hoteli v Travemúnde, aj keby som za tento pôžitok musel
zaplatiť pobytom vo väzení (samozrejme, za predpokladu, že
by ma prichytili). Pohodlie päťhviezdičkového hotela už akosi
patrilo ku každodennému životu. Mal som naň nárok. Život mi
konečne ponúkal svoje bohatstvo a ja som sa za ním načahoval
oboma rukami. Možno aj vtedy, keď som sa mal zdržať. Pri
osobnom nasadení.
Mosty k lekárom
Dôležitou kontaktnou osobou medzi lekárom a pacientom,
ako aj medzi lekárom a zástupcom farmaceutickej firmy je
asistentka lekára, prípadne jeho sekretárka (na Slovensku
zdravotná sestra - poznámka prekladateľa). Prostredníctvom nej
sa nadväzuje kontakt. Sekretárky lekárov s vlastnými ordináciami
a sestry na klinikách boli pre nás, obchodných zástupcov firiem,
jednoduchým cieľom, vynikajúcimi styčnými dôstojníkmi.
Neustále dúfali, že ich niekto z nás pozve na obed či na večeru.
Mimoriadne sa potešili, keď získali pozvanie odo mňa, exota.
Videli predsa, ako štedro rozdávame darčeky. Samozrejme,
že sme ich pozývali. Nuž, a jedlo pôsobí na zmysly. Najmä ak je
60 John Virapen
výborné, podáva sa pri sviečkach a zapíja omamným vínom.
Spočiatku som bol zdržanlivý, odolával som. Myslel som
na manželku, deti, na náš domov. Vedel som, že je o nich dobre
postarané. Manželka mala všetko, čo potrebovala. Sám som to
zabezpečil, vďaka môjmu postaveniu. Hlas zlého svedomia však
pomaly slabol, stával sa čoraz nezrozumitelnejší a lákadlá, čo
som mal priamo pred nosom, voňali čoraz vábnejšie. Flirt? Prečo
nie? O nič predsa nejde a nikomu neuškodí. Pusa na rozlúčku?
Na líčko? Žiaden problém. A jedna vec viedla k ďalšej.
Raz som musel rozlúsknuť tvrdý oriešok. Bol ním lekár
v odľahlej dedine. Mal obrovskú spádovú oblasť a keďže bol
sám na veľký počet pacientov, prichádzali sa k nemu liečiť ľudia
z veľkej diaľky. Keď som sa k nemu vybral na prvú návštevu,
hľadal som ho celé popoludnie. Lekársku prax zdedil. Predtým
ešte niekoľko rokov pôsobil po boku svojho otca, aby si zachoval
aj jeho klientelu. Bol to excentrický chlapík a ľudia ho zrejme
práve preto milovali. Mnohí pacienti o ňom rozprávali s úctou,
ktorá by prináležala skôr liečiteľovi než lekárovi. Mal snehobiele
vlasy, ktoré pôsobili neupravené, a zavalitú, svalnatú postavu.
Vyzeral skôr ako drevorubač a nie ako duchaplný lekár. Zrejme
bol pre danú oblasť tou najvhodnejšou osobou. Pohľad mal
skúmavý a živý.
„Zástupca," povedal, keď som sa predstavil. „Už v telefóne som
vám radil, aby ste si tú dlhú cestu odpustili. Nič nepotrebujem.
Mám všetko. Môžete odísť. Dovidenia. Máte moje požehnanie
na spiatočnú cestu."
Stlačil zvonček a privolal ním sekretárku, ktorá ma mala
vyprevadiť von. Bol som ohromený. Celý deň som premárnil
dlhou cestou a toto mi malo byť odmenou? Muži a ženy
v čakárni na mňa zvedavo upierali oči, lebo bolo zrejmé, že nie
som tunajší a rozhodne som neprišiel preto, že som chorý.
Sekretárka bola kráska. Pustil som sa s ňou do reči - stačil
vhodný kompliment. Prijala ho a opäť si sadla za stôl. Vedľa
neho ležal očividne starý pes s riedkou srsťou. Spýtal som sa
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 61
naň. Patril jej a mal som pravdu, bol starý. V poslednom čase to
s ním šlo dolu kopcom, preto ho (rukou spravila gesto smerom
k dverám ordinácie) poprosila o dovolenie, aby si smela svojho
starého štvornohého miláčika priviesť do práce. Dovolil jej
to. Na chvíľu som psa nespomínal. Bolo neskoro popoludní,
v drevom obloženej čakárni už nesedelo veľa pacientov. Položil
som ruku na stôl, pohrával som sa s telefónnym káblom
a celkom priamo som sa dámy spýtal, či už má na večer nejaký
program. Zrumenela, sklonila sa nad písací stôl a zamietavo
pokrútila hlavou. Navrhol som jej, aby so mnou povečerala.
Zaváhala. V písacom stroji nemala zasunutý papier. Bolo mi
jasné, že niet čo písať. Kul som železo za horúca, ostatne, čakala
ma ešte dlhá cesta späť. Povedal som jej, že stretnutie s lekárom
bolo márne.
„Bol by som rád, keby ste moje pozvanie prijali," požiadal som
ju napokon. Neodolala. Posadil som sa k pacientom do čakárne,
čmáral do poznámkového bloku a z času na čas sa na ňu usmial,
zatiaľ čo ona vybavovala svoju prácu. Čakáreň sa postupne
vyprázdňovala. Keď do ordinácie vošiel posledný pacient, dal
som jej znamenie, že na ňu počkám vonku.
Trochu som sa poprechádzal okolo budovy. Stála hneď na okraji
lesa, zahalená večernou vôňou švédskeho lesa. Konečne vyšla
zo dverí do pološera. Pristúpil som k nej, chcel som ju odviesť
k autu. Zasmiala sa a povedala, že široko-ďaleko nie je žiadna
reštaurácia ani krčma. Na to som nepomyslel. Chvíľu som
nevedel, čo povedať. Prevzala iniciatívu.
„Smiem vás pozvať k sebe?" spýtala sa.
Pritakal som a znova som ju chcel nasmerovať k autu. Zadržala
ma. Chytila ma za ruku a odviedla do zadnej časti budovy.
Bývala na prvom poschodí nad ordináciou. Pes bol už hore,
hoci som si nevšimol, že by bol z ordinácie vybehol. Až na druhý
deň ráno som si všimol vnútorné schody vedúce z ordinácie
do bytu. Obsah niekoľkých plechoviek naliala do panvice
a ja som priniesol z auta pálenku. Jedli sme a popíjali a ona
62 John Virapen
sa ma spýtala, odkiaľ pochádzam. Povedal som jej to a ona
ma pobozkala. Spýtal som sa jej, odkiaľ je ona. Odvetila, že
je miestna a opäť ma pobozkala. Nenamietal som. Naraz mi
svitlo.
Spýtal som sa: „Nie si náhodou dcéra toho starého čudáka?"
Zasmiala sa a dala mi ďalšiu pusu.
Zrazu som získal odvahu: „Tvoj pes má zápchu."
Tipoval som správne! Večer plynul a ja som mu dal na druhý
deň ráno jeden z našich prostriedkov proti zápche. Vrátil som sa
do firmy. Ešte v ten deň mi zatelefonovala.
„Predstav si," oznamovala mi nadšene, „ten starý - nie, nie ten,
mám na mysli psa - konečne sa mu podarilo..."
Psovo zázračné vyzdravenie urobilo dojem aj na starca, lebo sa mu
síce snažil pomôcť, ale márne. Teraz sa chcel so mnou rozprávať.
Aleluja! Pozval ma na návštevu. A vraj sa mám poponáhľať. Prijať
takéto pozvanie bolo pre mňa už z profesionálneho hľadiska
samozrejmosťou, najmä v tomto prípade. Od onej príhody sa
z toho muža stal zapálený zástanca našich výrobkov.
Otázka dôvery
Prečo sú lekári pre farmaceutický priemysel takí dôležití?
Prečo sa investujú horibilné sumy do ich lojality? Niektoré
lieky sú síce určené na voľný predaj, ale väčšina z nich musí
zdolať prekážku vo forme lekárskeho predpisu. Zvyklosti lekára
pri predpisovaní liekov sa tak odzrkadľujú v obrate výrobcu.
Ten si musí na svoju stranu získať človeka, ktorý je prostredníkom
medzi ním a klientom, musí si vybudovať dôveru.
Vzťah medzi lekárom a pacientom je v zásade tiež založený
na dôvere. Aspoň teda zo strany pacienta. Pacient sa musí otvoriť
a povedať, kde ho čo omína. Musí sa do pol pása vyzliecť,
obnažiť sa. Vyžaduje si to veľkú dávku dôvery. Táto dôvera
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 63
naň. Patril jej a mal som pravdu, bol starý. V poslednom čase to
s ním šlo dolu kopcom, preto ho (rukou spravila gesto smerom
k dverám ordinácie) poprosila o dovolenie, aby si smela svojho
starého štvornohého miláčika priviesť do práce. Dovolil jej
to. Na chvíľu som psa nespomínal. Bolo neskoro popoludní,
v drevom obloženej čakárni už nesedelo veľa pacientov. Položil
som ruku na stôl, pohrával som sa s telefónnym káblom
a celkom priamo som sa dámy spýtal, či už má na večer nejaký
program. Zrumenela, sklonila sa nad písací stôl a zamietavo
pokrútila hlavou. Navrhol som jej, aby so mnou povečerala.
Zaváhala. V písacom stroji nemala zasunutý papier. Bolo mi
jasné, že niet čo písať. Kul som železo za horúca, ostatne, čakala
ma ešte dlhá cesta späť. Povedal som jej, že stretnutie s lekárom
bolo márne.
„Bol by som rád, keby ste moje pozvanie prijali," požiadal som
ju napokon. Neodolala. Posadil som sa k pacientom do čakárne,
čmáral do poznámkového bloku a z času na čas sa na ňu usmial,
zatiaľ čo ona vybavovala svoju prácu. Čakáreň sa postupne
vyprázdňovala. Keď do ordinácie vošiel posledný pacient, dal
som jej znamenie, že na ňu počkám vonku.
Trochu som sa poprechádzal okolo budovy. Stála hneď na okraji
lesa, zahalená večernou vôňou švédskeho lesa. Konečne vyšla
zo dverí do pološera. Pristúpil som k nej, chcel som ju odviesť
k autu. Zasmiala sa a povedala, že široko-daleko nie je žiadna
reštaurácia ani krčma. Na to som nepomyslel. Chvíľu som
nevedel, čo povedať. Prevzala iniciatívu.
„Smiem vás pozvať k sebe?" spýtala sa.
Pritakal som a znova som ju chcel nasmerovať k autu. Zadržala
ma. Chytila ma za ruku a odviedla do zadnej časti budovy.
Bývala na prvom poschodí nad ordináciou. Pes bol už hore,
hoci som si nevšimol, že by bol z ordinácie vybehol. Až na druhý
deň ráno som si všimol vnútorné schody vedúce z ordinácie
do bytu. Obsah niekoľkých plechoviek naliala do panvice
a ja som priniesol z auta pálenku. Jedli sme a popíjali a ona
62 John Virapen
sa ma spýtala, odkial pochádzam. Povedal som jej to a ona
ma pobozkala. Spýtal som sa jej, odkiaľ je ona. Odvetila, že
je miestna a opäť ma pobozkala. Nenamietal som. Naraz mi
svitlo.
Spýtal som sa: „Nie si náhodou dcéra toho starého čudáka?"
Zasmiala sa a dala mi ďalšiu pusu.
Zrazu som získal odvahu: „Tvoj pes má zápchu."
Tipoval som správne! Večer plynul a ja som mu dal na druhý
deň ráno jeden z našich prostriedkov proti zápche. Vrátil som sa
do firmy. Ešte v ten deň mi zatelefonovala.
„Predstav si," oznamovala mi nadšene, „ten starý - nie, nie ten,
mám na mysli psa - konečne sa mu podarilo..."
Psovo zázračné vyzdravenie urobilo dojem aj na starca, lebo sa mu
síce snažil pomôcť, ale márne. Teraz sa chcel so mnou rozprávať.
Aleluja! Pozval ma na návštevu. A vraj sa mám poponáhľať. Prijať
takéto pozvanie bolo pre mňa už z profesionálneho hľadiska
samozrejmosťou, najmä v tomto prípade. Od onej príhody sa
z toho muža stal zapálený zástanca našich výrobkov.
Otázka dôvery
Prečo sú lekári pre farmaceutický priemysel takí dôležití?
Prečo sa investujú horibilné sumy do ich lojality? Niektoré
lieky sú síce určené na voľný predaj, ale väčšina z nich musí
zdolať prekážku vo forme lekárskeho predpisu. Zvyklosti lekára
pri predpisovaní liekov sa tak odzrkadľujú v obrate výrobcu.
Ten si musí na svoju stranu získať človeka, ktorý je prostredníkom
medzi ním a klientom, musí si vybudovať dôveru.
Vzťah medzi lekárom a pacientom je v zásade tiež založený
na dôvere. Aspoň teda zo strany pacienta. Pacient sa musí otvoriť
a povedať, kde ho čo omína. Musí sa do pol pása vyzliecť,
obnažiť sa. Vyžaduje si to veľkú dávku dôvery. Táto dôvera
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 63
v lekára ako v človeka sa potom automaticky prenáša aj na
dôveru v lieky, ktoré lekár pacientovi predpisuje. Farmaceutický
priemysel sa zameriava práve na onen prenos dôvery. Robí nábor
lekárov priamo na univerzitách. Ako? Jednoducho. Financuje
im štúdium.
Čo myslíte, čie záujmy budú potom lekári hájiť? A ako sa
budú rozhodovať? 35 000 eur je celkom pekný balík peňazí.
Odmietnuť ho padne dosť zaťažko.
Dostať na svoju stranu toho starkého bol môj ďalší malý
úspech. Keď som sa k nemu vybral prvý raz, starší kolegovia sa
iba potuteľne usmievali. Stal sa jedným z mojich najlepších zákazníkov
a bol som uňho (a jeho sekretárky) vždy vítaný.
Dostal som sa do eufórie. Manželka ma podozrievavo sledovala.
Nevšimol som si to. Neuniklo mi však, že odrazu stratila
záujem o darčeky a zvýšenia platu, teda plody môjho úspechu.
Nepáčilo sa mi to. Deti ma síce poslušne vítali, povedali ^ o j ,
ocko', ale hneď nato zmizli každý vo svojej izbe. Začal som sa
domov vracať v čoraz neskoršiu hodinu.
Obchodní zástupcovia sa po práci vždy stretávali v jednom
podniku. Prichádzali sem aj zástupcovia z iných odvetví. Neviem
ako, ale tento podnik sa stal v našich kruhoch veľmi vyhľadávaný.
My, zástupcovia farmaceutických spoločností, sme mali
v porovnaní s inými povesť šialencov posadnutých detailmi. Nuž,
vzhľadom na vycibrené metódy, ktoré sme používali pri zostavovaní
profilov, to bola čiastočne pravda. V každom prípade, aj
oni, rovnako ako my, mali pozornosti pre zákazníkov, ktorých
si mali získať. A ako sa zdalo, pri výkone svojho povolania si
navyše nádherne užívali sex. Dospeli sme k tomuto záveru, lebo
neustále zháňali lieky proti pohlavným chorobám. V aute sme
vozili celú lekáreň. Fungoval medzi nami výmenný obchod. To,
čo sme potrebovali, sme zamenili za to, čo mali oni. Napríklad
za kalkulačky. V tých časoch to bolo čosi mimoriadne. Darčeky,
ktoré som nosil domov.
Moje darčeky sa však stretávali s čoraz menším záujmom.
64 John Virapen
Prečo? Doma na mňa čakali iba zvady, výčitky, slzy a frustrácia!
To málo času, ktorý som trávil s manželkou, sme premárnili
škriepkami. Neustále som sa musel hájiť. Či azda nežila v krásnom
dome len vďaka tomu, že som naň pozháňal potrebné
prostriedky? Či azda deti nechodili do jazdeckého klubu alebo
na hodiny baletu, nehrali tenis a nechodili do výborných škôl
len preto, lebo som bol úspešný? Nebol som ochotný vrátiť sa
naspäť do dvojizbového bytu iba preto, lebo manželke nevyhovoval
môj životný štýl, ako vravievala.
Opäť v Ríme
Namiesto toho som odletel do Ríma. Táto cesta mala dokázať,
že všetko robím správne. Počas rokov niekdajšieho túlavého
života som bol v Ríme celkom na dne. Teraz ma mesto malo
spoznať takého, aký v skutočnosti som! Vyhľadal som si pekný
hotel a pánskeho krajčíra. Ušil mi prvý oblek na mieru. Unikát!
Ručná práca! Neopakovateľný! Nič nikde neťahá, nikde sa nevytvárajú
žiadne záhyby, každý šev sedí ako uliaty. Nosiť takýto
oblek je super pocit. Krajčírovi som zostal verný. Odvtedy som
už obleky inde nekupoval. Ak som chcel nový, zaletel som si
poň do Ríma.
V tomto obleku som bol vystrojený na návštevy reštaurácií,
z odpadkov ktorých som sa kedysi živil. Teraz som do nich
vchádzal vysvietenými vstupnými dverami a smeroval k recepcii.
Teraz ma vítal všímavý čašník. Úctivo a rýchlo ma usadil
k najlepšiemu stolu. Vybral som si iba podľa cien, bez toho,
aby som si preštudoval jedálny lístok, a objednal to najdrahšie
menu. Šesť chodov pri sviečkach. Na oslavu. Každý hit bol
pôžitok. Satisfakcia. Zdržal som sa hlboko do noci.
Napokon k môjmu stolu pristúpil muž. Ospravedlnil sa,
vraj ma nechce v žiadnom prípade rušiť, ale musí sa čosi spýtať:
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 65
Zdám sa mu akýsi povedomý. Chcel vedieť, či som už v reštaurácii
niekedy predtým bol. Predstavil sa ako majiteľ. Ponúkol
som mu, nech si prisadne. Priniesol fľašu pálenky. Jednu z tých
fliaš, ktoré patria k podniku, bez všakovakých čačiek, nalial do
pohárov a ja som spustil. S radosťou som mu porozprával svoj
príbeh. Samozrejme celkom inak ako kedysi v Travemúnde.
Priznávam, tentoraz z neho vyžarovala akási hrdosť. Zodvihol
pohár.
„Mladý muž," začal. „Obdivujem vás. Prosím, považujte sa
za môjho hosťa. Som si istý, že máte pred sebou veľkú budúcnosť."
Ukázalo sa, že má pravdu. Srdce by však nemalo pišťať
po všetkom, čo sa blyští.
66 John Virapen
3. kapitola
Začiatky u globálneho hráča
Desať rokov som pôsobil v menších farmaceutických firmách,
až kým roku 1979 na moje dvere nezaklopala jedna z tých veľkých.
Ponúkli mi prácu v Eli Lilly & Company, Nordic Area.
Stal som sa zodpovedným za celú Škandináviu. Fíha!
Švédsko bolo problémové dieťa Eli Lilly. Málo známa značka,
takmer žiadna akceptácia výrobkov, mizerný obrat. Rozľahlé
neobývané oblasti Švédska sa odrážali na tržbách. V predchádzajúcich
rokoch som pôsobil ako produktový manažér pre
nordickú oblasť, a tak som problémy Švédska dôverne poznal.
Na jednej obchodnej ceste som svojmu nadriadenému počas
letu napísal list, v ktorom som navrhol, čo by bolo podľa môjho
názoru vhodné zmeniť. Zdá sa, že ho moje návrhy presvedčili
a ja som sa stal manažérom zodpovedným za predaj vo Švédsku.
Páčilo sa mi to.
Školenie á la Virapen
Začínal som ako malý „medicínsky poradca" a zrazu som
šéfoval takémuto zoskupeniu. Z čias, keď som pracoval pre konkurenciu,
som vedel, čoho sú jej obchodní zástupcovia schopní.
My musíme byť bezpodmienečne lepší. Moji švédski mládenci
viedli pokojný a pohodlný život. Každý deň navštívili iba jedného
lekára! Mali ich navštíviť päť. Na smiech! A tak som sa
s nimi pozhováral.
Švédsko malo asi štrnásť obchodných zástupcov. Krajina sa
delila na regionálne oblasti a každý zástupca mal na starosti
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 67
jednu. Rozdelenie revíru na regióny má rovnakú logiku v malom
i v globálnom rozsahu. Napríklad v Lilly členia svet na
pätnásť oblastí. Pozrú sa na mapu sveta a namiesto geografie,
nespočetných štátov, kultúr, politických systémov a regiónov
vidia svet ako prehľadný trh v štýle lega. Riadia sa heslom:
Zjednodušovať!
Chlapci mali dokonca sekretárky, ktoré za nich vybavovali
telefonáty. Čo vlastne robili? Nič moc. Pre firmu znamenali
predovšetkým náklady - firemné autá, výdavky a od piatku
obeda už sedeli doma. Aspoňže nepredkladali vysoké účty za
telefón. Bolo to však treba zmeniť. Navštívil som ich v kancelárii,
posadil sa vedľa nich a keď bolo treba, aj na ich stoličku,
prinútil som ich otvoriť adresár a telefonovať lekárom.
„Tomu som už volal. Povedal, že nemá čas."
U mňa s tým nepochodili. Cestoval som s nimi za lekármi.
Kúpili sme kvety, aby ich podstrčili lekárovi, ktorého manželka
mala narodeniny. Kartotékové lístky nám poslúžili ako
východisko, na základe ktorého sme zhotovili náčrtky a prílohy,
materiál pre každodenné drobnosti, ktorý je dôležitý pre medziľudskú
komunikáciu a navodzuje pocit blízkosti. Je to síce priehľadný
trik, ale kvety, najmä ak pekne voňajú, nevyhodí nik.
Človek sa ku kvetom nespráva hrubo. Vpustí ich dnu. Treba sa
o ne starať. Pohľadať pre ne vázu.
„Čože, vy tu nemáte žiadnu vázu?"
Lekárka, sekretárka, študent na praxi, všetci otvárajú dvere,
pobiehajú sem a tam, vrážajú jeden do druhého, ospravedlňujú
sa a so smiechom konštatujú: „Ale veď to nie je možné, aby..."
„Fajn, tak vám jednu kúpime..."
Objavia sa optimistické, milé rozpaky. Obchodný zástupca
farmaceutickej firmy sa v neznámej miestnosti, v ordinácii lekára,
ktorého hlas v telefóne znel tak odmietavo, zrazu pohybuje
celkom nenútene. Pacienti v čakárni zbadajú kvety a v duchu
lekárovi dávajú body k dobru, lebo kytica je krásne naaranžovaná,
elegantne zabalená a ten, kto ju vyberal, mal naozaj dobrý
68 John Virapen
vkus. Lekár nemôže zostať mrzutý. Nejde to. Medzi zúčastnenými
osobami, pacientmi, lekárom a obchodným zástupcom
farmaceutickej firmy, ktorý sa medzi poblednutými, stuhnutými,
zafačovanými a kašľúcimi pacientmi nakrátko postaral
o prílev dobrej nálady, je priveľa nehy a nečakanej dôvernosti.
Každá takáto udalosť, nech je akokoľvek bezvýznamná, vytvára
pocit blízkosti, stavia mosty.
Osobne som sa staral o svojich obchodných zástupcov,
dohliadal som na ich osobnostný rozvoj. Pre niektorých som sa
stal akýmsi náhradným otcom. Muži mávajú iba zriedkakedy
skutočných otcov. Prichádzali a diskutovali so mnou o svojich
problémoch doma, s manželkou. Keď lekcie začali prinášať
ovocie, dal som im najavo svoju otcovskú hrdosť. Hneď v ten
istý večer som ich pozval na fľašu vodky. Pestoval som v nich
duch lojality. Voči mne. Voči firme. To bol môj obchod. Tak
som pristupoval ku všetkým zamestnancom.
Jeden zo zástupcov bol pomenší, guľatučký, napoly plešatý
chlapík s okuliarmi. Keď som mu radil, ako pozvať sekretárku
lekára na večeru a vymámiť z nej dôležité informácie do profilu,
iba mykol plecom.
„Aj keby som sa dostal až tak ďaleko, asi by sa na smrť urehotala,"
namietol. Zdalo sa však, že mu to nespôsobuje až taký
hlavybôľ. A čosi sa mi na ňom páčilo ešte viac. Zostal zameraný
na obchod a hútal: „Mám lepší nápad. Cestovať hore-dole
a chodiť od lekára k lekárovi stojí nesmierne veľa času. Čo tak
pozvať ich všetkých k nám? Každý rok by sme mohli zorganizovať
napríklad ochutnávku veľmi exkluzívnych vín. Tak by sme
ich mali všetkých pekne pohromade."
Vynikajúci nápad. Postúpil som ho svojim nadriadeným
a dostal ich požehnanie a potrebné prostriedky. Odvtedy mali
moji obchodní zástupcovia ďalšiu možnosť, ako sa lekárom
neustále pripomínať: pozvánka na ochutnávku vín, samotná
ochutnávka a následné stretnutie, aby mohli pravidelne priniesť
zopár fliaš novej obľúbenej značky vína.
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 69
Obrat na tretiu
Školenia pre obchodných zástupcov vo Švédsku očividne prinášali
plody. V období od roku 1981, keď som sa stal národným
manažérom zodpovedným za predaj vo Švédsku, až do roku
1988 vzrástol predaj spoločnosti Lilly zo 700 000 dolárov na
15 miliónov dolárov ročne. Na viac než dvadsaťnásobok! Každoročne
mi zvyšovali plat. Podlá interného hodnotenia som bol
„Achiever" _ mimoriadne nadaný, úspešný. Po jednom roku ma
povýšili do šéfovského kresla. Stal som sa obchodným riaditeľom
Eli Lilly & Company vo Švédsku.
Na takéto prudké zvýšenie obratu sme dokonca nepotrebovali
ani žiaden trhák, výraz blockbuster bol v tých časoch
dokonca neznámy. Marketing bol do určitej miery zastaraný
a rovnako aj môj štýl vedenia zamestnancov. Na metódach však
nezáleží. Podliehajú móde, menia sa podľa poradcov, ktorí prichádzajú
do koncernu a poúčajú nás o posledných novinkách
v oblasti sociálnej psychológie alebo výskumu mozgu. Všetko
je to nezmysel! V zásade platia ponaučenia, ktoré som získal
od onoho katolíckeho kňaza. Sú to silné, jednoduché a úspešné
slová.
„Musíš, inak... si odmenu za najvyššie kvóty domov odnesie
tvoj kolega! A zatiaľ čo on svojej manželke na prst nastokne zlatý
prsteň, tvoja žena ti nariadi konzervovú diétu! Takže - ktorým
z tých dvoch chceš byť?"
V Elli Lilly & Company som si až do posledného dňa udržal
vynikajúci vzťah so svojimi mládencami (a s niektorými sa
stretávam dodnes). Na štyridsiate narodeniny pre mňa vyhútali
prekvapenie. Vybrali sme sa na každoročné národné stretnutie.
Konalo sa v hoteli neďaleko Kodane. Šampanské, dobré jedlo
a ja som spieval. Keď sa podával dezert, niekoľkí chlapci pribehli
k môjmu stolu, schmatli ma a oči mi zaviazali šálom. Povedal
70 John Virapen
som: „Okej, ľudkovia, mám na sebe drahý oblek. Prosím, nehádžte
ma do bazéna ani nič podobné. Nie som práve ten najlepší
plavec."
Previedli ma cez hotelovú halu a potom som už stratil orientáciu.
Očividne sme zostali v budove, lebo sme prechádzali
chodbami a štverali sa po schodoch. Strkali do mňa a ťahali
ma ako zaťatého somára. Napokon ma vsotili do akejsi izby
a zamkli za mnou dvere. Všade bolo ticho. Sňal som si šál z očí.
Ešte stále som bol v hoteli, dokonca vo svojej izbe. Zbadal som
na stole svoje veci, nohavice, ktoré som prehodil cez televízor.
To bolo v poriadku. Obrátil som sa. Na posteli ležala nahá,
asi dvadsaťročná blond'avá prostitútka. Trochu ma to vyviedlo
z miery a nevedel som, ako zareagovať. Začal som sa s ňou rozprávať.
Ukázalo sa, že študuje v Kodani a takto si iba privyrába.
Napokon ma prerušila a povedala: „Chlapci mi zaplatili iba
za jednu hodinu. Máte ešte desať minút."
Namietol som: „Na lásku potrebujem viac času."
Za dverami sa ozval šuchot. Otvoril som. Na chodbe stáli
moji chlapci a cerili sa. Obrátil som sa k študentke a zdvorilo
som ju vyzval: „Počúvajte, ešte máte veľa práce, ale nie v mojej
izbe, prosím." Odišla a oslava pokračovala v inej izbe.
Cím väčšie úspechy som žal v práci, tým viac chradol môj
manželský zväzok. S manželkou sme už dávno žili každý svojím
vlastným životom, čo bolo do istej miery nevyhnutné, kedze
som žil všade inde, len nie doma. Po povýšení na obchodného
riaditeľa som sa presťahoval do Štokholmu, firemného sídla
švédskej centrály koncernu. Manželka a deti sa však nepresťahovali.
V roku 1984 sme sa rozviedli. Prenajal som si vkusný byt.
Keď som práve služobne nelietal okolo sveta, voľný čas, ktorého
som mal ako šafranu, som trávil v štokholmských baroch.
Čoraz viac som sa cítil ako tulák bez domova. Taký, akým som
bol v Travemúnde. Nesmierne úspešný a napriek tomu určitým
spôsobom neschopný. Čím som bol nespokojnejší, tým viac
alkoholu mi tieklo dole hrdlom.
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 71
Nepravidelným a nezdravým životným štýlom som si spôsobil
problém, s ktorým bojujem dodnes. Dostal som cukrovku.
Spočiatku som nič netušil, iba som sa čudoval, prečo sa tak
rýchlo unavím. Počas prednášok som párkrát odpadol, lebo mi
priveľmi klesla hladina cukru v krvi. Dva roky som sa trápil,
kým mi priateľ lekár neodporučil, aby som sa dal vyšetriť na
cukrovku. Bol som na tom tak zle, že som si hneď musel začať
pichať inzulín, ale dostal som sa aspoň do stavu zodpovedajúcemu
polovici niekdajších hodnôt.
Ako posadnutý som sa vrhal do práce, lebo aspoň tam som
bol úspešný.
Kupovanie mienkotvorných
odborníkov
Zatiaľ čo v minulosti som lekárov stimuloval rozdávaním
kožených obalov na spisy, pier a vopred vyplnených receptov,
teraz som mal k dispozícii celkom iné prostriedky. Nemusel
som sa už starať o to, aby vidiecki lekári vo svojich ordináciách
predpisovali naše výrobky. Teraz, na vyššej úrovni, šlo o to, aby
lekári na vedeckých postoch pozitívne písali o našich výrobkoch,
napríklad v lekárskych odborných časopisoch.
Lekári-kúzelníci
Takíto výskumníci sú takzvaní mienkotvorní odborníci. Starostlivo
sme si ich vyberali a šikovne sme ich zlanárili na svoju
stranu. Nie tým, že by sme ich vedecky presvedčili o vynikajúcej
kvalite našich výrobkov. Kdeže, zaplatili sme im za to.
72 John Virapen
Jedným z takýchto mienkotvorných odborníkov bol napríklad
špecialista na liečbu bolestí. Pracoval pre zdravotnícky
orgán vo Švédsku a dostával pevný plat za to, že nám údajne
radil, kontroloval brožúry a školil obchodných zástupcov. Jeho
chlebodarcu, istú inštitúciu, zriadili už roky predtým, než
som sa stal vo Švédsku šéfom. Nikdy som sa s ním nestretol,
nemal kanceláriu, jeho meno nefigurovalo na žiadnej zápisnici
zo zasadnutia. Aktivitu vyvíjal iba vtedy, keď sa o nás a našich
výrobkoch objavili v tlači negatívne správy. Neočakávané
nežiaduce účinky, nečisté látky, chradnúci pacienti, to boli
negatívne správy. Okamžite o nás do lekárskych odborných
časopisov napísal pozitívne články. Odborná obec sa upokojila
a lekári mohli bez výhrad naďalej, tak ako vždy, prijímať našich
obchodných zástupcov. Presne to spravil pre Distalgesic® (s účinnou
látkou dextropoxyfénom), liek na tlmenie bolesti, v tom
čase veľmi rozšírený opioid. V médiách sa v súvislosti s ním
objavili správy o samovraždách. Pre mňa ako riaditeľa to bola
nepríjemná situácia. Bolo načase aktivovať špecialistu na liečbu
bolestí. Do istého odborného týždenníka napísal čosi v zmysle
„nie je to až také hrozné" atď Zdalo sa, že článok zabral. Denníky
poslušne citovali odbornú tlač a svet bol opäť v poriadku.
Vzrušenie skutočne opadlo a ja som sa tešil, že môžem pokračovať
v každodennej obchodnej činnosti.
Platba za splnenie úlohy si však vyžiadala mimoriadny prístup.
Eli Lilly ma za týmto účelom poslala do Seattlu na vedeckú
konferenciu o liečbe bolestí. Odletel som tam. Vo vrecku ma
tlačila obálka. Počas prestávky som sa vybral do baru v hale
luxusného hotela. Čakal som na špecialistu na liečbu bolestí. Aj
on mal za úlohu dostaviť sa do baru. Prišiel. Pozdravil som ho.
Oznámil som mu, že preňho čosi mám. Líca mu zalial rumenec,
ale možno to spôsobilo iba teplo preplneného baru. Zasmial
som sa, aj on sa zasmial a rozšafné sa ma opýtal, či si nedáme
drink. Pozvanie som prijal a kým sme čakali na nápoje, podal
som mu obálku so šekom.
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 73
„To je pre vás," povedal som.
„Ďakujem," odvetil tak nenútene, ako keby som mu práve
podal vrecúško s arašidmi. Vonkoncom však nešlo o „oriešky".
Prečo som však túto obálku musel odovzdať práve v Seattli?
Kvôli daniam. Samozrejme, suma sa objavila aj v účtovníctve
spoločnosti Eli Lilly. Pravdepodobne v kolónke „prostriedky na
výskum". Do určitej miery to bola aj pravda. Veď ten človek bol
vedec a príjmy v USA boli pre toho špecialistu na liečbu bolestí
z daňového hľadiska výhodnejšie.
Koncerny, pre ktoré som pracoval, neboli a nie sú ojedinelé
prípady. Ani ja nie som ojedinelý prípad. A ani adresáti štedrých
darov nie sú ojedinelé prípady. Slovko úplatkárstvo budí dojem
výnimočnej situácie, ale vyššie opísaná prax vo farmaceutickom
priemysle patrí do každodenného života. Úplne bežný marketing?
Nuž hej, len keby pritom nešlo o liečivá, a teda o zdravie
a životy ľudí!
Je to ukážka neúcty voči ľudskému životu. Falšovanie informácií,
v tomto prípade nesprávne informovanie v odborných
publikáciách. Čo sa tu v skutočnosti žehlí? Zakrývajú sa smrteľné
prípady. Pozrite sa na devätnásťročnú študentku, ktorú
som spomenul v úvode knihy. Zmarí sa šanca zachrániť ďalšie
životy. Úmyselne. Plánovité. Akými etickými štandardmi sa
koncern vlastne riadi? A akými som sa riadil ja?
Skupinová fotografia
s mienkotvorcami
Na fotografii vidíte Lilly-Center z pódia centrály spoločnosti
Eli Lilly v Indianapolise. Veľká poslucháreň je takmer prázdna,
je tam len zhruba dvadsaťpäť mužov a žien, elitná skupina. Sú
dobre oblečení, starostlivo učesaní, sedia, prípadne stoja, a saká
74 John Virapen
im zdobia visačky s menami. Mienkorvorné osobnosti z celého
sveta. Všetci sa usmievajú.
Celkom vľavo vzadu stojím ja. Vyškieram sa od ucha k uchu,
som uprostred „svojej" skupiny mienkotvorných osobností.
Pripravujú sa na každoročný kongres americkej spoločnosti pre
diabetes, obrovský veľtrh zameraný na vedu a výrobky. Je preto
dôležité, aby boli všetci spokojní a usmievali sa. To je môj džob.
Oni majú potom za úlohu na niekoľkodennom americkom
kongrese referovať o našich výrobkoch. Z pozície a s autoritou
vedcov. Za týmto účelom sme ich sem dali pozvážať lietadlami,
za to im platíme pobyt v hoteli a ich mimopracovný program.
Za to sa o každého z nich individuálne staráme. Nielen dnes,
tieto kontakty pestujeme celé roky. Mienkotvorné osobnosti
sú nenahraditeľné. Aj titulok uvedený pod fotografiou je zaujímavý.
Píše sa tu:
„Hostia Eli Lilly & Company - program medzinárodnej spoločnosti
pre diabetes / mienkotvorné osobnosti."
Človeku sa priam natíska otázka: Je „mienkotvorná osobnosť"
titul, ktorý sa získava ako doktorát? Vďaka čomu sa niekto stane
mienkotvorcom? Podľa čoho ho možno rozpoznať? Jedno je isté:
Každý, kto sa na tej fotke usmieva, bude mienkotvornou osobnosťou
minimálne od tejto chvíle. Inak by sme ho nepozvali.
Alebo áno? Keď niekoho prijmú do takého vznešeného kruhu,
má právo hovoriť na takom prominentnom mieste a na takom
obrovskom kongrese, musí byť dôležitý, musí to byť popredná,
vedúca osobnosť. A vďaka kontaktom, ktoré takémuto človeku
prostredníctvom nášho programu poskytneme a účasťou na
kongrese umožníme, sa jeho celková vážnosť ešte zvýši.
Úloha mienkotvorných osobností sa nedá dosť dobre odhadnúť.
Mienkotvorcovia sú skutočné autority. Keď niečo povedia,
platí to. Je jedno, ako vyzerajú fakty, a čo na to hovorí veda.
Medicínsky biznis v Nemecku je ukážkovým príkladom
závislosti od autorít. Ako za čias Wilhelma II. Nie som jediný,
kto zastáva takýto názor. Prečítajte si úryvok zo správy, ktorú
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 75
Moji mienkotvorcovia a ja
odvysielal Deutschlandfunk. Týkala sa medicíny založenej na
dôkazoch'', teda na dokázateľných faktoch.
Možno sa vám na jazyk tisne zvedavá otázka: „Na čom inom
môže byt medicína založená?''Veď práve o to ide!
„Lekári predpisujú veľa terapií a liekov, i keď neboli vedecky
dostatočne overené. Pre pacientov to môže mať fatálne dôsledky:
Ľudí s ochorením srdca dlhé roky liečili tabletkami na srdcovú
arytmiu. Liek dal do poriadku rytmus srdca, ale tisíce pacientov
zomreli. Až dnes, po dôkladných štúdiách sa zistili príčiny
spomínaných úmrtí."
Zvláštne. Nie? „Dôkladné štúdie" sa uskutočnili až následne.
Alebo inak: Kedže „dôkladné štúdie" predsa vyžaduje každý
orgán, ktorý schvaľuje lieky, museli sa nepohodlné údaje voľajako
prehliadnuť.
„Medicína založená na dôkazoch chce pacientov chrániť pred
76 John Virapen
takýmito poškodeniami. V tomto mladom odbore sa klinické
skúsenosti snúbia so systematickým výskumom. [...] Len prednedávnom
vznikol nezávislý inštitút zameraný na hodnotenie
liekov a terapií na základe vedeckých dôkazov."
Nepochopiteľné, že? Takýto inštitút existuje iba krátku
dobu!
„Poznatky inštitútu dôsledne uplatňuje iba málo lekárov
pracujúcich v nemocniciach a lekárov s vlastnou praxou, lebo
hnutie naráža na odpor farmaceutického priemyslu, primárov
a niektorých pacientov."
Podľa komentára sú dôvodom veľmi nepružné a hierarchické
medicínske štruktúry v Nemecku. Keď niečo tvrdí mienkotvorná
osoba, všetci nižšie postavení lekári to bez rozmýšľania
akceptujú. A mienkotvorcov, ako sme videli, nie vždy zaujímajú
dôkazy. Pochopili ste už? Sme tu ako v kuríne! Hlavným princípom
je hierarchia. A ja som mal za úlohu udržiavať hlavných
kohútov v tej správnej nálade.
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 77
4. kapitola
Benoxaproién - prvý trhák
vyráža do boja
Prudký nárast obratu som dosiahol prostredníctvom už existujúcich
a osvedčených liekov. Marketing sa vtedy zameriaval
predovšetkým na lekárov. Ako riaditeľ spoločnosti Eli Lilly vo
Švédsku som však mal stanovené oveľa vyššie ciele. Výzvu som
prijal.
Začiatkom osemdesiatych rokov chcela spoločnosť Eli Lilly
uviesť na trh nový liek na artritídu. Ako účinná látka sa použil
benoxaprofén, protizápalová látka, ktorá mala pôsobiť oveľa
lepšie, než čokoľvek, čo sa dovtedy dostalo na trh.
Zmena stratégie
V koncerne, ale aj v celom farmaceutickom priemysle došlo
k zmene stratégie. Už nešlo o to predať sem-tam zopár škatuliek
známych liekov navyše. Tentoraz bola cieľom monopolizácia
trhu. Náš trhák mal vytlačiť všetky známe konkurenčné lieky.
Mojou úlohou bolo uviesť benoxaprofén na trh ako zázračný
prostriedok. Pripadá vám to ako šarlatánstvo?
Čo sa týka rozpočtu, mohol som z neho čerpať plnými priehrštiami.
Dary pre lekárov boli čoraz drahšie. Kvety a recepty
patrili minulosti, teraz boli na rade šperky, skutočne drahý alkohol,
vybrané vône a vzácne umelecké diela.
Moja práca začala ešte prv, než bol liek vo Švédsku schválený.
Každý štát má svoj vlastný orgán zodpovedný za schvaľova-
78 John Virapen
nie liečiv. V USA je to FDA {Food and Drug Administration),
v Nemecku za schvaľovanie zodpovedá Bundesinstitut furArzneimittel
und Medizinprodukte atd.
Pokiaľ som vedel, nová účinná látka benoxaprofén bola vo
Švédsku tesne pred schválením a ja som mal začať marketingovú
kampaň. Vo Švédsku sa mal liek predávať pod označením
Opren * to už bolo isté. V USA ho predávali ako Oraflex",
v Nemecku ako Coxigon*. Ako som povedal, všetky obsahovali
tú istú účinnú látku: benoxaprofén.
Prekrútená reklama
Pustil som sa do toho. Všetko som pripravil, aby som na
našu stranu získal mienkotvorné osobnosti. Zorganizoval som
napríklad veľkolepé sympózium v päťhviezdičkovom hoteli
na jednom zo štokholmských ostrovov. Jedlo bolo znamenité,
programom sprevádzala známa televízna hviezda, zabezpečil
som hudobníkov a napokon som vystúpil aj ja sám. Spieval
som pre našich! Veď som bol kedysi popovou hviezdou. Medzitým
prebehli kratšie prednášky týkajúce sa nášho nového lieku.
Všetky prezentovali odborníci, o pozitívnom názore ktorých
sme si boli stopercentne istí. Na oslavu sa nevolaj ú ľudia, ktorí
vám nie sú priateľsky naklonení. Celé sa to predsa volalo „sympózium"
a konalo sa pod hlavičkou „vedeckého kongresu".
Nálada bola opojná. Rovnako ako nápoje. Jednou ranou
som získal celý rad nadšených mienkotvorcov, ktorí priam
nedočkavo očakávali náš nový zázračný prostriedok, aby naň
mohli začať všade spievať chvály. Keď máte na svojej strane ľudí
ovplyvňujúcich verejnú mienku, môžete dosiahnuť efekt, aký
vytvára snehová guľa. Neustále sa nabaľuje a rastie.
Podobné kampane rozpútali súčasne aj riaditelia v iných
krajinách. Možno namietnete, že nie je veľa úplatných vedcov
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 79
a nie každý lekár je skorumpovaný a nebude nekriticky aplaudovať
lieku, ktorý ešte nepozná, ba ktorý dokonca ešte nie je
ani schválený. Súhlasím, ale vďaka našim postupom je pre nich
mimoriadne ťažké zachovať si kritický postoj. Svedčia o tom
naše predajné čísla.
Richard Smith, nezávislý mysliteľ, kritický žurnalista a spoluvydavateľ
odborného lekárskeho časopisu British Medical
Journal (ktorý neskôr zohral dôležitú úlohu pri odhalení smrteľných
prípadov súvisiacich s benoxaprofénom) sa v jednom
článku zaoberal problémom propagandy a kupovania názorov.
Spoločnosť Lilly ho pozvala na prezentáciu, kde ho, ako to už
býva zvykom, rozmaznávali:
„[...] S manželkou nás na náklady firmy ubytovali v luxusnom
hoteli a starali sa o nás skutočne príkladne [...]." 8
A takto opisuje, ako z jeho pohľadu reklama a obrat benoxaprofénu
navzájom súvisia:
„Spoločnosť Lilly mi predviedla reklamné spoty, ktoré použijú
pri uvádzaní benoxaprofénu na trh v jednotlivých krajinách.
Zdali sa mi nesmierne prehnané: Na záberoch boli pacienti
ťažko postihnutí artritídou, ktorí po liečbe tancovali. Posolstvo
znelo: benoxaprofén nielenže zmierni symptómy ochorenia, ale
chorobu dokonca odstráni. K tomuto tvrdeniu som pristupoval
skepticky. Aj keby v ňom bola čo i len iskrička pravdy, film
poriadne preháňal."9
Samozrejme, že preháňal. Tieto filmy neboli určené pre umelecké
publikum v Cannes, ale veľmi názorne dokázali, že účel
splnili.
Jeho opis poukazuje aj na sklony farmaceutického priemyslu
k chvastúnstvu, na tvrdenia o schopnosti poskytnúť čosi viac
ako iba liek - nielenže zmierni príznaky alebo vylieči chorobu,
ale dokonca navodí pocit, že človek žije, a roztancuje ho. Toto
rozšírenie údajných účinkov liečiva za hranice „čistých" medicínskych
indikácií je ďalším dôležitým znakom novej trhákovej
stratégie.
80 John Virapen
„Keď sa neskôr prípravok dostal na trh Veľkej Británie, [...]
objavili sa správy o ZÁZRAČNOM LIEKU. Masívna reklama
sa postarala o hromadné predpisovanie."1 0
Dobre znamená „rýchlo": V štátoch, kde benoxaprofén už
schválili, sa počet predpísaných liekov z počiatočných 2 000
vyšplhal až na 55 000, teda 55 000 predpísaných balení za
týždeň! Týždenný obrat: pol milióna amerických dolárov.
Ten muž na záver zhrnul, a to isté si zrejme mysleli mnohí
lekári a mienkotvorné osobnosti, s ktorými som mal do činenia:
„Môj názor si síce nekúpili, ale je nezdvorilé vyjadrovať sa
kriticky na adresu ľudí, ktorí ma skvelo pohostili." 11
Mädlil som si ruky. Pri takýchto dobrých predpokladoch
v ostatných častiach Európy sa už nič nemohlo pobabrať ani
vo Švédsku. Každý deň sme očakávali štartovací povel, správu,
že benoxaprofén vo Švédsku už schválili.
Uprostred horúčkovitých marketingových aktivít som akoby
mimochodom zachytil šumy, že v Dánsku sa počas klinického
skúšania v rámci schvaľovacieho konania objavili problémy.
Prejavili sa škodlivé nežiaduce účinky najmä na obličkách a pečeni.
Nuž čo, stávajú sa aj také prípady. Veď práve preto sa robia
štúdie. Ich úlohou je liek otestovať. Nestrácal som však elán.
Prestal som sa vypytovať a sústredil som sa na iné veci. Všetko
bolo dokonale pripravené. Narodeninová oslava pre našu novú
zázračnú tabletku sa mohla začať.
A vtedy sa všetko zvrtlo. Vracal som sa zo školiaceho programu
v Ríme. Áno, chceli ma naučiť ďalšie triky a popritom som si
tam dal ušiť nový oblek na mieru. V Kodani som musel prestúpiť
na iné lietadlo. Pristavila ma pekná letuška. Nenamietal
som.
„Pane, mám pre vás správu."
Posol sa mi páčil, a tak som sa na správu tešil. Odprevadila
ma do VIP salónika a podala mi faxovú správu. Pri čítaní som sa
musel posadiť. Objednal som si whisky. Text znel takto:
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 81
„Mlčte. Za žiadnych okolností s nikým nehovorte o benoxaproféne.
Žiadne tlačové správy, nech sa deje, čo sa stalo."
Bol som v šoku. Tlačové správy boli predsa mojou pracovnou
náplňou a zrazu mám zakázané hovoriť? Čo sa deje?
Po návrate do kancelárie už na mňa čakali reportéri. Odbil
som ich. Nevyjadril som sa. No comment. Napokon, ja sám
som, dočerta, nevedel, o čo vlastne ide. Telefonát nadriadeným
v Londýne vniesol do celej situácie aspoň trochu svetla. Našu
zázračnú drogu stiahli v Anglicku z trhu. Marketingové ťaženie
zamerané na benoxaprofén sa muselo okamžite zastaviť.
Poriadny úder pod pás! Zorganizoval som tú najväčšiu narodeninovú
oslavu v dejinách Švédska a zrazu toto! Oslava sa potichu
odvolala.
Bol som síce manažérom na úrovni krajiny, ale chápal som,
že čosi nie je v poriadku, že vznikli problémy, možno dokonca
niekto prišiel o život. Ale ústredie koncernu nám takéto informácie
neposkytovalo. A po boji je každý múdry. Sled udalostí,
ktoré v súvislosti s benoxaprofénom nastali po celom svete,
ukazuje, ako sa prípady zatajovali, ako sa neposkytovali informácie
o „negatívnych reakciách" pacientov na liek, čo de facto
znamenalo závažné ujmy na zdraví až smrť.
Zahmlievacie praktiky nie sú nemožné, výrobcovia poskytujú
údaje inštitúciám dobrovoľne, takže vždy existuje priestor
na ich prikrášľovanie. Je škandalózne, že sa tak deje úmyselne.
S cieľom neohroziť predaj výrobku. Nikdy nie je v popredí zdravie
pacienta. Vždy iba zisk, ktorý sa po zopár tuctoch mŕtvych
a prípadných žalobách na odškodné scvrkne iba nepatrne.
82 John Virapen
Chronológia ututlaných
smrteľných prípadov
Načrtnem tu chronologicky, čo sa vo svete dialo v súvislosti
so schvaľovaním benoxaprofénu a jeho zastavením.1 2 Uvidíte,
ako sa v mene zisku ututlávali smrteľné prípady a ako sa s nimi
dokonca rátalo.
1980
Začiatok príbehu: Spoločnosť Lilly predložila FDA (americkému
zdravotníckemu úradu) žiadosť o začatie konania na
schválenie účinnej látky benoxaprofén (názov výrobkov Opren,
Oraflex Coxigon).
1981
Z pobočky vo Veľkej Británii prichádzali do ústredia spoločnosti
Lilly správy o pacientoch, u ktorých sa objavili problémy
s pečeňou. Niektoré sa skončili smrťou.1 3 Diskutovalo sa o tom,
či by sa nemal zmeniť text príbalového letáku. V navrhovanej
úprave je síce zmienka o zlyhaní obličiek, nie však o smrti
následkom zlyhania obličiek.
1982
V Nemecku bol benoxaprofén pod obchodným označením
Coxigon schválený v roku 1981. Nemecké zdravotnícke orgány
dostali do roku 1982 údajne 91 hlásení o nežiaducich účinkoch,
niektoré z nich boli závažné. Britským orgánom doručili
dokonca až 3 500 hlásení, pričom 1 prípad sa skončil úmrtím
z dôvodu zlyhania viacerých orgánov.1 4 Nevyvodili sa žiadne
dôsledky. Zázrak zvaný benoxaprofén sa smie ďalej užívať.
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 83
Január 1982
Kancelária spoločnosti Lilly vo Veľkej Británii postúpila
centrále v USA správu o 23 úmrtiach v dôsledku nežiaducich
účinkov a 26 závažných zlyhaniach pečene, z ktorých dve sa
skončili smrťou pacienta.1 5 V tom istom čase pripravoval FDA
schválenie benoxaprofénu v USA. Kedže úrady nedostávajú
žiadne nezávislé informácie, ale len to, čo im poskytnú farmaceutické
spoločnosti, FDA nevedel nič o smrteľných prípadoch
vo Veľkej Británii. Do médií sa nedostali. Lilly to vie. A Lilly
nič nepovie.
Február 1982
27 prípadov poškodenia pečene a päť úmrtí v Anglicku.1 6 Na
verejnosť o tom znovu neprenikla ani zmienka. Pracovníci spoločnosti
Eli Lilly sa už stretli s FDA, aby prediskutovali detailné
otázky, napríklad príbalový leták. Samozrejme, ani jeden pracovník
sa nezmienil o smrteľných prípadoch.
7. apríl 1982
Dvanásť dní pred schválením benoxaprofénu v USA dostala
americká Lilly v súvislosti s účinnou látkou z Dánska správy
o zlyhaní pečene. Prípad sa skončil smrťou pacienta.1 7 Lilly sa
s postúpením informácií nenáhlila, lebo FDA na základe štúdií,
ktoré spoločnosť v procese schvaľovacieho konania predložila
a v ktorých sa nespomínali závažné nežiaduce účinky ani
úmrtia, benoxaprofén zaregistrovala ako liečivo schválené pre
USA. O mesiac neskôr už FDA disponoval týmito správami,
zrejme ho informovali dánske orgány. Farmaceutické koncerny
sú v zásade povinné takéto údaje poskytovať, lenže termíny, ku
ktorým takéto prekérne, pre pacientov životne dôležité informácie
treba predložiť, nie sú jednoznačne stanovené.
Február a apríl 1982
Hugh Taggart, špecialista z Queens University v Belfaste,
84 John Virapen
prediskutoval s Eli Lilly v Anglicku svoje zistenia týkajúce sa
porúch funkcie pečene v súvislosti s benoxaprofénom. Lilly
si tieto informácie nechala pre seba, nepostúpila ich ďalej.
Výsledky výskumu však zverejnil British MedicalJournal. O dva
dni neskôr postúpila spoločnosť informácie FDA, aby nevyzerala
ako neinformovaný hlupák. Zrejme to v tých časoch trvalo
dva dni, kým sa časopis z Anglicka dostal do USA. Ktohovie...
Máj 1982
Po registrácii benoxaprofénu v USA, keď už koncern mal
podrobné informácie o jeho smrteľných účinkoch, spustila Lilly
miliónovú PR kampaň. Jej súčasťou bolo 6 100 informačných
máp určených pre zástupcov tlače, o ktorých sa FDA neskôr
vyjadrila, že boli „klamlivé a zavádzajúce".
Jún 1982
V FDA sa začalo čosi diať. Agentúra požiadala Lilly, aby jej
odteraz zasielala týždenné správy o zlyhaniach funkcie pečene.
Podľa amerického ministerstva spravodlivosti už Lilly v tom čase
vedela o 50 nezverejnených prípadoch problémov s pečeňou
a obličkami vo Veľkej Británii.1 8 Ktovie, čo sa dialo v hlavách
manažérov spoločnosti Lilly? Rozhodne si ich nelámali tým, ako
predísť stratám na životoch alebo ďalšej ujme na zdraví pacientov.
Lilly totiž FDA poskytla informácie iba o prípadoch, ktoré
sa už objavili v tlači, teda o ktorých už orgány zodpovedné za
schvaľovanie liečiv, laická aj odborná verejnosť vedeli. Prípady,
o ktorých vedela iba Lilly, zostávali naďalej utajené.
O dva mesiace neskôr
Ministerstvo spravodlivosti USA dospelo k záveru, že benoxaprofén
zabil minimálne 27 ľudí. Ďalších 200 postihnutých
vyviazlo s poškodením pečene alebo obličiek. To všetko v priebehu
pár mesiacov! 5. augusta 1982 benoxaprofén konečne
stiahli z amerického trhu.
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 85
August 1985
Priznanie viny prišlo príliš neskoro. Rovnako aj súdny verdikt,
ktorý bol výsmechom obetí: V súdnej sieni v americkom
Indianapolise1 9 spoločnosť Eli Lilly pred začiatkom súdneho
konania priznala, že príslušným orgánom zamlčala smrteľné
prípady súvisiace s výrobkom benoxaprofén. O peňažných
pokutách (25 000 dolárov pre Eli Lilly a 15 000 dolárov pre
hlavného lekára spoločnosti lana Sheddena) škoda hovoriť. Pár
babiek. Vďaka tomuto ťahu, priznaniu viny ešte pred začiatkom
procesu, sa súdne konanie vôbec nezačalo! A čo sa týka peňažných
pokút - tie sú sankciami za priestupok, nie za trestný čin!
„Vláda USA mohla začať trestné stíhanie [...], príležitosť však
nevyužila."2 0
Bolo by treba dokázať úmyselné protizákonné konanie
spoločnosti Eli Lilly a lana Sheddana. Pre obvinených to bola
mimoriadne výhodná situácia, kedze:
„Vzhľadom na to, že obvinených nemožno súdiť dvakrát,
oficiálny spis nikdy neprezradí, či došlo k úmyselnému protizákonnému
konaniu."2 1
Súd zistil, že zatajovaním smrteľných prípadov Eli Lilly
„konala v zmysle bežných postupov používaných v rámci odvetvia"
2 2 , čo potvrdzujú informácie z mojej vlastnej skúsenosti,
o ktorých som sa už zmienil. Máte to tu čierne na bielom, uvedené
v oficiálnom súdnom zdôvodnení: zatajovanie je „bežným
postupom" farmaceutických spoločností.
Stačí zabiť dostatočný počet ľudí a vražda sa stane novou
morálnou normou?
Ani rozsah takéhoto konania nie je ojedinelý. Ako inak by
sa dalo vysvetliť, že takmer rovnaký škandál ako s benoxaprofénom
sa r. 2004 zopakoval vo firme Merck! V jej prípade išlo
o liek na artritídu predávaný pod označením Vioxx*.
86 John Virapen
5. kapitola
Vioxx®
História sa opakuje?
„Keď niekto zabudne na minulosť,
je odsúdený zopakovať si j u . "
George Santayana
Vioxx*b o\ ďalším „zázračným preparátom" určeným na zmiernenie
bolesti pri artróze a reumatických ochoreniach. Tentoraz
išlo o liečivo z výskumných laboratórií firmy Merck Sharp & Dohme.
Na trh ho uviedli dvadsať rokov po pohrome s benoxaprofénom.
Ako účinná látka sa v lieku Vioxx* použil rofecoxib. Rovnako
ako benoxaprofén, aj rofecoxib patrí do skupiny COX-2
inhibítorov. Od benoxaprofénu sa líši iba jedinou molekulou.
Nepatrný rozdiel, ale firmu Merck oprávňoval podať na novú
účinnú látku žiadosť o zaregistrovanie patentu, čo ju dvadsať
rokov chránilo pred napodobovaním. Viete, ide o patenty.
O jednu molekulu. Patenty rodia peniaze.
Výskum pomáha farmaceutickému priemyslu získavať patenty
na to, čo už predtým existovalo. Aký pokrok by medicína
zaznamenala, keby sa tieto prostriedky investovali do
skutočného výskumu?! Aby ste to pochopili, musíte vedieť, že
ani benoxaprofén ani rofecoxib použitý v lieku Vioxx9 nedokáže
vyliečiť artritídu či reumu. Ide o symptomatickú liečbu,
zmierňovanie príznakov ochorenia, v tomto prípade bolesti.
Chronicky chorí pacienti zaručujú celoživotný obrat. Keby liek
liečil, trh by skolaboval.
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 87
Opäť sa raz do chodu uviedla marketingová mašinéria. Nová
účinná látka sa dostala na trh bez toho, aby si niekto našiel čas
a dostatočne ju otestoval v dlhodobých štúdiách. Čas sú peniaze.
Mýtus o znášanlivosti
V jednej štúdii vyšli najavo závažné problémy s kardiovaskulárnou
sústavou. Spôsobovala ich účinná látka použitá v lieku
Vioxx*2 3 Riziko infarktu sa odhalilo vo veľmi ranom štádiu, ale
aj napriek tomu sa zúčastnení na dostupné údaje pozerali radšej
z iného uhla pohľadu.2 4 Z veľmi špeciálneho uhla pohľadu farmaceutického
priemyslu.
Podľa tvrdení British Medical Journal, renomovaného a kritického
odborného časopisu, vyplynul tento veľmi špeciálny
uhol pohľadu z „čisto teoretickej úvahy" a „bez akýchkoľvek
dôkazov".2 5 Farmaceutický koncern bol však rozhodnutý uviesť
veci do správneho svetla. Ako odpoveď na uvedenú štúdiu sa
22. mája 2001 objavila tlačová správa s titulkom: „Merck opakovane
ubezpečuje o kardiovaskulárnej bezpečnosti lieku Vioxx*".
Tento názor podporovali svojimi vyjadreniami mnohí poradcovia
spoločnosti Merck. Avšak podľa názoru predsedu výboru
pre liečivá pri nemeckom združení lekárov prof. MUDr. Múller-
Oerlinghausena sa riziko užívania nových liečiv v dôsledku
novej stratégie farmaceutických gigantov nesmierne zvýšilo.
„Nové liečivá sa zvyčajne schvália súčasne v niekoľkých štátoch
a ich uvedenie na trh sprevádzajú agresívne kampane. Nežiaduce
účinky okamžite zasiahnu tisíce ľudí na celom svete."2 6
Tak je to. A mýtus o znášanlivosti sa opäť raz opráši: Ako
príklad uvádzam marketingové slogany pre antireumatiká:
Benoxaprofén (Coxigon*)
„Vynikajúca žalúdočná znášanlivosť"
88 John Virapen
Indoprofén (Flosin*)
„Mimoriadne dobrá znášanlivosť"
Rofecoxib (Vioxx9)
„Dokázaný bezpečný profil pre gastrointestinálnu sústavu"
Ketorolac (Toratex9)
„Útočí na bolesť, nie na človeka"
Tolmetín (Tolectin *)
„Nežiaduce účinky - minimálne"
Všetky uvedené liečivá stiahli z trhu. Dôvodom bola intolerancia.
Pýtam sa: Koľko ľudských životov treba, aby sa liek
musel stiahnuť z trhu? Kde je hranica? Aké číslo na ľavej strane
rovnice, aký obrat vyváži počet zničených ľudských životov na
pravej strane tejto rovnice?
„Stiahnutie výrobku z trhu zvyčajne nepríde nečakane,"2 7
potvrdil Wolfgang Becker-Brúser, vydavateľ nezávislého bulletinu
Arznei-telegramm. Riziká sa zvyčajne prejavia oveľa skôr.
Napriek tomu príčiny neočakávaných nežiaducich účinkov nik
systematicky neskúma. Výrobcovia liečiv majú skôr tendenciu
nežiaduce účinky bagatelizovať, niekedy dokonca cielene, a to
je povedané veľmi jemne.
Vioxx9 tvoril v Nemecku dvadsať percent celkového obratu
spoločnosti Merck. V roku, ktorý predchádzal stiahnutiu
výrobku z trhu, dosahovali svetové tržby z predaja lieku Vioxx9
2,5 miliardy amerických dolárov. Aj napriek tomu, že sa o jeho
škodlivých, ba dokonca smrteľných vedľajších účinkoch vedelo
alebo mohlo vedieť už rok po uvedení výrobku na trh. Podľa
toho, ako sa človek na to pozerá.
Po vypuknutí škandálu v Nemecku zmizol Vioxx9 z obehu
relatívne rýchle. Žeby sa svedomie farmaceutických bossov
predsa len pohlo? Zrejme skôr nie ako áno. Obchod sa už jed-
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 89
jednoducho prestal vyplácať. Dva týždne pred stiahnutím
účinnej látky rofecoxib obsiahnutej v lieku Vioxx* z trhu totiž
v Nemecku firme Merck schválili ďalší COX-2 inhibítor (účinnú
látku etoricoxib, ktorá sa predávala pod obchodným označením
Arcoxia"). Zrejme bolo jednoduchšie a lukratívnejšie zamerať sa
na agresívny predaj novej účinnej látky a ako pokusné králiky
opäť použiť milióny nič netušiacich pacientov, než udržiavať
nad vodou loď, do ktorej zatekalo.
Roku 2006 uviedla firma Novartis na trh ďalší COX-2 inhibítor.
Výrobok mal názov Prexige*. Po škandále s liekom Vioxx8
sa so schvaľovaním veľmi neponáhľali. Keď sa rozbúrená hladina
utíšila, pustili sa do práce. Napríklad USA a Švajčiarsko
odmietli lumiracoxib schváliť. 11. augusta 2007 tejto účinnej
látke zrušili registráciu, keď sa u ôsmich pacientov vyskytla
závažná reakcia na podanú látku. Dvaja zomreli a dvom ďalším
museli transplantovať pečeň.2 8 V Nemecku sa látka ďalej predpisuje,
naproti tomu však v USA a vo Švajčiarsku látku nikdy
neschválili. Etoricoxib sa ešte stále predáva pod označením
Arcoxia". Otázkou je, či rovnaké ťažkosti nie sú so všetkými
COX inhibítormi. Problémom je, že sú priveľmi rozšírené (skôr
v dôsledku masívneho marketingu než účinnosti liečiva), lebo
bežné predpoklady na schválenie takýchto látok sa dajú splniť
pomocou relatívne malej vzorky pacientov. Caro trháku spočíva
v tom, že sa počas veľmi krátkej doby ocitne na veľmi veľkom
počte predpísaných receptov. Tento faktor bol čímsi novým,
s čím smernice používané pri schvaľovaní liečiv nerátali.
Ponaučenie z minulosti
Aké ponaučenie si možno vziať z týchto prípadov? British
Medical Journal predkladá návrhy, aké by si každý vyvodil aj
z môjho príbehu. Vychádzajú z určitých výsledkov, o ktorých
90 John Virapen
budem podrobnejšie hovoriť v nasledujúcich piatich kapitolách:
• Pacienti by mali väčšiu istotu, keby farmaceutické koncerny
boli zo zákona povinné priamo po skončení štúdie zverejniť
všetky závažné kontraindikácie.
• Ustanoviť zákonnú povinnosť, aby sa po skončení štúdie
zverejnili všetky závažné komplikácie.
• Jasne stanoviť hranice medzi farmaceutickým priemyslom,
výskumnými pracovníkmi vykonávajúcimi klinické skúšky
a systematickým vyhodnocovaním údajov.2 9
Berlínska deklarácia preto požaduje možnosť nahliadnuť
do všetkých údajov týkajúcich sa liečiv relevantných z hľadiska
bezpečnosti a ich predpisovania. Becker-Brúser hovorí:
„Treba skoncovať s tajnostkárstvom. [...] Výrobcom treba uložiť
zákonnú povinnosť zverejniť všetky štúdie dôležité pre schválenie
prípravku, ako aj správy o nežiaducich účinkoch ešte pred
uvedením lieku na trh." 3 0
Káže to zdravý rozum. Kompetentní však podľa toho nekonajú.
Prijatie takýchto zákonov však osobne považujem za mimoriadne
nepravdepodobné, lebo farmaceutické koncerny sa
svojím vplyvom postarajú, aby sa tak nestalo. Aj v politike.
Ponúkam výňatok zo zoznamu osôb na rôznych postoch, ktoré
boli na výplatnej listine spoločnosti Eli Lilly:
• bývalý americký prezident George Herbert Walker Bush
(jeden rok bol v predstavenstve spoločnosti Lilly)
• bývalý člen manažmentu a finančný riaditeľ Georga W.
Busha, Mitch Daniels (bývalý viceprezident spoločnosti Eli
Lilly)
• Sidney Taurel (v súčasnosti hlavný obchodný riaditeľ spoločnosti
Eli Lilly a zároveň člen rady Homehind Security
Advisory Council Georga W. Busha)
• takzvaná „Národná aliancia duševne chorých" (so sídlom
vTexase, ktorú spoločnosť Eli Lilly sponzoruje)
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 91
Aj v prípadoch, keď práca pre spoločnosť Lilly a politická činnosť
neprebiehali súčasne, čo myslíte, aký lojálny je politik voči
svojmu niekdajšiemu zamestnávateľovi? Najmä keď firma, pre
ktorú kedysi pracoval, štedro podporuje jeho politickú stranu,
čo v USA nie je žiadnou raritou.
Situácia v Nemecku nie je iná: Raz, keď blížiaca sa zdravotnícka
reforma hrozila odvetviu pristrihnutím ziskov, obchodní
zástupcovia farmaceutických spoločností pozvali vtedajšieho
kancelára Gerharda Schrôdera na pohár vína do Francúzska.
Schrôder potom oznámil, že dôjde k „úprave" plánovanej
reformy.31
Sú manažéri vo farmaceutickej branži múdrymi politikmi?
Bolo by vhodné pridŕžať sa ich rád? Stačí jeden večer a jeden
pohár vína na závažné politické rozhodnutia? Rozhodnutia,
ktoré sa týkajú aj vášho života?
92 John Virapen
6. kapitola
Kupovanie lekárov
Samozrejme, o lieku Vioxx*som vtedy, začiatkom osemdesiatych
rokov, ešte nič nevedel. Cítil som sa prázdny. Fiasko
s benoxaprofénom zanechalo svoje stopy. Nie v súvislosti
s poškodenými pacientmi alebo mierou, do akej sa všetko ututlalo.
Trvalo roky, kým sa tieto skutočnosti odhalili a vyžadovalo
si to dôkladné skúmanie a nezávislých znalcov.
Vedeli sme, ako si zabezpečiť imunitu a ja sám som nemal
záujem o žiadne vysvetlenia. Až natotko som sa vzdialil od svojho
niekdajšieho záujmu o medicínu, o človeka. Fiasko s benoxaprofénom
vo mne nevyvolalo duševné napätie ani výčitky
svedomia. Zanechalo oveľa bežnejšie stopy: hnev, frustráciu,
ale najmä prázdnu pokladnicu. Vynaložil som predsa tak veľa
peňazí a energie na obrovskú marketingovú kampaň, po ktorej
neostalo ani stopy.
Ako som mal teraz pokračovať v zvyšovaní odbytu v severských
štátoch? Vtedy som si znova spomenul na všeobecných
lekárov. Stará láska nehrdzavie. Medicínski poradcovia sa stále
činili a dosahovali dobré výsledky, ale musel predsa existovať
spôsob, ako vyžmýkať ešte viac peňazí z lekárov, ktorí majú
vlastné ordinácie, a z lekárov bez špecializácie, ktorí pracujú na
klinikách.
Kongresy
Ako ste sa už dočítali, existujú medzinárodné kongresy
zamerané na najrôznejšie, veľmi špecifické témy. Ako rečníci
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 93
a poslucháči sa na nich zúčastňujú iba úzko špecializovaní
experti a človek z povedaného nerozumie ani „ň", ak sám nie je
odborníkom. Na plátne sa premietajú tabuľky s nekonečnými
stĺpcami obsahujúcimi čísla a odborná obec od vzrušenia až
žasne.
Jedného dňa sa však aj všeobecní lekári rozhodli, že budú
organizovať kongresy. Aj oni chceli cestovať, slniť sa na ďalekých
plážach a, samozrejme, študovať tabuľky s číslami... Pomyslel
som si, že naši lekári vo Švédsku sa nikam nedostanú a ponúkol
som im pozvánky na takýto kongres všeobecných lekárov
v Singapure.
Najprv som sa informoval, ktorí lekári by pre nás mohli byť
prínosom, a zostavil som z nich skupinu. Vyrátal som náklady
- a prínosy. Moji nadriadení nenamietali. Stačilo len preukázať,
že účasťou vyvolencov na podujatí sa zvýši náš obrat. A tak sme
odleteli.
Cestovanie je zdrojom spoločných spomienok. Na cestách
sa možno priblížiť aj k tým, ku ktorým by inak ostala cesta
zarúbaná. Cesty vytvárajú voľný priestor. Mimo svojich vychodených
chodníčkov sa človek pohybuje uvoľnenejšie, objavuje
tie stránky svojej osobnosti, ktoré dosiaľ zanedbával. Stručne
povedané: Cesty môžu pomôcť búrať zábrany. Najmä ked
človek cestuje bez svojej lepšej polovičky. Náš výlet do Singapuru,
ktorí mali pozvaní lekári celkom zadarmo, sme oficiálne
nazvali, ako inak: Ďalšie vzdelávanie. Samozrejme, existoval
aj oficiálny program, ale myslíte si, že sme lekárov, ktorí si už
odvykli od slnka, vláčili na druhý koniec sveta, len aby sme ich
na dva týždne zavreli do miestnosti, kde sa konal seminár, kde
na nich zasa budú svietiť iba neónové žiarivky? Nie, páni sa mali
zabávať, a tak sme sa im o zábavu postarali. Pláž nebola ďaleko,
nevestinec a kasíno tiež nie. Postarali sme sa o ich nezabudnuteľné
zážitky. Zabralo to. Pozvaní lekári si na nás s láskou spomínali
a vždy boli ochotní počúvať, keď im na dvere zaklopal
94 John Virapen
niektorý z našich obchodných zástupcov. Postarali sa o odbyt
našich výrobkov u svojich pacientov.
Jazzový festival Eli Lilly
Ďalším podujatím, ktoré sponzorovala spoločnosť Eli Lilly,
a o pozvánky na ktoré sa lekári išli pobiť, bol každoročný jazzový
festival vo vychytenom podniku Stampen v Štokholme. Toto
miesto som miloval a často som tam chodieval aj súkromne.
Niekedy mi dokonca dovolili vystupovať s niektorou z účinkujúcich
skupín. Keď som tam niekoho pozval na obchodné
stretnutie, vždy som zožal mimoriadny úspech. Vďaka tomu vo
mne skrsol ďalší nápad.
V Štokholme sa každý rok konal veľký medicínsky veľtrh.
Prichádzali naň lekári z celého sveta, a tak som sa majiteľa
Stampenu opýtal, či by sme si lokál nemohli prenajať na celý
večer. Nenamietal on ani moje šéfstvo.
Jazzový festival Eli Lilly bol neobyčajne úspešný. Už počas
prvého ročníka praskal Stampen vo švíkoch. Viac než 300 lekárov
sa tlačilo okolo javiska, pochutnávalo si na objednaných
vyberaných lahôdkach a popíjalo prvotriedny alkohol. Ďalší
stáli pred vchodom a snažili sa dostať dnu. Odvtedy mali naši
obchodní zástupcovia v rukáve tromf. Na podujatí sme usilovne
fotili. O týždeň neskôr naši medicínski poradcovia lekárom
zatelefonovali.
„Haló! Ako sa vám páčilo v Stampene? Čože? Mimochodom,
už máme hotové fotky. Niektoré sa naozaj vydarili, to vám
poviem..."
Vybrali sa do ordinácií, aby si fotografie prezreli spolu
s lekármi. Aby z nich niektoré povyberali. Znova sa navodil
pocit blízkosti. „Túto fotku by moja žena radšej nemala vidieť,"
vzdychol si lekár a obchodný zástupca naňho sprisahanecky
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 95
žmurkol a fotku schoval. Lekári si povyberali svoje obrázky
a naši obchodní zástupcovia sľúbili, že ich dajú urobiť a, ako
inak, osobne prinesú. Znamenalo to ďalšie stretnutie. Všetko
do seba logicky zapadalo.
Na takýchto stretnutiach v ordinácii sa reč krútila okolo
fantastického večera v Stampene, rozprávali sa vtipy, panovala
atmosféra dokonalého porozumenia. Zabezpečiť odbyt pre naše
výrobky zrazu nebol žiaden problém. Bez toho, aby sa vymieňali
akékoľvek vecné informácie.
Skutočne bratské ovzdušie vzniklo, keď sme poradenské
rozhovory museli presunúť na parkovisko za ordináciou.
Vo Švédsku totiž nielen kliniky, ale aj ordinácie všeobecných
lekárov patria štátu, a preto podliehajú príslušnej miestnej
štátnej správe. Tá jedného dňa vydala kódex, ktorý lekárom
zakazoval, aby počas ordinačných hodín prijímali obchodných
zástupcov farmaceutických spoločností (napokon, stálo to čas,
a teda sa na to skladali daňoví poplatníci). Švédske orgány boli
zaujímavým protivníkom. Museli sme opäť zmeniť stratégiu.
A odpor v človeku budí kreativitu. S lekármi sme si dohadovali
stretnutia napríklad v nákupných centrách, kde sme im odovzdali
fotografie a pozvánky, zatiaľ čo ich manželky trávili čas
na príjemných nákupoch.
Poviete si - marketing. Je to však normálny marketing? Nevýhody
znáša skutočne iba pacient a daňový poplatník. Pacient sa
domnieva, že lekár dôverne pozná účinky nového lieku, ktorý
tak nadšene predpisuje, a nie hudobný program nasledujúceho
jazzového festivalu v Stampene, na ktorý už dostal pozvánku.
A daňový poplatník preto, lebo lekár predpisuje novší, a teda
drahší liek.
Všetci na tom získavajú, iba pacienti a daňoví poplatníci nie.
Kto zostane?
96 John Virapen
Virapenove výstrelky alebo
tok peňazí v Lilly
Teraz by mohol niekto prísť a namietnuť, že Virapenove
výstrelky vo Švédsku - sympóziá, dary pre lekárov, zahraničné
cesty, festival Stampen — neplatia pre celý koncern či dokonca
pre celé farmaceutické odvetvie. Dovoľte mi, aby som vám
vysvetlil finančnú štruktúru spoločnosti Lilly. Zistíte, že všetko
bolo založené na precíznej metóde. Bol som riaditeľom vo Švédsku,
mal som kanceláriu s dvadsiatimi zamestnancami, ktorým
som šéfoval. Dal som príkaz, oni ho splnili. Podliehal mi produktový
manažér, manažér predaja a oddelenie na spoluprácu
s orgánmi zodpovednými za proces schvaľovania liekov. Podľa
papierov a výplat existoval ešte aj človek, ktorý ovplyvňoval
názory lekárov a kdesi vo Švédsku vykonával svoje bežné pracovné
povinnosti, ale keď sme ho potrebovali, ako hlavný lekár
vypracoval pre spoločnosť vedecké alebo vedeckým dojmom
pôsobiace správy a články. To však ešte nebolo všetko.
Bola tu ešte jedna pani, ktorá mi síce tiež podliehala, ale
súčasne mala priamu linku na tie najvyššie miesta. Jej povinnosťou
bolo neustále podávať hlásenia. Dozerala na finančné
záležitosti. Cez jej ruky išli všetky výdavky a čo nimi prešlo,
dostalo sa do Ženevy. Veď oni za to predsa platili. Žiadosti
o finančné prostriedky nad rámec môjho rozpočtu museli získať
požehnanie zhora.
Moja švédska kancelária bola podriadená kancelárii v Kodani
zodpovednej za severskú oblasť. My všetci sme podliehali Londýnu.
No a Londýn zase hlavnej centrále v Indianapolise. Co sa
týka peňazí, mal som rozpočet. Všetko nad jeho rámec musela
odsúhlasiť, prípadne zaplatiť Kodaň a v konečnom dôsledku Ženeva.
Tieto informácie budú ešte dôležité pre ďalšie časti príbehu.
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 97
Samozrejme, že bolo žiaduce, ba priam mojou povinnosťou,
aby som bol iniciatívny. Ochutnávka vín a jazzový festival boli
napríklad nápadom mojej kancelárie. Iniciatíva však nie vždy
zaručovala, že myšlienka sa aj zrealizuje. Na realizáciu bolo treba
peniaze. Šéfov bolo treba presvedčiť. A presvedčiť ich dokázala
každá moja iniciatíva.
98 John Virapen
7. kapitola
Môj príbeh s liekom Prozac®
Koncern sa neuspokojil so zvýšeným predajom osvedčených
liekov. Mali celkom iné ciele. Svedčil o tom už marketing zameraný
na benoxaprofén. Chceli dostať na trh trhák.
Trháková logika
Trhák sa nevyznačuje iba vysokými číslami odzrkadľujúcimi
predaj. Trhák je čosi viac ako len miliarda predaných tabletiek.
Trhák je nerozlučne spätý s týmito dvoma aspektmi: viac-nežiba-
tabletka a gigantický odbyt. Trhák je tabletka, pri ktorej je
ochorenie, ktoré sa má vyliečiť alebo zmierniť, celkom druhoradé.
Je síce pravda, že existuje veľa ochorení a napríklad práve
v tejto chvíli, keď čítate tieto riadky, je veľa ľudí chorých, ale na
druhej strane je tiež pravda, že ochorenie je skôr výnimka, nie
pravidlo. Chorí teda predstavujú relatívne malý trh.
Predstavte si, že by sa tabletky dali podstrčiť aj tým, ktorí
vôbec nie sú chorí! Až takýto úspech znamená prekročenie
prahu do novej dimenzie marketingu. Toto je nová charakteristika
trháku. Očakávania mal naplniť fluoxetín (Prozaŕ). Išlo skôr
o náhodu, lebo sa na túto úlohu vlastne vonkoncom nehodil.
Fluoxetín
Fluoxetín bol novou účinnou látkou z laboratória spoločnosti
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 99
Eli Lilly. Výskumníci už dlhšie hľadali antidepresívum a našli
účinnú látku ovplyvňujúcu hladinu sérotonínu. Sérotonín je
neurotransmitter. Zabezpečuje prenos správ do mozgu. Od
20. storočia sú tieto látky predmetom výskumu. Akú úlohu
zohrávajú pri vnímaní? Aký je ich význam pre pocity? Jedny
úvahy smerovali k domnienkam, že existuje istá rovnovážna
hladina sérotonínu, ktorá je pre človeka dobrá, zatiaľ čo nerovnovážne
stavy vedú k depresiám, hyperaktivite a iným trápeniam.
Tieto úvahy sa nazývajú „sérotonínová teória".
Sérotonínová teória
Fluoxetín, najnovšia účinná látka spoločnosti Eli Lilly, patrí
do skupiny látok, ktoré selektívne vychytávajú neurotransmiter
sérotonín a zabraňujú jeho opakovanej absorpcii v mozgu
(„Selective Serotonin Re-Uptake inhibitors" - SSRI), čím regulujú
sérotonínovú rovnováhu a údajne obnovujú vyvážený, teda
ideálny stav. Boli sme však v polovici 90. rokov 20. storočia
a psychofarmaká užívali iba klinicky liečení pacienti. Pri skúmaní
fluoxetínu sa však u niektorých pokusných osôb objavili
zaujímavé vedľajšie účinky, ktoré vedenie koncernu považovalo
za oveľa lukratívnejšie: Niektorí účastníci skúšok po aplikácii
novej účinnej látky schudli.
Tuční sú vynikajúci zákazníci
Keby nadváha trápila iba niekoľkých ľudí, farmaceutický
priemysel by na nich zvysoka kašľal. Ľudia s nadváhou sú však
zaujímaví, lebo ich počty neustále rastú. Navyše, problém nadváhy
kvári rozvinuté, teda bohaté štáty. Z hľadiska marketingu
si nemožno želať nič lepšie.
100 John Virapen
Počet tých, ktorí sa za tučných považujú, ako aj odhadovaný
počet tých, ktorým možno nadváhu vsugerovať, je ešte väčší
než zástupy skutočných tučkov. Táto skupina predstavuje klientelu,
prípadne sa ňou po vhodnom poučení stane. Učebnou
pomôckou je ideál krásy, ktorý prezentujú vychudnuté modelky
a herečky. Ked sa vezmú obe skupiny dohromady, vznikne
úžasný trh! Chorí a zdraví so vsugerovanými chorobami - to si
žiada trhák. Stručne povedané: Obézni ľudia vytvárajú vynikajúce
odbytište. Vec má iba jeden háčik: Na schválenie účinnej
látky ako lieku na zníženie hmotnosti by boli treba rozsiahle
štúdie a testy. Eli Lilly však mala naponáhlo. Každý deň, každá
hodina, ktorú zázračný preparát nebol na trhu znamenala ušlý
zisk!
A tak sa spoločnosť rozhodla, že sa najprv bude snažiť získať
schválenie fluoxetínu ako účinnej látky pre antidepresíva. Po
zaregistrovaní látky sa dá oveľa ľahšie docieliť schválenie jej rozšírenia
na ďalšie aplikácie. Je to bežne používaný a dôležitý trik
farmaceutického priemyslu, ktorý si môžete všimnúť. Keď už
orgány raz povedali „áno", ťažšie sa im druhýkrát zdôvodňuje,
prečo by mali povedať „nie". Vtedy už rozhodujú fakty. Aby
ste tieto úvahy lepšie pochopili, bude vhodné oboznámiť sa
s procesom, ktorý sa používa pri schvaľovaní nových účinných
látok.
Postup pri schvaľovaní liečiv
Žiadosti o schválenie sa súčasne predkladali v mnohých
štátoch sveta. Bola to akási vnútropodniková súťaž. Kto získa
registráciu ako prvý? Ked liečivo niekde schvália, neznamená to,
že ho možno automaticky predávať alebo predpisovať všade, po
celom svete. Každý štát má svoj vlastný postup, ktorý používa
pri schvaľovaní. V rámci tohto postupu sa zvyčajne zohľadňujú
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 101
výsledky, ktoré koncern žiadajúci o schválenie získal počas klinických
skúšok, ale často, napríklad vo Švédsku, treba v príslušnom
štáte zadať aj zákazky na výskum.
Napriek tomu je pre registračné úrady dôležité vedieť, ako
rozhodli v iných štátoch. Negatívne výsledky vyvolávajú skepsu,
pozitívne pôsobia povzbudivo. Najmä vtedy, keď sa o niektorom
štáte vie, že používa mimoriadne dôkladné postupy a
všetko preskúma. V tomto zmysle bolo Švédsko veľmi dôležité,
lebo v oblasti psychiatrie malo a má popredné postavenie. FDA,
úrad zodpovedný za schvaľovanie liečiv pre americký trh, po nás
vo Švédsku potajomky poškuľoval, rovnako aj Angličania, lebo
naše pravidlá boli dosť prísne. Proces schvaľovania môže trvať až
sedem rokov. Neskutočne dlhý čas, keď vezmete do úvahy, aký
obrat sa dá dosiahnuť za jeden jediný týždeň. Zabitý čas!
(V SR sa registráciou liekov zaoberá Štátny ústav pre kontrolu
liečiv, no v súčasnosti je registrácia liekov a ich indikácií
pre štáty EU vo väčšine žiadostí centralizovaná - zodpovedným
orgánom je EMEA - stačí jedna žiadosť a liek možno používať
v celej EÚ - pozn. odbornej redaktorky.)
Vývoj liečiva
Schvaľovací proces zahŕňa rozličné samostatné štádiá skúšania
liečiva. Dôležitými kritériami sú účinnosť a bezpečnosť
účinnej látky. Látka sa najprv testuje v laboratóriu. Keď sa
ukazuje byť sľubná, skúša sa na zvieratách. Funguje u zvierat?
Pôsobí na tie orgány, na ktoré by mala pôsobiť? Mení žiaducim
spôsobom správanie zvierat? Aké ďalšie účinky liečivo vykazuje?
Poškodzuje zdravie zvieraťa? Napokon sa vykryštalizuje obraz
o funkcii, prínosoch a škodách účinnej látky u zvierat. Aké
prognózy z toho možno vyvodiť pre použitie u človeka? O tom
sa dá teoretizovať.
102 John Virapen
V konečnom dôsledku sa odpovede na tieto otázky nedajú
získať inak než vyskúšaním liečiva na človeku. Za kontrolovaných
podmienok, teda na klinikách. Presné podmienky klinického
skúšania stanovuje sama farmaceutická firma, samozrejme,
po dohode so zdravotníckymi orgánmi. Vyberie (dobrovolných)
účastníkov, určí zloženie skupín (podľa veku, pohlavia, zdravotného
stavu a pod.). Scenár klinického skúšania stanovuje aj to,
ako dlho sa bude skúšanie vykonávať. Takýto scenár, ktorý opisuje
presné podmienky skúšania, sa volá „protokol". Protokol
klinického skúšania teda nevypracúva regulačný orgán a čo je
ešte dôležitejšie, ak sa vykonávanie protokolu zastaví, výsledky
skúšania netreba odovzdať regulačným orgánom. Prečo sa však
skúšanie zastaví? Lebo vyvstali problémy, možno sa ukáže, že
priveľa pacientov liečivo neznáša, alebo spáchajú samovraždu,
prípadne sa z iných zdravotných dôvodov ďalej nechcú na skúšaní
zúčastňovať. Práve tieto informácie, ktoré sú pre schvaľovacie
orgány a budúcich pacientov nesmierne dôležité, zmiznú
v zásuvkách manažérov farmaceutických firiem. V rokoch 1982
až 1984 som ja sám bol svedkom predčasného ukončenia jedného
protokolu.
Išlo o podpornú štúdiu pre Ceclor9, už schválené antibiotikum.
Lilly vtedy chcela jeho aplikáciu rozšíriť na ďalšiu indikáciu,
zápal prínosných dutín, čím by sa obslúžil väčší trh.
Štúdiu vykonával istý profesor, môj blízky priateľ. Dostávali
sme hlásenia o nežiaducich účinkoch, a tak sme protokol otvorili
a pozreli sme sa na údaje. Pre túto novú indikáciu nevyzerala
situácia dobre. Kvôli rizikám, ktoré vyplývali z týchto pre
nás zlých výsledkov, sa klinické skúšanie zastavilo. Nežiaduce
účinky síce neboli nebezpečné, ale výsledky nevyzerali tak, ako
sme chceli.
Ďalším užitočným dôsledkom ukončenia protokolu je, že
protokol pre nasledujúce skúšanie možno vypracovať tak, aby
boli výsledky skúšania pre koncern výhodnejšie: Zmenou kritérií
sa zmení štruktúra účastníkov (napr. menej starých, chorých,
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 103
psychicky labilných ľudí a pod.), alebo sa bude preparát porovnávať
s iným liečivom, takže obstojí lepšie.
Z vedeckého hľadiska sú najrelevantnejšie „dvojito zaslepené
skúšky". Dvojito zaslepené znamená, že jednej skupine sa podáva
účinná látka, pričom druhá skupina dostáva placebo alebo iné
liečivo. Lekári ani pacienti nevedia, či dostávajú placebo, iné
liečivo alebo účinnú látku, ktorá je predmetom testovania. Je
napríklad možné, že porovnanie niektorých parametrov fluoxetínu
s inou, staršou účinnou látkou nevyznie celkom dobre.
Skúšanie možno v takom prípade zastaviť, vypracuje sa nový
protokol a pri ďalšom skúšaní fluoxetín súperí so strategicky
vhodnejším liečivom.
Na záver sa výsledky z rôznych protokolov sústredia v jednej
centrálnej databáze. Podľa toho, o akú indikáciu pri schvaľovaní
ide, sa následne údaje spracujú tak, aby aplikácia pre danú indikáciu
vyzerala pôsobivo a najmä veľmi pozitívne. Ide o vypracovanie
štatistík. Žonglovanie s číslami. Tu sa dá vyžehliť a vyleštiť
všetko to, čo pri klinickom skúšaní nevyzeralo práve najlepšie,
ba dokonca hrozivo. Pri účinnosti a pri odhadovaní možnej
škodlivosti ide v konečnom dôsledku predsa vždy o porovnávanie.
„Fluoxetín je účinnejší než... (napr. staršie liečivo, ktoré už
je na trhu)." „Fluoxetín je v súvislosti s ... oveľa menej nebezpečný
než placebo." A tak ďalej.
Na základe tejto analýzy sa zostaví záverečná správa, do ktorej
sa zapracujú údaje z protokolov úspešného skúšania a pridá
sa neformálny list so žiadosťou o schválenie. Vložiť všetko do
obálky, nalepiť známku, vhodiť do schránky. Hotovo. A teraz
už iba čakať.
Hora údajov sa dostane do úradu zodpovedného za schvaľovanie.
Ten si prizve špecialistov z príslušnej oblasti a požiada ich
o vypracovanie znaleckých posudkov. Títo externí znalci pracujú
za honorár, nie sú zamestnancami ani úradníkmi. Bystré
hlavičky si rôntgenovými očami prezrú všetky údaje a vyslovia
záverečný verdikt: palec nahor alebo nadol. Ak treba, vyžiadajú
104 John Virapen
s i ďalšie údaje.
V záverečnej fáze sa napokon opíšu všetky klinické štúdie,
ktoré sa uskutočnia po uvedení liečiva na trh.
Slabiny schvaľovacieho
postupu
Všetko vyzerá byť správne, čisté a korektné. Človek by si
myslel, že liečivá, ktoré prešli schvaľovacím procesom, si registráciu
naozaj aj zaslúžili! Každé štádium však má svoje slabé
stránky. Niektoré som už stručne načrtol. Tieto slabiny sa
dôsledne využívajú. Jednu takúto slabú stránku som osobne
využil v prospech svojho zamestnávateía.
Aby sme zistili, či fluoxetín obstojí v schvaľovacom postupe,
ukázali sme naše údaje niekoľkým švédskym psychiatrom.
Chceli sme si vypočuť ich názor. Smiali sa a nechápavo krútili
hlavami, keď sme im povedali, že vo Švédsku plánujeme podať
žiadosť o schválenie fluoxetínu. To predsa nemôžeme myslieť
vážne! Nespomínam si už na medicínske detaily, ktoré ich tak
pobavili.
Pre mňa ako šéfa na úrovni štátu bolo dôležité len to, že
máme problém. Veľký problém. Nie je príjemné vidieť psychiatrov
smiať sa. Keď vidíte, ako sa švédsky psychiater takto
smeje, hneď vám musí byť jasné, že nemáte nádej.
Navyše, ako sa zdalo, neuškŕňali sa neprávom. Kolovali reči,
že uskutočnené klinické štúdie jednoducho neboli dosť dobré.
Po strate benoxaprofénu to bolo zlé znamenie, lebo na prepracovanie
náročných štúdií sme už nemali dostatok času.
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 105
Marketingová kampaň
Marketingová kampaň sa už napriek tomu rozbehla, čo je pre
trhák tiež príznačné. Propaguje sa, hoci vonkoncom nie je jasné,
či sa na trh vôbec dostane. Keď už o výrobku všetci hovoria,
padne úradom ťažšie povedať „nie". Prečo by sa mal zakázať liek,
ktorý všetci pacienti považujú za nesmierne potrebný? Zmenil
sa totiž už aj prístup reklamy. Prečo by malo pacienta zaujímať,
aké lieky sú na trhu? Veď trh s liečivami je vecou znalcov,
lekárov. Lekár je predsa medzičlánkom medzi farmaceutickým
priemyslom a pacientom. Od pacienta nemožno vyžadovať,
aby si preštudoval všetky výhody a nevýhody rozličných liečiv
na podobné použitie! Keď kupujete auto, tiež sa spoľahnete, že
v servise, ktorému dôverujete, majú prehľad o rôznych brzdových
kvapalinách.
Náš koncern však zistil opak, že istá nezávislosť od lekárov
a ich odborných poznatkov je pre obrat výhodou. Začali sme
sa o pacientov uchádzať sami. V mnohých štátoch je to zakázané,
vždy však existujú možnosti, ako zákon obísť. Reklama
sa namiesto na liek zameria na ochorenie. Kým sa nepropaguje
názov lieku, je všetko v medziach zákona.
Takže sme počas vyčkávania na to, aký postoj zaujmú švédske
úrady zodpovedné za schválenie našej novej účinnej látky, spustili
kampaň. Najprv bolo treba nájsť vhodný názov, pod ktorým
by sme účinnú látku dokázali vhodne propagovať a úspešne
predávať.
„Flu-o-xe-tín" sa ťažko vyslovuje a ešte ťažšie utkvie v pamäti.
Nuž, a zvukovo vyvolá skôr predstavu zubnej pasty. Nie, musí
to byť niečo trendové! Našou snahou bolo získať v čo najkratšom
čase čo najširšie povedomie, aby sa názov produktu dostal
do všetkých úst. Veď práve tam mali smerovať aj tabletky.
Eli Lilly zaplatila firme, ktorá sa špecializovala na branding
106 John Virapen
(vytvorenie značky), státisíce dolárov, aby tento oriešok rozlúskla.
Nuž, vo svete obchodu je zvykom vynakladať mastné
sumy za názov nového výrobku. Každé nové auto, každý jogurt,
ba dokonca aj čistiaci prostriedok získava svoje meno za ťažké
prachy. Tu však ide o liek, ktorý je dokonca iba na lekársky
predpis. Peniaze vynaložené na vymyslenie mena by sa predsa
dali použiť napríklad na ďalšie štúdie zamerané na bezpečnosť
novej účinnej látky.
Firma poverená nájdením vhodného názvu sa volala Interbrand.
Nové tabletky obsahujúce účinnú látku fluoxetín sa mali
predávať pod označením Prozaŕ. Autori názvu sami hrdo proklamovali,
že „tento abstraktný názov v sebe umne spája pozitívne
asociácie vyvolané predponou „pro" odvodenou z gréčtiny/
latinčiny skombinovanou s krátkou a údernou príponou."3 2
Keďže v nemčine názov až tak nelahodí uchu ako v angličtine,
rozhodla sa spoločnosť tú istú účinnú látku v Nemecku
predávať pod označením Fluctin®. Fluc-tin. Flutsch's? Dobre to
klže dole krkom?
Únavné ťahanice o schválenie fluoxetínu u nás vo Švédsku
nie a nie skončiť, a tak som sa rozhodol, že vec neponechám
iba na verbálnom dôvtipe, ale čas zmysluplne využijem. Existovala
totiž možnosť, ako distribuovať látku, ktorú úrady zatiaľ
neschválili. Postup sa volá seeding trials.
Seeding trials - f eeding trials
Takzvané seeding trials sú praktické, lebo vo Švédsku umožňujú
testovať ešte neschválené liečivá.
Nejde však o švédsky unikát. S rovnakým postupom sa
stretnete všade. Aj po schválení výrobku. Na tieto účely sa nenadväzujú
kontakty s lekármi zdatnými na poli výskumu, ale
napríklad s lekármi, ktorí daný typ lieku často potrebujú (naprí-
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 107
klad vzhľadom na štruktúru pacientov prichádzajúcich do ich
ordinácie), ale už roky predpisujú výrobok konkurenčnej firmy.
Zo všeobecného lekára sa stáva výskumník! Počúva sľuby, ako sa
jeho meno objaví v medicínskych odborných časopisoch, v ktorých
sa budú publikovať výsledky. Seeding trials hladkajú ego.
„O vedeckej hodnote takýchto štúdií sa už dlho polemizuje.
Prieskum de facto dokázal, že na začiatku skúšok firmy motivuje
predovšetkým snaha stimulovať predaj nových preparátov.
Report preto kritizuje etické výbory, ktoré takéto štúdie pripúšťajú:
„Etické komisie by štúdie zneužívané ako tzv. seeding trials
nemali vôbec povoľovať."3 3
Potreboval som lekárov, ktorí by boli ochotní vyskúšať novú
účinnú látku na svojich pacientoch. Každý lekár, ktorý súhlasí
s vykonávaním testov, požiada regulačný orgán o licenciu, aby
mohol novú účinnú látku skúmať na svojich pacientoch. Takto
sme lekárom a pacientom umožnili zoznámiť sa s naším produktom
a vytvorili sme záujem, dopyt, docielili prvý obrat, no
najmä sme zmenili zvyklosti lekára pri predpisovaní liekov.
Príjemným vedľajším účinkom je, že kým sa liečivo oficiálne
neschváli, nemá ani oficiálnu cenu. Od lekárov zúčastnených
na seeding trials teda možno požadovať ceny vycucané z prsta,
ktoré im prepiati poisťovňa pacienta. Takto vlastne farmaceutická
spoločnosť zarába ešte skôr, než sa lieku podarí zdolať
úradné prekážky. V prípade fluoxetínu to bolo mimoriadne
lukratívne. Jeden marketingový kolega z ústredia v Indianapolise
to raz pri návšteve Švédska trefne sformuloval: „Je to
akoby ste kravské lajno premenili na zlato. Môžete ho rozdávať
zadarmo a aj napriek tomu generuje zisky, taká nízka je totiž
jeho výrobná cena."
Seeding trials je podobná metóda predaja ako „off-label
marketing". Znamená to, že lieky sa používajú alebo predpisujú
na niečo, na čo nie sú schválené.
„Paradoxom reality je, že čím je dieťa menšie a čím závažnejšie
je ochorenie, ktorým trpí, tým zriedkavejšie dostane oficiál-
108 John Virapen
ne schválené liečivo. U pediatrov s vlastnou ordináciou nemá
10 až 30 percent predpísaných preparátov licenciu na predaj na
trhu. Na detských klinikách je tento podiel ešte vyšší, približne
50 percent. No a na novorodeneckých oddeleniach môže až 90
percent podaných preparátov patriť do kategórie „oŕF-label".
[...] Novšia štúdia, ktorá prebehla približne v 40 francúzskych
pediatrických ordináciách, potvrdila, že pri liečbe preparátmi
z kategórie oŕF-label sa nežiaduce účinky niekedy vyskytujú až
trojnásobne častejšie ako pri schválených liečebných postupoch."
3 4
Ja som sa však v každom prípade cítil ako ryba vo vode. Na
základe podrobných profilov o pacientoch, zvyklostiach pri
predpisovaní liekov a podobných informáciách som vypracoval
zoznam s menami 40 lekárov, špecialistov na psychiatriu,
ktorých som chcel nahovoriť, aby sa zúčastnili na seeding trials.
Pozval som ich na jeden týždeň do Karibiku. Pracovné podmienky
švédskych lekárov vtedy neboli práve ideálne. Nezarábali
príliš veľa a museli odpracovať veľa nadčasov, ktoré im
nik nezaplatil. Mali však nárok na náhradné voľno. No a my
z farmaceutických firiem sme predsa odborníci na organizovanie
voľných chvíľ. Na strávenie náhradného voľna za nadčasy si
ťažko predstaviť príjemnejšie miesto ako práve Karibik, najmä
keď to je na náklady spoločnosti Eli Lilly.
Ani jeden pozvaný lekár neodmietol. V prvý deň som v našom
päťhviezdičkovom hoteli v Portoriku zorganizoval krátku prednášku
a predstavil som náš projekt. Vysvetlil som, že vývoj novej
účinnej látky fluoxetín natoľko pokročil, že už môže vstúpiť do
takzvanej IV. fázy, teda do štádia klinických skúšok. A keďže
oni, tu prítomní lekári dosahujú vynikajúce pracovné výsledky,
vybrali sme ich, aby sa na tejto fáze skúšok zúčastnili. Uistili sme
ich, že výsledky, ktoré u pacientov dosiahnu, dôkladne vyhodnotíme
a v štúdii rozhodne nezabudneme uviesť ich mená.
Mnohým stačilo už toto a súhlasili s účasťou na projekte.
Pre lekára, ktorého každodennú rutinu nikdy neosvieži závan
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 109
výskumu, je veľmi lákavá predstava vidieť, ako sa jeho meno
objaví v štúdii. Byť aspoň raz výskumníkom! A dokonca byť
v publikácii konkrétne uvedený! Teraz to bude oficiálne čierne
na bielom: už nebude iba vypisovač receptov!
Veľa lekárov sa pre medicínu rozhodne aj preto, lebo predstavuje
určitý status a príjemný životný štýl. Každodenná rutina
v ordinácii alebo na klinike ich však z týchto predstáv rýchlo
vyvedie, o čom by mohli dlho rozprávať aj moji 40 vyvolení.
Nuž sľúbil som, že sa postarám o status a zvyšok týždňa sme
sa venovali príjemnému životu. Pláž, slnko a každý večer znamenitá
hostina. Nič som nenechal na náhodu a každý deň som
pre lekárov dopodrobna vypracoval program, ktorý zaručoval
maximálny relax. Potápanie, surfovanie, plachtenie, krásne
ženy, vlahé noci.
Vlastne, keď si tak spomínam, je zaujímavé, že ani jeden
z lekárov neutrúsil akúkoľvek kritickú či ironickú poznámku.
Pri čítaní opisu jednoduchých prostriedkov, s ktorými som pracoval,
má človek problémy uveriť, že naše takzvané prázdninové
programy mohli až tak zapôsobiť, že si dokázali až tak podmaniť
študovaných, inteligentných ľudí s bohatými životnými skúsenosťami.
Počas celej kariéry sa mi iba raz stalo, a to v drahej
newyorskej reštaurácii, že ktosi povedal:
„John, si naozaj milý chlapík a slnečné lúče by mi naozaj prišli
viac než vhod. O tie vaše veci alebo o celú vašu firmu sa však
vlastne nezaujímam. Žiaden filmík, žiadna animácia či večera
ma nepresvedčí. Napriek tomu sa všetkých vašich programov
a príjemností zúčastním. Prosím, nemaj mi to za zlé."
Ostatní „fluoxetínoví" lekári mi však zobali z ruky. Hneď
po návrate do Švédska som im začal štedro rozdávať nové tabletky.
Bol čas siať. Začal sa seeding. Moji lekári sa zase postarali
o feeding, teda to, aby ich užívalo čo najviac pacientov. Takto sa
náš nový liek dobre zaviedol ešte prv, než ho vôbec schválili!
110 John Virapen
Schválenie alebo zamietnutie
Nebolo to síce zlé, ale na hony vzdialené od toho, čo sme chceli
dosiahnuť. Fluoxetín sa síce používal na celom rade kliník, nás
však chorí až tak nezaujímali (ak vychádzame z predpokladu, že
ľudia, ktorí prídu do nemocnice alebo ich tam nútene umiestnia,
sú chorí). Trhák sa vyznačuje tým, že stiera hranice medzi
chorými a zdravými, používajú ho všetci ľudia bez rozdielu,
lebo iba tak sa dosiahne mimoriadny predaj.
Žiaľ, schválenie vo Švédsku akosi zostalo stáť na mŕtvom
bode. Situácia sa vyhrocovala. Sidney Taurel, súčasný prezident
spoločnosti Eli Lilly & Company, bol v tých časoch viceprezidentom
zodpovedným za európsky sektor, veľké zviera. Zúčastnil
som sa na firemnom seminári v Londýne. Sidney Taurel sa tam
na chvíľu zastavil, aby nás poinformoval o nesmiernom význame
motivácie. Musím povedať, že už samotné jeho vystúpenie na
nás pôsobilo motivačne. Stretnúť sa s niekým, kto sa nachádza
kdesi, kam sa človek snaží dostať, je veľmi podnetné. Človek sa
začne porovnávať. Kladie si otázky, čo asi také ten druhý má, že
to dotiahol tak ďaleko. Dokážem s ním udržať krok? A potom
neraz dospeje k záveru, že osoba, s ktorou sa porovnáva, vlastne
ničím nevyniká. Auru nad hlavou mu vytvára iba jeho postavenie.
V aute so Sidneym Taurelom
Keď sa Taurel dozvedel, že ešte v ten deň musím stihnúť lietadlo
späť do Švédska, ponúkol mi odvoz na letisko. Ponuku
som s radosťou prijal a teraz som sedel v jeho aute. Veľkom aute.
Vpredu, v pozore, priam ako keby stál, sedel vodič. Celkom
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 111
iste by pôsobivo vyzeral na veľkom javisku, možno ako rečník.
Príjemný hlas, jemné gestá, rozhodné a sebaisté aj napriek
zdržanlivému správaniu, ktoré si pestoval ako luxus. Ked si je
niekto vedomý svojej hodnoty, nenatíska sa. Nehovoril veľa,
pozdravil Sidneyho Taurela, potom mňa, otvoril nám dvere,
pridržal ich a keď sme sa usadili, zavrel ich tak jemne, že som
ani nezačul, kedy zapadol zámok. Motor tichučko, rovnomerne
priadol, cestujúci ani necítili, že sa auto hýbe. Opustili sme
hotel uprostred nádhernej parkovej záhrady na predmestí Londýna
a vznášali sa po ceste smerom k letisku. Teraz mi Taurel
dal naplno pocítiť, aký som malý. Až príliš dobre vedel narábať
s tlačidlom s nápisom „kuli". Po srdečnej ponuke v hoteli nasledovala
jazda, počas ktorej ma ani raz neoslovil. Bol si vedomý
svojho postavenia, teda nemožnosti, aby som ja začal rozhovor.
Namiesto toho si listoval v poznámkach. Konverzácia — šuchot
papiera. Kožené sedadlo podo mnou sa nezohrialo. Rozmýšľal
som, či je Taurelovo sedadlo vyhrievané a či šofér už zo spôsobu,
akým sme sa blížili k autu, nevyčítal, že nie je žiaduce, aby zapol
vyhrievanie na mojej strane.
Ked sme sa už k letisku natoľko priblížili, že sme videli štartujúce
a pristávajúce lietadlá, servisné vozidlá a autobusy pre
pasažierov, Taurel mlčanie náhle predsa len preťal.
„Prozac®," začal.
Prikývol som a čakal, čo bude nasledovať.
„Táto téma je veľmi dôležitá aj pre mňa osobne," dodal. Práve
vo chvíli, keď auto už spomaľovalo na parkovisku. Nebolo dôležité,
aby som odpovedal, a ani sa to neočakávalo. Pochopil som.
Schvaľovanie vo Švédsku sa musí pohnúť z miesta.
„Rozumiete?" spýtal sa na rozlúčku, keď som už stál na
asfalte a chcel zavrieť dvere na aute. Ako poslušný školáčik som
odvetil:
„Áno."
Sidney Taurel sa však už opäť venoval svojím poznámkam.
Vodič medzitým z batožinového priestoru vyložil môj kufor.
112 John Virapen
Podal mi ho, sám zavrel dvere na aute a ukázal mi, ktorým
smerom sa mám vybrať.
Jasná správa. Moja kariéra teraz závisela od rýchleho schválenia
fluoxetínu vo Švédsku! Sidney Taurel ho potom pod označením
Prozac" bude môcť predávať aj v USA.
Tlak sa stupňuje
Bol som nútený pozrieť sa problému bližšie na zúbky. Rýchlo
som zistil, že švédske orgány vôbec neplánujú fluoxetín schváliť.
Členkou medicínskej kontrolnej komisie bola vynikajúca psychiatrická.
Ona sama sa tiež zaoberala výskumom tejto účinnej
látky. Používala však 5 mg dávky. Vzhľadom na riziká fluoxetínu
ich považovala za maximálne prípustné množstvo. O jeho
užitočnosti však nebola vôbec presvedčená. Spoločnosť Eli Lilly
vo svojej žiadosti požadovala schválenie 20 mg dávky. Signály,
ktoré som dostával od úradov, nevyzerali dobre.
Kde začať?
Znovu ma navštívil môj nadriadený Sidney Taurel a požiadavku,
aby som fluoxetín potlačil, sformuloval ešte precíznejšie.
Znel trocha ako ten katolícky kňaz v nedeľnej škole:
„Musíš, lebo inak..."
Fakticky to znamenalo: „Mysli na svoju kariéru."
Vyjadril sa dosť jasne. V tejto situácii som nebol jediný.
Po viac než desiatich rokoch, v roku 1999, sa na verejnosť
dostali interné dokumenty z anglickej pobočky Lilly z oných
čias.3 5 Svedčili o tóne a tlaku šéfov, ktorý neobišiel ani túto
pobočku:
„Nech sa vo Veľkej Británii stane čokoľvek, môže to ohroziť
liek {Prozac"., poznámka autora) v USA a celosvetovo."
Toto napísal v internom memorande Leigh Thompson, jeden
z najvýznamnejších vedcov, ktorí pracovali pre Lilly. Mal na
NEŽIADUCI ÚClNOK:SMRŤ 113
mysli zverejnenie nežiaducich účinkov lieku, napríklad samovrážd
v Anglicku. O členovi amerického úradu pre kontrolu
liečiv (FDA), ktorý navrhol, aby sa riziko samovraždy v prípade
liekov Prozac* porovnávalo s inými antidepresívami (čo sa Lilly
vonkoncom nehodilo, lebo Prozac'v takomto porovnaní obstál
veľmi zle), napísal:
„Jednoznačne ide o politickú kreatúru a ked naňho pritlačíme,
bude musieť zareagovať."
Tlak? Zamestnanec orgánu zodpovedného za schválenie liečiva
má reagovať na tlak farmaceutickej firmy? Aký tlak môže
vyvíjať koncern na štátny orgán? Vidíte, ako nevychované
a samoľúbo títo ľudia zmýšľajú?
„Pevne verím, že si P. (očividne zamestnanec spoločnosti
Lilly v Anglicku, poznámka autora) uvedomuje, že ak stratíme
Prozac', Lilly je v háji. Môže to byť cena, ktorú zaplatíme za jednu
jedinú udalosť v Anglicku."
Kupujem psychiatra
Musel som veľmi rýchlo niečo vyhútať. Naozaj. Raz večer,
napoly v spánku, som mal videnie. Zistil som, v ktorom bode
treba zatlačiť, aby sa zmenil chod vecí.
Klinické štúdie, ktoré predkladáme úradom na schválenie,
predsa najprv posudzuje nezávislý znalec. Jeho hodnotenie je
dôležité, lebo ho platia za herkulovskú prácu - za skontrolovanie
všetkých stĺpcov, každého jedného čísla. Vykonáva prípravnú
činnosť. Samozrejme, podľa predpisov farmaceutická firma,
ktorá žiada o schválenie preparátu, totožnosť znalca nepozná.
Čo keby sa mi však podarilo zistiť, kto je tým človekom, čo
má preštudovať protokoly týkajúce sa fluoxetínu a posúdiť ich?
Keby sme to vedeli, mohli by sme vypracovať jeho profil, mohli
by sme zistiť jeho sklony a želania. Možno by sme vypátrali,
114 John Virapen
aký vysoký je prah, ktorý treba prekročiť, aby sme s ním mohli
uzavrieť obchod. Pohyboval som sa na známej pôde. Remeslo.
Tomuto som sa vyučil, to poznám. Pustím sa do skúmania.
Najprv som zistil, že pokiaľ ide o kvalifikáciu a postavenie,
z celého Švédska sa na túto úlohu hodia iba piati lekári. Jeden
z piatich - nuž, zistiť ktorý, to by nemalo byť nemožné. Rozhodol
som sa, že pre každého vypracujem profil.
Jeden z nich bol zamestnancom zdravotníckeho orgánu,
takže neprichádzal do úvahy. Ešte ostávajú štyria. Požiadal som
svojich podriadených, aby začali zbierať informácie. Pýtal som
sa obchodných zástupcov zodpovedných za príslušné regióny.
Prikázal som im, aby sa tajne, ale cielene informovali, aby sekretárkam
kládli nepriame otázky, z ktorých by sa dali logicky
vyvodiť závery bez toho, aby bolo zrejmé, kam vlastne smerujú
a aby sa dopytované osoby necítili kompromitované. Pomaly
a starostlivo som skladal jednotlivé diely skladačky. Adepti jeden
po druhom vypadávali, až zostal iba jeden. Náš pán Neznámy.
Muž zo severného pobrežia Švédska.
Pána Neznámeho som začal bližšie študovať. Holdoval jachtingu.
Kúpil som si knihu. Zistil som, aký typ jachty vlastní.
Dal som si do kancelárie priniesť príslušné informácie. Naštudoval
som si ich. Poprezeral som si obrázky jachty. Zavrel som
oči, zaklonil sa na stoličke dozadu a predstavoval som si pána
Neznámeho, ako vychádza na palubu. Ako pohľadom láska svoj
skvostný majetok. Ako kíže po aerodynamických krivkách lode.
Počul som, ako naskočil motor. Videl som pána Neznámeho
stáť za kormidlom. Aké starosti hádže za hlavu, keď opúšťa prístav
a smeruje na voľné more?
Spomínal som na svojho otca. Vžil som sa do toho pocitu,
do dôverného kontaktu s vodou, cítil som rešpekt voči vode
a mladé, pružné telo. To bolo dobré. Mal som naozaj dobrý
pocit z nadviazania kontaktu s pánom Neznámym. Tento pocit
mi dodal odvahu vykročiť do neznáma. Zatelefonoval som pánu
Neznámemu a dohodol si s ním stretnutie v reštaurácii.
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 115
Vlastne som ani nebol nervózny. Nuž, niežeby som nepociťoval
žiaden nepokoj. Samozrejme, že som ho pociťoval. Ako pred
vystúpením na javisku. Je to vedomie, skutočnosť, že plánujem
niečo, čo človeka vzruší. V takýchto situáciách som sa vedome
sústreďoval na to, o čo mi ide, na to, čo chcem dosiahnuť.
Umením je nekonať bezhlavo a napriek tomu docieliť, aby mu
iní pootvorili dvere. Treba sa správať zdanlivo normálne. Istý
herec mi raz rozprával, že nie je ťažké pretvarovať sa, stať sa
niekým iným, ale naopak - správať sa celkom normálne, keď
vás niekto pozoruje. To platilo aj pre mňa pri stretnutí s pánom
Neznámym.
V mojich plánoch mi hrala do karát jedna skutočnosť. Pán
Neznámy mi nebol veľmi sympatický. Skutočné sympatie
komplikujú obchodné kontakty. Prinajmenšom v tej oblasti,
v ktorej som pôsobil ja. Ked má niekto niekoho rád, nedokáže
ho oblafnúť. Je ťažké klamať niekomu, koho máte radi. Keď
máte niekoho radi, nechcete ho zmanipulovať tak, aby prekročil
hranicu zákona.
Skutočnosť, že mi nebol sympatický, mi veľmi pomohla.
Bol to sviniar a ja tiež - hodili sme sa k sebe dokonale. Strávili
sme spolu pekný večer. Celkom na rovinu som mu povedal,
pre koho pracujem. Trochu sme sa zhovárali. Ukázal som mu
dokonca zopár protokolov z podkladov určených na registráciu.
Pán Neznámy sa zasmial smiechom švédskeho psychiatra.
Nevedel prestať. V tej fajnovej reštaurácii sa tak rehotal, že by
som sa cítil trápne, aj keby mi bol sympatický. Pravý Švéd.
Nefalšovaný švédsky psychiater. Nie, pán Neznámy fluoxetín
nemal rád, vonkoncom sa mu nepáčil.
Večer sa chýlil ku koncu. Ako som povedal, nebolo mojím
cieľom vtrhnúť dnu, ale poodchýliť dvere. Zaplatil som za oboch
a bol som rozhodnutý. Onedlho som mu zatelefonoval.
„Večera je vždy dobrý nápad," povedal. Tentoraz som mal
v pláne vysypať mu všetko na rovinu. Nepamätám sa už, či to
bolo počas hlavného chodu alebo po ňom, ked som rozhovor
116 John Virapen
opäť zvrtol na fluoxetín. Pán Neznámy predsa vedel, že Lilly
vo Švédsku požiadala o registráciu tohto prípravku. A tak som
bez okolkov povedal: „Nemajte mi to za zlé, ale viem, že zdravotnícky
výbor poveril naším prípadom práve vás."
Pán Neznámy mi to nemal za zlé. Vedomý si vlastnej dôležitosti
sa iba uškrnul a objednal ďalší pohár vína na náklady Eli
Lilly
„Sedem rokov je dosť dlhá doba," prehodil som akoby mimochodom.
Pán Neznámy prikývol a ponad pohár s vínom sa
naďalej uškieral. Na chvíľu som zmenil tému a rozhovoril sa
o jachtách. Zdalo sa, že pánovi Neznámemu nie je zmena proti
mysli. Dokonca ma pozval na tú svoju. Spýtal som sa, čo by
bolo treba, aby sa tých sedem rokov trochu skrátilo, či sa dá
plaviť aj proti vetru?
„Skúsený jachtár obopláva aj tie najostrejšie pobrežné útesy,"
zarazil ma pán Neznámy.
„Ale plavba po súši je nemožná aj pre toho najostrieľanejšieho
morského vlka," pokračoval som opatrne. „Vyschnuté more sa
pre jachty absolútne nehodí."
Pán Neznámy mi nemal v úmysle odporovať. Co sa jachtingu
týka. V iných oblastiach by sa však možno dali nájsť cesty
z takejto púšte.
„Co na to treba?" spýtal som sa opatrne. Pán Neznámy položil
pohár, pretrel si servítkou ústa a potichu povedal:
„Peniaze vždy pomôžu."
Chvíľu popremýšľal a uviedol aj sumu. Zaplatil som za večeru
a pobrali sme sa preč. Dohodli sme si stretnutie na nasledujúci
týždeň. Pešo som prešiel k autu, nenastúpil som však. Bezcieľne
som sa túlal po starom meste.
Popŕchalo. Dáždnik som mal v aute. Nevadilo mi to, nechal
som ho tam. Cítil som sa ľahký ako pierko. Vyskočil som na
lavičku, tancoval v čerstvo vznikajúcich, zatiaľ ešte plytkých
mlákach, premočil som si topánky, ponožky... Vyzul som si
ich. Okoloidúci sa na mňa pozerali ako kedysi, keď som sa ešte
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 117
túlal s gitarou a žil na ulici. Bosý v centre mesta — neodpustiteíné!
Bolo to komické, ale každý mi najprv pohľadom skízol
k nohám. Až neskôr zbadali drahý oblek. Potom mi pozreli do
tváre a zistili, že som farebný. Exot. Zrazu nevedeli, čo si o mne
majú myslieť. Bolo mi to jedno. Pospevoval som si:
„ ľm singin' in the rain ..."
Bol som nadšený! Vedel som, že firma peniaze uvoľní. Kancelária
v Kodani zodpovedala za celú severskú oblasť. Na druhý
deň som zatelefonoval svojmu riaditeľovi v Kodani. Informoval
som ho, že urýchlená registrácia vo Švédsku by stála 100 000
korún, čo bolo vtedy asi 20 000 dolárov. Povedal som mu, na
koho má šek vystaviť, a že ho predložia na preplatenie v Dánsku,
v Kodani. Z daňových dôvodov. Pán Neznámy nechcel, aby
mu daňový úrad z tohto vedľajšieho príjmu čokoľvek ukrojil.
Pochopiteľne. Ani u nás sa ten prevod nedal oficiálne zaúčtovať,
transakcia musela prebehnúť cez ženevskú kanceláriu. Zrejme
sa objaví v kolónke „Prostriedky na výskum".
Môj riaditeľ v Kodani mi oznámil, že záležitosť musí prediskutovať
s finančným riaditeľom. Kancelária v Kodani vec
prediskutovala s kanceláriou spoločnosti Lilly v Ženeve. Ženeva
je miestom sútoku mnohých alebo možno všetkých peňažných
tokov spoločnosti Eli Lilly. Trvalo to jeden deň. Potom mi zatelefonoval
môj riaditeľ z Kodane.
„John, sprav všetko, čo považuješ za potrebné. Nebudeme ti
hádzať polená pod nohy."
Na čo myslia psychiatri
Pánovi Neznámemu som mohol na nasledujúcom stretnutí
povedať, že je už všetko dohodnuté. Potešilo ho to, ale on si
pre mňa nepripravil žiadne príjemné prekvapenie. Dohodnutých
20 000 dolárov bola zrejme iba skúška, testoval, ako
118 John Virapen
ďaleko môže zájsť. Lebo teraz od Lilly požadoval pre seba a svoj
pracovný tím udelenie zákazky na výskum fluoxetínu. Výskum
látky, nad ktorou pohrdlivo potriasal hlavou. On a jeho tím
by na takejto zákazke za niekoľko rokov zarobili balík peňazí.
Vyžilo by z nej jedno celé oddelenie.
Čo sa dialo v hlave toho muža? Ešte pred dvoma týždňami
uňho fluoxetín vyvolal hurónsky smiech a teraz ho chce vlastnoručne
podávať? V žiadnom prípade nemyslel na svojich
pacientov. Zrejme zmýšľal rovnako ako my. Správal sa rovnako
ako my. Bral, čo sa dalo. Koncernu to bolo jedno, lebo niekomu,
niektorej klinike by túto zákazku musel zadať tak či tak.
Každá západná krajina totiž požaduje, aby sa schválený liek po
registrácii podrobil výskumným štúdiám práve v danej krajine.
V jeho prípade sme si mohli byť istí, že výsledky štúdie budú
v náš prospech. A keby aj nie, pán Neznámy už prejavil ochotu
svoj názor po predložení správneho balíka peňazí zmeniť.
Mimoriadne cenný kontakt.
Sek na prvú polovicu peňazí dostal pán Neznámy okamžite,
druhá polovica bola splatná po úspešnej registrácii. Jedna kolegyňa
mala za úlohu zhromaždiť výsledky štúdií a pripraviť ich
na registráciu. Štúdie, najmä však protokol č. 27, o ktorom sa
bližšie zmienim neskôr, nedopadli práve najlepšie. Skutočným
úspechom účinnej látky sme sa naozaj nemohli hrdiť. Prejavilo
sa viac nežiaducich než žiaducich účinkov.
Vedecké čáry-máry
v hotelovej izbe
Pán Neznámy však robil, čo sa dalo, aby nám z tejto dilemy
pomohol. Požiadal ma, aby som za ním poslal kompetentnú
kolegyňu. Existujúce údaje treba len spracovať tak, aby schvaľovací
orgán nemusel klásť nepríjemné otázky.
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 119
Na stretnutie sme objednali hotelovú izbu, pripravili takpovediac
neutrálnu pôdu. Spoločnými silami sme sa postarali
o to, aby skúšobná komisia nezakopla o nežiaduce detaily.
Vysokánsky stoh spisov sme popretriasali, znova zoradili, ešte
raz premiešali - ako karty pri pokri. Štatistika - hra s číslami.
Smrteľné prípady sa stratili v poznámkach pod čiarou. Môžete
si to predstaviť takto:
Napríklad namiesto „z desiatich osôb, ktorým bola podaná
účinná látka XYZ, začali piati trpieť blúznivými predstavami
a pokúsili sa o samovraždu, čo sa štyrom pokusným osobám aj
podarilo," sa objavilo znenie:
„U jednej osoby skúšky prebiehali podľa plánu, u štyroch
pokusných osôb sa zistil úbytok hmotnosti a u ďalších piatich
sa prejavili rôzne ďalšie účinky."
Hrozné slovíčko samovražda zmizlo. Neviem presne, ako to
robili, ale bolo mi to celkom fuk. Zaujímalo ma iba jedno: Aby
sa proces registrácie rýchlo skončil. Pán Neznámy použil všetky
svoje poznatky a odborné skúsenosti iba pre naše potreby.
K tomu navyše priložil aj osobný odporúčací list. Bol to
dokument, hodnotenie, za nezávislosť a objektívnosť ktorého
ho platil štát. Štát, ktorý očakával, že blaho pacienta bude hlavnou
prioritou. Takýto dokument je niekedy to jediné, čo má
ľudí žijúcich v jednom štáte chrániť pred svojvôľou farmaceutického
priemyslu, pred nežiaducimi účinkami nových výrobkov.
To všetko bolo pošliapané. Vďaka mojej iniciatíve. A potom už
udalosti nadobudli veľmi rýchly spád.
Dohoda o cene - Prozac®
Onedlho mi zavolal niekto z úradu zodpovedného za dohľad
nad zdravotníctvom. Taký telefonát bol predzvesťou kladného
120 John Virapen
vybavenia žiadosti o schválenie liečiva. Mal som sa hlásiť na
úrade zodpovednom za určovanie cien a začať rokovať.
Ceny liekov určuje štát, prípadne sa stanovujú na základe
dohody medzi príslušným orgánom a danou farmaceutickou
spoločnosťou. Každé zvýšenie ceny liekov, ktoré sú už v predaji,
musia farmaceutické spoločnosti najprv prerokovať s kompetentným
orgánom a zdokumentovať, prečo zvýšenie ceny požadujú.
Toto ustanovenie je záväzné pre všetky lekárne a všetky
fakturačné oddelenia na klinikách daného štátu. Z medcínskeho
aj peňažného hľadiska ide o dávku, o množstvo. X miligramov
látky stojí Y eur.
Tento telefonát bol vytúženým znamením: Zvládol som to.
Podarilo sa mi postup urýchliť .
Rokovania o cene nie sú celkom otvorené. Je stanovená horná
aj dolná hranica. Konkurenčné výrobky alebo staršie preparáty
na trhu a ich ceny tiež zohrávajú svoju rolu. Je však rozdiel, či sa
podarí docieliť cenu, ktorá sa blíži k hornej alebo k dolnej hranici.
Dôležité je upraviť náklady koncernu na výskum a vývoj
výrobku tak, aby pôsobili dôveryhodne. Je dobré, ak sa do tejto
sumy podarí vtesnať aj marketingové náklady a takzvané príležitostné
výdavky.3 6 Firme však v skutočnosti nevznikajú. Sú to
imaginárne náklady. Funguje to takto: Keby firma prostriedky
vynaložené na marketing a výskum výrobku X radšej investovala,
priniesli by jej po niekoľkých rokoch od začiatku laboratórnych
testov peknú kôpku peňazí. Šéfstvo však namiesto toho
rozhodne, že pozve lekárov do Singapuru - v mene výskumu
a ľudstva - teda aby sa dosiahol pokrok. To, čo sa mohlo zarobiť
inde, sa teraz zahrnie do nákladov na nový výrobok. Úroky
alebo iné zisky, ktoré mohla spoločnosť dosiahnuť, si odhadne
podľa vlastnej fantázie a nezodpovedajú žiadnym rozumným
investíciám. A firma tak ani nekoná. Jednoducho vezme imaginárny
zisk, ktorý by údajne mohla dosiahnuť, a zaúčtuje ho
ako výdavok. „Bola mohla" a „keby mohla" - nuž, finančné
čáry-máry.
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 121
Keďže všetko prebiehalo hladko, urobil som maximum pre
to, aby som zažiaril aj pri rokovaniach o cene. Zvyčajne som
s tým nemal nič do činenia. Pri jednoduchých zvýšeniach cien
som poslal na príslušný úrad finančných pracovníkov a vybavil ich
potrebnými argumentmi, aby sa pokúsili vyboxovať novú cenu.
Tentoraz išlo o viac. Okrem iného o moju vlastnú kariéru.
Vedel som, aké predstavu má vedenie spoločnosti o cene za
jednu dávku. Rovnako mi bolo jasné, že moja kariéra veľmi
úzko súvisí s výsledkom rokovaní. Svitlo mi. Veď ide predsa
len o ďalšiu prezentáciu. Situáciu, ked sa stretne zopár ľudí,
aby niečo prerokovali. Sympatie a antipatie sú veľmi dôležité.
Možno sú jazýčkom na váhach, hoci pre rozhodnutie, ktoré sa
má urobiť, nie sú vôbec relevantné. Tento medziľudský rozmer
však vytváral priestor, ktorý som chcel využiť. Na tomto poli
som bol odborníkom.
Rozhodol som sa, že rokovania o cene budem tentoraz viesť
osobne. Mal to byť môj triumf, od začiatku až do konca. Keby
v ten deň v Štokholme pršalo, vyzul by som si topánky aj ponožky
a naboso tancoval v uliciach starého mesta! Namiesto
toho som si do kancelárie zavolal pracovníčku zodpovednú za
finančné záležitosti.
„Bude to zaujímavé stretnutie," poznamenal som.
Neverila zvláštnemu tónu v mojom hlase. Navyše bola zvyknutá
takéto boje vybojovať sama. Na toto rokovanie som si však
naplánoval čosi špeciálne. Nešlo o žiaden vrtoch.
Oznámil som jej: ,A potom vás pozvem na večeru."
O pár sekúnd neskôr stála vo dverách, pripravená odísť. Vždy
si všetko dôkladne zorganizovala.
„Máte všetko?" spýtal som sa. Namiesto odpovede zľahka
nadvihla aktovku. Bol to jej suchý humor. Nechýbala jej však
ani výrečnosť a táto schopnosť je pri rokovaní nesmierne dôležitá.
„Aj ja," povedal som a vylovil zo zásuvky kravatu. Zostala
mi zo série darčekov určených pre lekárov. Nadvihla obočie,
122 John Virapen
vzdychla si a pobrala sa preč.
Zodpovedný úradník bol tiež dobre pripravený. Preštudoval
si naše podklady. Spolu s kolegyňou sme ho začali spracovávať.
Roly sa spontánne rozdelili tak, ako som zamýšľal. Ako v detektívke,
kde policajt zohráva úlohu dobrého chlapíka a ten druhý
zase úlohu zloducha. Moja finančná odborníčka bola tvrdá.
Požadovala absolútne nadhodnotenú cenu, ktorá podstatne
prevyšovala to, čo sme chceli dosiahnuť. Chrlila čísla a fakty
ako z guľometu. Ja som hral „spolčeného" s úradníkom a snažil
sa tlmiť jej ostrú paľbu. Nedala sa zmiasť. S každou vetou som si
ju vážil čoraz viac. Jasne artikulovala, slová vyslovovala precízne
a ostro. Bystrá myseľ v kombinácii s oddanosťou spoločnosti.
Obdivuhodné! Snažil som sa ju obmäkčiť, či by sme predsa len
nemohli ísť s cenou trochu dolu. Bojovala zubami-nechtami.
Vedel som, že sa na ňu môžem spoľahnúť. Akoby sme si túto
hru vopred naštudovali.
Nakoniec úradník nadobudol presvedčenie, že jej panovačnosť
musí byť utrpením aj pre mňa. Myslím, že so mnou súcitil.
Opäť trik so súcitom. Cena, ktorú napokon navrhol ako absolútne
najvyššiu hranicu, bola dobrá. Dokonca veľmi dobrá. Ešte
o trošku vyššia než cena, ktorú som si vytýčil ako osobný cieľ.
V prepočte dosahovala 1,20 dolára za jednu dávku/tabletku
s obsahom 20 mg látky. Lietal som v oblakoch. Cena bola oficiálne
potvrdená a uvedie sa v oficiálnych dokumentoch. Dokonca
aj keby našu účinnú látku vo Švédsku napokon neschválili, čo
bolo nepravdepodobné, ale možné, mala už stanovenú cenu.
Úbohého úradníka sme celkom zahnali do úzkych a ja som
nechcel vopred kaziť náladu na ďalšie rokovania o cenách ďalších
liečiv, a tak som mu pred odchodom ešte daroval hodvábnu
kravatu. Zaváhal. Nevedel, či si ju má zobrať. Úmyselne som si
toto zaváhanie zle vysvetlil. Slušne som mu povedal:
,Ak sa vám nepáči, nemusíte si ju vziať, žiaden problém."
A na stôl som položil inú.
Pri rokovaniach o cene to bol jediný úplatok, ktorý aj spĺňal
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 123
skutkovú podstatu trestného činu brania úplatkov, hoci cena
už bola odklepnutá. Ako štátny úradník nesmel tento muž od
nás prijať celkom nič. Pred rokovaniami ani po nich. Na rozdiel
od pána Neznámeho. Ako nezávislý poradca nemal štatút
štátneho zamestnanca, aspoň nie podľa vtedajších švédskych
zákonov. Náš úradník každopádne zaváhal iba na chvíľu. Potom
vzal obe kravaty, otvoril najvrchnejšiu zásuvku, vložil ich do nej
a zásuvku znova zatvoril. Možno sa nás chcel konečne zbaviť.
Týmto malým darčekom som mu nechcel nijako ublížiť. Mal
som iba obrovskú radosť, že všetko tak dobre dopadlo.
Moja cena sa stáva štandardom
Moji nadriadení boli viac než spokojní. Vďaka cene mohla
spoločnosť Lilly začať rokovania v ostatných štátoch a povedať:
„Pozrite sa, toto nám zaplatia vo Švédsku. A Švédi vedia, čo
robia."
Cena, ktorú sa mi podarilo dohodnúť za nedokonalý výrobok
s nedokončenými skúškami, ktorý ľudí dohnal alebo
doháňal do šialenstva, alebo im privodil smrť, bola základom
pre licenčné skúšky po celom svete. Spojenie dávky s cenou je
vo svete ešte stále základom pre odporúčania lekárov. Menšia
dávka je neprípustná, berie sa vždy minimálne odporúčaná
dávka. A to aj napriek správe predsedníčky skúšobnej komisie,
ktorá je svetovo uznávanou odborníčkou. Na základe vlastných
klinických skúšok v nej uviedla, že už pri štvrtinovej dávke, teda
pri množstve 5 mg, sa objavili problémy a pacienti sa pokúsili
o samovraždu.
Táto mimoriadne uznávaná osobnosť napokon predsa len
zabránila schváleniu fluoxetínu vo Švédsku. Jednoducho odmietla
súhlasiť s dávkou 20 mg, ak sa súčasne nebude ponúkať aj
dávka 5 mg.
124 John Virapen
To spoločnosti Eli Lilly nevyhovovalo. Cena za dávku 20 mg
bola stanovená. Dávka iba 5 mg by predsa znamenala zníženie
obratu o 75 percent! Na toto bola Lilly citlivá. Takéto zníženie
hodnoty by malo dôsledky aj v ostatných štátoch, kde prebiehali
simultánne rokovania. Dovtedy však mohla spoločnosť v rámci
veľmi krátkeho obdobia pri rokovaniach o cenách v ostatných
štátoch argumentovať: „Snažíte sa nám nanútiť jeden dolár?
Vo Švédsku je cena 1,20 dolára!"
Záleží iba na cene
Účinnú látku napokon vo Švédsku neschválili. Očividný
dôkaz, že spoločnosti Eli Lilly zrejme nikdy nešlo o blaho
pacientov, zaujímal ju iba zisk.
V tomto ohľade sa jej to vyplatilo. Fluoxetín zaznamenal,
najmä v USA a vo Veľkej Británii, obrovský komerčný úspech,
o akom farmaceutický priemysel dovtedy ešte nechyroval.
S dávkou 20 mg a „mojou" cenou. Marketing z neho spravil
módnu drogu. Tak veľa depresívnych ľudí predsa nemôže
existovať! Fluoxetín sa však predával ako preparát na zlepšenie
nálady. Údajne dodával radosť zo života. No povedzte, kto by
ju nechcel?
Fluoxetín znamenal zvrat. Tabletky na bolesti hlavy patria
pre mnohých ku každodennému životu. Zmiernia však iba
bolesti. Tabletka dodávajúca radosť zo života je už iná káva.
Zrazu netreba byť ani chorý, ani ubolený. Možno si ju dať vždy
a všade. Radosť zo života príde vždy vhod. Každému. Aj vám.
Alebo nie?
Mimochodom, vďaka úspechu prípravku Prozac poskočila
celá skupina SSRI na popredné priečky v hitparáde najlepšie
predávaných účinných látok. Fluoxetín si dokonca ešte v roku
2006 v počte predaných balení3 7 udržal 18. miesto (aj keďplat-
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 125
nosť patentu uplynula v auguste 2001).
Bude nad slnko jasnejšie, že nikdy nešlo o zdravie ani o pacientov,
ak si prečítate, ako pokračoval príbeh fluoxetínu, ktorý sa
stal v USA pod označením Prozac* lifestylovou drogou.
126 John Virapen
8. kapitola
Čo je to „depresia"?
Smutné na celej veci je, že Eli Lilly sa vonkoncom nemusela
snažiť realizovať pôvodne zamýšľaný plán a distribuovať fluoxetín
ako prípravok na zníženie hmotnosti, lebo Prozac9 sa stal
trhákom už ako antidepresívum.3 8
Možno ste si všimli, že sa v tlači opäť vynorili nové ochorenia,
o ktorých nikdy nikto nechyroval a ani vy nepoznáte nikoho,
koho by taká choroba kvárila. Väčšinou netrvá dlho a objaví
sa aj nový liek, ktorý pomáha liečiť presne tú chorobu, ktorú
dovtedy nik nepoznal. Keď sa však nad tým zamyslíte, nepociťovali
ste už náhodou aj vy podobné symptómy...?
Tak sa vytvára dopyt. Tak sa vytvárajú nové trhy. A presne tak
to funguje aj s depresiou.
Viete, prečo dnes oveľa viac ľudí trpí depresiou než kedykoľvek
predtým? Nie, dôvodom nie je znečisťovanie životného
prostredia, ani nehorázne účty za mobilný telefón ani prenikanie
veľkých reťazcov do centier miest. Nejde ani o proces evolúcie
a pravdepodobne ani o nevysvetliteľné cesty božie. Ale keď nič
z toho nie je príčinou, je vôbec pravda, že dnes sú ľudia oveľa
depresívnejší než v minulosti? Táto otázka znie lepšie. A táto
ešte lepšie: Čo sa vlastne rozumie pod pojmom „depresia"?
Keby ste chceli zistiť, či si dnes viac ľudí než v minulosti zlomí
nohu v dôsledku pádu z rebríka, stačí si nalistovať vhodné štatistiky
a hneď to zistíte. Rebríky existovali a existujú a ľudia z nich
padali a padajú. Situácia je celkom jasná. Nie však v prípade
psychických a sociálnych fenoménov. Lebo čo treba považovať
za depresiu, je vecou interpretácie. Nie je to také očividné ako
napríklad pri zlomenej nohe. Tu sa stanoví diagnóza a definícia
podľa vlastného uváženia.
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 127
Nejasné diagnostické hranice
Na depresie existuje štandardná príručka. D SM - Diagnostic
and Statistical Manuál of Mental Disorders, teda diagnostický
a štatistický manuál psychických porúch. Nevyplynul z výskumu,
ale z konsenzu skupiny psychiatrov, ktorí zvážili, čo by
sa do tohto katalógu malo zaradiť. Už samotné zloženie skupiny
je zaujímavé.
„56 percent autorov (ktorí prispeli k diagnostickým kritériám
pre D SM IV, čo je najnovšia verzia manuálu, poznámka autora)
bolo alebo je finančne prepojených s farmaceutickými spoločnosťami,
s ktorými bolo prepojených aj 100 percent členov
výboru pre „poruchy ovplyvňujúce náladu" a „schizofrenické
a iné duševné poruchy". Odmeny týchto ľudí boli zaradené
hlavne do položiek [...] výskumné granty (42 % ) , poradenstvo
(22 %) a post hovorcu (16 % ) . " 3 9
Nezdá sa vám to byť obohratá platňa?
Zaujímavé sú aj zmeny v obsahu katalógu. V päťdesiatych
rokoch existovalo sto rôznych prejavov depresívnych porúch.
Tento počet sa medzičasom strojnásobil! A práve v tom spočíva
ten trik. Profil sa rozšíri, hranice stratia presné kontúry, stanú
sa rozmazanými, nie je celkom jasné, čo je ešte zdravé a čo sa už
považuje za choré. Katalóg hrubne. Keď sa k fenoménu depresie
pridajú všetky možné stavy, počet ľudí spĺňajúcich príslušné
kritériá okamžite stúpne.
„Na definícii depresie sa nedokážu zhodnúť dokonca ani
experti. Nejednoznačnosť sa síce pokúšajú odstrániť doplňujúcimi
definíciami, no tie nevedú k väčšej jednoznačnosti.
Medzinárodným štandardom je diagnostický a štatistický
manuál (Diagnostic and Statistical Manuál - DSM) Americkej
asociácie psychiatrov. V prvom vydaní D SM z roku 1952 bolo
definovaných sto rozličných prejavov depresie, v piatom vydaní
128 John Virapen
(DSM-IV, 1994) sa počet definícií strojnásobil (podčiarknutie
Z autor)."4 0
Keď sa v okruhu svojich známych povypytujete: „Cítiš sa raz
tak a inokedy inak?" zrejme vám väčšina opýtaných odpovie
kladne. Nálady sa menia. Ak sa výkyvy nálad vyhodnotia ako
znak depresie, bude sa počet depresívnych ľudí zvyšovať, až
napokon dosiahne 90 percent populácie.
Myslíte si, že je to nevhodný príklad? Tak si prečítajte tie, čo sú
uvedené nižšie. Pochádzajú z už spomínaného katalógu otázok
na diagnostikovanie depresie, podľa ktorých môže aj všeobecný
lekár zistiť, či pacient náhodou netrpí depresiou a netreba mu
predpísať antidepresíva zo skupiny SSRI, napríklad s účinnou
látkou fluoxetín.
„Pacienti smútok niekedy najprv popierajú, ale počas rozhovoru
sa dá zmienka o ňom z chorého vylákať (napr. poznámkou,
že vyzerá, akoby sa mal každú chvíľu rozplakať)."4 1
Je to naozaj tak. Šťastní ľudia sú síce mimoriadne podozriví,
ale vhodnou technikou sa aj z nich dá vymámiť potvrdenie
o prežívaní smútku.
„Niektoré osoby zdôrazňujú svoje fyzické ťažkosti, nehovoria
o pocite smútku. Môžu uvádzať, že strácajú záujem o svoje
záľuby. Sprievodným javom býva nechutenstvo, [ale] aj zvýšený
apetít [a], môže dôjsť k výraznému poklesu, prípadne zvýšeniu
telesnej hmotnosti."4 2
No a niektorí jedinci možno začnú rozprávať o výsledkoch
futbalového zápasu, počasí alebo o tom, ako sa darí uhorkám
v parenisku - samé snahy o odvrátenie pozornosti. Emocionálna
maškaráda! Podvedome a inštinktívne riadené stratégie,
ktoré majú za úlohu zmiasť! Samé výpovede naznačujúce depresiu!
Rozhovor o stromoch! Prefíkaný lekár sa však oklamať nedá
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 129
a predpíše tabletku. Existuje niečo, čo by svedčilo v neprospech
jej použiteľnosti? Nie!
A keby sa predsa len našiel niekto, kto nemáva výkyvy nálady,
je vždy dobre naladený radostný a šťastný - tým horšie, lebo
podľa najnovších výskumov sú práve toto príznaky skutočne
závažného problému! Tak ľahko sa dá rozšíriť trh.
„Nejasné a rozšírené definície sú priamo v záujme farmaceutického
priemyslu, lebo v súčasnosti sa depresie liečia najmä
podávaním liekov, presnejšie povedané antidepresív."4 3
Interné memorandum
Mám pred sebou zaujímavé interné memorandum firmy Eli
Lilly z 25. novembra 1984. Jeho autorom je pracovník nemeckej
pobočky v Bad Homburgu (p. Keitz) a je adresované okrem
iného Sidneymu Taurelovi a iným popredným predstaviteľom
koncernu.
„Včera sme dostali neoficiálne pripomienky k našej žiadosti."
Prvý pokus Eli Lilly o registráciu fluoxetínu v Nemecku sa
skončil fiaskom. Keitz píše o výsledkoch nemeckého úradu.
Nepotešili. Podľa správy dospel spolkový zdravotnícky úrad k
zdrvujúcemu záveru, a síce, že Lilly nie je schopná dokázať, ako
účinná látka pôsobí, ako má pôsobiť, a ani uviesť, aký medicínsky
názor na depresiu vlastne spoločnosť má. Prípravok vraj
rozhodne nezodpovedá kritériám Svetovej zdravotníckej organizácie,
ani stavu vedeckých poznatkov v Nemecku. Obraz, ktorý
má spoločnosť Lilly o depresii, je vraj absolútne neprijateľný.
130 John Virapen
Účinok alebo len riziká
užívania liekov?
Na vymedzenie klinických obrazov depresie sa použili alebo
dokonca špeciálne založili aj pacientské organizácie. Človeku
hľadajúcemu pomoc sa najprv javili ako nezávislé, lebo sa zdalo,
že sa v nich nezištne angažujú ľudia s rovnakými problémami,
ako má on sám. Ale pri bližšom pohľade zistí nasledovné:
„V rokoch 1992 až 1997 prebiehala vo Veľkej Británii
kampaň ,Bojujte proti depresii'. Organizovali ju stavovské
organizácie psychiatrov a všeobecných lekárov. Na financovaní
kampane sa spolupodieľali farmaceutické firmy. Všeobecných
lekárov vyzvali, aby o 70 percent zvýšili počet pacientov liečených
na depresie a agresívnejšie uplatňovali medikamentóznu
liečbu. Ťažiskom boli jednoznačne antidepresíva zo skupiny
SSRI. Neprekvapí, že kampaň podporovali všetci významní
výrobcovia liečiv patriacich do skupiny SSRI. Dnes v kampani
pokračuje Depression alliance, pacientská organizácia sponzorovaná
farmaceutickým priemyslom."4 4
To všetko by sa ešte dalo zniesť, keby pri týchto masovo distribuovaných
liekoch išlo o neškodné tabletky, ktoré u pacienta
okrem dobrého pocitu nevyvolajú nič iné. Nie je to však tak.
Nižšie uvedený zoznam je z príbalového letáka americkej
lifestylovej drogy Prozaŕ, ktorá sa v Nemecku distribuuje pod
označením Fluctiď. V oboch prípadoch je účinnou látkou fluoxetín,
presne tá účinná látka, ktorú odborníci vo Švédsku nedovolili
schváliť. Toto sú dosiaľ známe nežiaduce účinky, pričom sa
nevie, či je zoznam aktuálny, kedže u jedincov, ktorým predpísali
fluoxetín, sa neustále vynárajú stále nové nežiaduce účinky.
Na príbalový leták sa dostanú až vtedy, keď k tomu výrobcu
prinúti súdny proces alebo zistenia nezávislých výskumníkov.
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 131
Znamená to, že ide o ojedinelé a hraničné prípady.
Bolesti brucha, sucho v ústach, nechutenstvo, hnačka, akútna
alebo chronická zápcha, vracanie, plynatosť, zmeny chute, poruchy
centrálneho nervového systému ako: bolesti hlavy, nespavosť,
nervozita, únava, pocity úzkosti, triaška, otupenosť, závrate, poruchy
sexuálnej funkcie ako napríklad impotencia, znížené libido,
priapizmus (bolestivé trvalé stoporeniepenisu trvajúce viac než dve
hodiny), parestézia — napríklad pichanie, mravenčenie, prípadne
necitlivosť v prstoch alebo bolestivé pocity pripomínajúce pálenie.
Ešte ste tu? Je toho totiž viac.
Nočné mory, poruchy myslenia a zmätenosť, nadmerné krvácanie
a prehnaný pocit hrdosti, nadmerné potenie, rozostrené videnie,
pocit svrbenia, búšenie srdca, bolesti v hrudi, zdurenie pŕs, návaly
horúčosti, bolesti klbov. Úbytok telesnej hmotnosti.
Podľa pôvodného plánu sa mal posledný vedľajší účinok
deklarovať ako „účinok". Keďže látku schválili na depresie, patrí
tento efekt do kategórie „nežiaduce účinky".
Alergické reakcie, napríklad mierne reakcie na koži alebo poruchy
funkcie orgánov, ale aj obehový šok sprevádzaný zlyhaním
orgánu či smrteľné zlyhanie krvného obehu (anafylaxia), bronchiálne
spazmy, edém, žihlavka, svrbenie, tvorba pľuzgierikov,
horúčka, leukocytóza, bolesti klbov, dýchavičnosť a zívanie, zníženie
koncentrácie, anúria (poruchy vylučovania moču), hypománia,
mánia, zápal žíl, ciev a kapilár v dôsledku autoimunitných
procesov, pulmonálna fibróza a dyspnoe (dýchavičnosť).
A to ešte stále nie je všetko.
Poruchy funkcie pečene ako žltačka alebo hepatitída, zhoršenie
132 John Virapen
(Xtrapyramiddlnomotorických symptómov (Parkinsonova choroba),
záchvaty kŕčov, zvýšenie alebo zníženie tlaku, krvácanie,
napr- krvácanie kože na malej ploche, krvácanie v žalúdku alebo
p čreve, krvácanie z nosa, prípadne extrémna anémia ako aj aplastická
anémia, neuroleptický syndróm, mŕtvica, zápal pankreasu,
poruchy srdcového rytmu, vypadávanie vlasov, hyperprolaktinémia,
vaginálne krvácanie.
Pozor, blíži sa finále:
Agresívne správanie, abnormálne myšlienky, samovražedné myšlienky
a samovražda!
Fíha! Záver je mimoriadne pôsobivý, však? Samovražedné
myšlienky a samovražda pri lieku, ktorý má pomôcť odstrániť
depresie?
Roku 1986 došlo pri klinických skúškach k enormne vysokému
počtu samovrážd: Z 1000 pacientov, ktorým sa podával
Prozac", spáchalo 1,25 % samovraždu. V porovnaní s týmito
hodnotami spáchalo samovraždu iba 0,38 % pacientov, ktorí
užívali antidepresívum nepatriace do skupiny liečiv SSRI,
a 0,25 % pacientov, ktorým sa podávalo placebo.4 5 Šesťnásobne
vyššie riziko samovraždy v prípade prípravku Prozac" zistila aj
neskoršia štúdia v roku 1995.4 6 A koncern o tom vedel. Človek
by si pomyslel, že takúto látku treba držať pod zámkom, aby
nebola verejne prístupná. Natíska sa zaujímavá otázka pre snaživého
predajcu: Ako predať niečo také?
Nuž, dalo by sa namietnuť: Veď je to uvedené na príbalovom
letáku. Keď si ho niekto dôkladne prečíta, môže zvážiť,
či tabletku užije alebo nie. Ono to však nie je celkom pravda.
Na príbalovom letáku nie je napísané to, čo by tam malo byť.
Farmaceutické spoločnosti robia všetko, čo je v ich silách, aby
zatušovali skutočnosť. Aj na príbalových letákoch.4 7 Skutočnosť,
že je na príbalovom letáku uvedená samovražda, je v tomto prípade
výsledkom len a len tvrdohlavosti nemeckého úradu na
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 133
kontrolu liečiv. Na americkom príbalovom letáku o nej nebola
celé roky žiadna zmienka. Hoci spoločnosť Lilly o tejto fatálnej
možnosti vedela.
A ešte čosi: Keby o tom mala rozhodnúť spoločnosť Lilly,
vymazali by sa nielen informácie na príbalovom letáku, ale aj
informácie o všetkých nepríjemných vedľajších účinkoch. Také
nepekné slovo ako samovražda by nemalo nikde figurovať.
Memorandum z roku 1990, ktoré nemecká kancelária zaslala
ústrediu v Indianapolise, svedčí o posadnutosti Lilly odstrániť
toto nepekné slovo celkom z údajov spoločnosti.4 8 Clauda Bouchyho
a Hansa Webera, dvoch pracovníkov nemeckej pobočky
Lilly, nesmierne znepokojil príkaz nadriadených, aby samovražedné
pokusy pacientov, o ktorých informovali lekári, v spisoch
deklarovali ako „predávkovanie", hoci ani prekročenie dávky
nedokáže spôsobiť smrť. Samovražedné sklony mali zase zaradiť
do kategórie „depresie".4 9 A problém „samovraždy" zmizne zo
sveta. Stačí zmeniť kategóriu, zvoliť iné označenie. Hotovo!
V memorande Clauda Bouchyho sa píše:
„Hansovi spôsobuje tento príkaz ťažkosti z medicínskeho hľadiska,
takže mám veľké obavy. [...] Myslím, že úradom, sudcovi,
novinárom, ba ani vlastnej rodine by som nedokázal vysvetliť,
prečo to máme urobiť, najmä keď ide o také citlivé témy ako
samovražedné sklony a samovraždy."5 0
A vôbec, kto si už len prečíta príbalový leták, keď ho lekár,
ktorému dôveruje, uistil, že mu liek pomôže. Prípadne, že mu
dokonca nepomôže nič iné, iba tento liek.
Skutočným škandálom je fakt, že firma Eli Lilly o všetkých
nežiaducich účinkoch vedela už pred samotným podaním žiadosti
o schválenie. Práve tento extrémny protiklad rozosmial
oboch švédskych expertov. Údaje uvedené vo švédskych podkladoch
predložených na schválenie boli teda naozaj v hroznom
stave. Časť údajov, ktoré moja pracovníčka a pán Neznámy v už
spomínanej hotelovej izbe spracovali tak, aby ulahodili oku
švédskej skúšobnej komisie, bola v protokole č. 27.
134 John Virapen
9. kapitola
Protokol č. 27
Na základe osobných skúsenosti som vám mohol povedať
o nezrovnalostiach pri schvaľovaní fluoxetínu vo Švédsku.
V tom čase som sa už na hony vzdialil svojím pôvodným
záujmom o medicínu i o medicínske aspekty farmaceutického
priemyslu. Koordinoval som celý aparát. O problémy pri klinických
skúškach a rozhovory so znalcami som sa zaujímal iba
ako o detaily celkového plánu a tým bolo „schválenie prípravku
a obrat". Tento plán nemohol zlyhať. Nedbalo vykonané štúdie
boli iba problémom, ktorý sa mal eliminovať. Čo najrýchlejšie.
Samotné dianie v rámci štúdie mi bolo, veľmi jemne povedané,
ukradnuté. Pre mňa bolo dôležité iba jedno: Ako vhodne prezentovať
výsledky. Pri spätnom pohľade to vyzerá inak. Dnes,
po toľkých smrteľných prípadoch v súvislosti s fluoxetínom a po
toľkých súdnych procesoch vedených proti Eli Lilly sa pomaly
a len po prekonaní zarytého odporu koncernu vynára na denné
svetlo čoraz viac podrobností o klinických štúdiách vykonaných
v snahe o registráciu. Ja sám som síce pánovi Neznámemu
poskytol asistentku a poslal ju do Gôteborgu, aby spoločne
zmanipulovali naše údaje, ale výsledok som si vtedy nepozrel.
Časť podkladov, ktoré moja pracovníčka a pán Neznámy v hotelovej
izbe spracovali tak, aby lahodili oku skúšobnej komisie
vo Švédsku, tvorila protokol č. 27.
Protokol sú postupy stanovené pre klinickú štúdiu. Komu,
kedy a v akej dávke podať aký liek, aký je stav pacienta na
začiatku skúšok, ako sa po začatí liečby zmenia jednotlivé parametre
atď. Protokol 27 vypracovaný na účely registrácie lieku
Prozac® má veľmi zlú povesť. Stručne povedané, americký úrad
FDA zodpovedný za schvaľovanie liečiv, na základe protokolu
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 135
č. 27 dospel k záveru, že Prozac* má ako antidepresívum pozitívne
účinky, a to aj napriek tomu, že je ukážkou zahmlievacích
a podvodných taktík farmaceutického priemyslu. Tento príbeh
fascinuje práve podobnými absurditami.
Ukončenie protokolu
Keď sa klinické skúšky vykonané v súlade s protokolom
skončia, musia sa zverejniť. Ak sa ukončia predčasne, výsledky
zverejniť netreba. Mali by ste vedieť, že táto skutočnosť je
mimoriadne zaujímavá.
Zlyhanie sa neráta
Je to dobre. Lebo FDA nezaujímalo, koľko neúspešných
pokusov o dokázanie účinnosti a bezpečnosti má liek za sebou,
ale iba fakt, či existuje nejaký dôkaz o jeho prípadnom žiaducom
účinku.5 1
Smrteľné prípady počas klinických skúšok samotné firmy
zaraďujú medzi obchodné tajomstvo, a už z tohto dôvodu ich
nemusia nahlasovať úradným miestam. Cieľom celého postupu
je ochrana farmaceutickej spoločnosti, a nie záujem o pacienta.
O protokole č. 27 sa diskutovalo aj u nás vo Švédsku. Spomínate
si - vo Švédsku Prozaŕ nezaregistrovali. Na rozdiel od
takmer všetkých ostatných štátov sveta. Vrátane Nemecka. Rád
by som zašiel trochu viac do hĺbky, aby som neostal na úrovni
všeobecných tvrdení a aby ste si vy sami mohli utvoriť vlastný
názor na vec.5 2
136 John Virapen
Počet sa scvrkáva
Koľko pacientov Prozac9užívalo od jeho zaregistrovania? Spýtajme
sa inak: Aké skúsenosti boli s prípravkom Prozac9 pred
jeho schválením? Pred registráciou nového lieku sa zvyčajne
predpokladá, že existujú dlhoročné skúsenosti s pacientmi, ktorí
liek užívali, pričom ich počet je dosť veľký. Eli Lilly rozoslala
31. augusta 1990 americkým lekárom jeden zo svojich listov
začínajúcich „Vážený pán doktor...". Obávala sa, že by Prozac9
mohol zvýšiť samovražedné sklony pacientov. V liste sa písalo:
„Na klinických skúškach lieku Prozac9 sa zúčastnilo
11 000 dobrovoľníkov, pričom u viac než 6 000 bol nasadený
Prozac9."^
Vďaka prešpekulovanej formulácii človeku v mysli utkvie
najmä číslo 11 000. Prozac9 však neužívalo 11 000 pacientov,
ale iba 6 000. Pri zbežnom čítaní textu sa však čitateľovi zafixuje
veľkolepé číslo 11 000, figuruje dokonca aj vo vedeckých publikáciách
o prípravku Prozac9}*
Nuž ale 6 000 je tiež dostatočný počet pokusných králikov.
Nemyslíte? Pri dôkladnejšom skúmaní sa však zistí, že ich
nebolo 6 000. Podľa analýzy ich bolo 5 600. Nie všetci pacienti
sa však zúčastnili na klinických skúškach vykonávaných za podmienok,
ktoré možno označiť za vedecké. Na iných miestach
sa zase uvádza, že pacientov bolo iba 4 000, pričom limitujúca
poznámka uvádza, že veľa z týchto pokusov nespĺňalo požiadavku
dvojitého zaslepenia.5 5 A popravde treba rátať iba dvojito
zaslepené pokusy. Ako som už vysvetlil, „dvojito zaslepené"
znamená, že lekár ani pacient nevie, či sa mu podáva placebo
alebo účinná látka. Treba ešte dodať, že práve v prípade prípravku
Prozac9 pri porovnávacích testoch s placebom alebo
starším andtidepresívom dokázal lekár na základe nežiaducich
účinkov okamžite zistiť, kto čo užíva: Pri staršom type antide-
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 137
presív boli ľudia ťažkopádni a letargickí, pri prípravku Prozac
naopak. Odhliadnuc od týchto drobností je 4 000 účastníkov
klinického skúšania dosť pekné číslo. Nuž, nie celkom. Na dvojito
zaslepených porovnávacích skúškach sa totiž v skutočnosti
zúčastnilo iba 1 730 pacientov. FDA však nemohol väčšinu
skúšobných sérií vziať do úvahy, lebo zápasili s najrôznejšími
technickými problémami a navyše neboli celkom čisté ani
z vedeckého hľadiska. Napríklad, niektorí pacienti síce dostávali
Prozac', ale súčasne sa im podávali aj iné lieky. Prípadne, v jeden
deň dostali Prozac, ale dostavili sa závažné nežiaduce účinky
a skúšky bolo treba celkom zastaviť, takže pacient nebol schopný
absolvovať skúšky, ktoré prebiehali niekoľko týždňov.5 6
Klinické skúšky -prežijú
iba najsilnejší
Z testovania sa vylúčilo veľa skupín pacientov ešte prv, než
skúšky začali. Napríklad deti a starší ľudia. Po schválení však
liek možno aplikovať aj na tieto skupiny!5 7
Zo štúdií boli vylúčení pacienti so závažnými samovražednými
sklonmi, napríklad pacienti hospitalizovaní na psychiatrickom
oddelení. Pri dvojito zaslepených skúškach sa z testovania vylúčili
aj pacienti s pozitívnou reakciou na placebo a po ich vylúčení sa
začali testy odznova, už bez nich.5 8 Bol to nevyhnutný krok, aby
sme napokon nemali samých zdravých, ktorí vyzdraveli vďaka
konzumácii cukrových guľôčok, a nie užívaním patentovanej
účinnej látky. Ak účinná látka v skúškach neobstojí lepšie ako
placebo, alebo ak sú výsledky dosiahnuté jej podávaním ešte
horšie ako v prípade placeba, látku neschvália.
138 John Virapen
Z 11000 iba 286
Po zrátaní zvyšku všetkých týchto testovacích sérií ostáva iba
286 pacientov, ktorí sa zúčastnili štvortýždňových, päťtýždňových
alebo šesťtýždňových skúšok až do konca. 286 jedincov
v porovnaní s obratom vo výške 500 miliónov dolárov. Prozac
sa predpisuje v miliónových množstvách a hltajú ho ľudia po
celom svete. Na základe skúseností 286 jedincov, na ktorých
ho pred schválením vyskúšali. Ďalšie milióny užívateľov tohto
lieku možno považovať za nedobrovoľných pokusných králikov.
Nevedia, že sa zúčastňujú na neoficiálnom gigantickom pokuse
naživo, v reálnom živote. Dvestoosemdesiatšesť, tento počet by
sa nedal označiť za reprezentatívnu vzorku ani pri bezvýznamnom
prieskume.
Nehovoriac o tom, že na Eli Lilly nezapôsobil ani rastúci
počet hlásení o najzávažnejších nežiaducich účinkoch, spoločnosti
boli totiž srdečne ukradnuté. Kým si súdne žaloby nevyžiadajú
pridrahé riešenia, ostane liek tak, ako je - to znamená
na trhu. Všetko ostatné by predsa znížilo zisky.
Dĺžka liečby
Ďalším rozhodujúcim bodom v protokole č. 27 je dĺžka
liečby. Osemdesiatšesť percent osôb zúčastnených na klinických
skúškach užívalo Prozac" necelé tri mesiace!
Dlhšie než dva roky ho pred schválením užívalo iba 63 pacientov.
Iba polovica pacientov, ktorým sa podával Prozac", dokázala
zvládnuť požadované minimálne šesťtýždňové obdobie. Ostatní
museli liečbu predčasne ukončiť - z dôvodu nežiaducich účinkov
a nedosahovania avizovanej účinnosti.
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 139
Dlhodobé účinky
Pri takto vypracovaných protokoloch bolo takmer nemožné
skúmať dlhodobé účinky. Užívanie Prozacu9 sa v nich totiž obmedzovalo
na zopár mesiacov a ani tie polovica pacientov
nezvládla.
Novorodenci na odvykacei kúre
Dnes, ked milióny ľudí užívajú fluoxetín vo forme liečiva
označovaného ako Prozac9 alebo Fluctin9, je situácia celkom
iná. V priebehu rokov sa zoznam škodlivých, ba až smrteľných
nežiaducich účinkov na príbalovom letáku poriadne rozrástol.
Ukázalo sa napríklad, že účinné látky zo skupiny SSRI, do
ktorej patrí aj fluoxetín, závažne vplývajú na plod v tele matky.
Prenatálny kontakt s antidepresívami ako Prozaŕ alebo Fluctirŕ
zvyšuje riziko, že sa u novorodenca prejavia abstinenčné príznaky
a anomálie pri dýchaní.
„Podľa štúdie, ktorá prebehla na kalifornskej univerzite
(University of California), užívanie SSRI preparátov u tehotných
žien zvyšuje riziko trvalého zvýšenia krvného tlaku v pľúcach
(pľúcnej hypertenzie) u novorodencov o 600 percent. [...]
Vzhľadom na závažnosť ochorenia desať až dvadsať percent
týchto novonarodených detí neprežije, a to ani napriek lekárskej
starostlivosti. Štúdia detského zdravotníckeho centra v Izraeli
(Schneider Children's Medical Center of Israel) dokázala, že
takmer tretina detí, ktorých matky užívali preparáty patriace
do skupiny SSRI, vykazovala abstinenčné príznaky ako piskľavý
plač, triaška, gastrointestinálne problémy a poruchy spánku.
Zo 60 novorodencov, ktorí prišli do kontaktu s antidepresívami,
140 John Virapen
sa u trinástich percent prejavili ťažké abstinenčné príznaky."5 9
Napriek tomu všetkému však „...veľa lekárov vychádza
z predpokladu, že by sa depresie u tehotných žien mali liečiť.
Schvaľujú pritom aj použitie inhibítorov, ktoré bránia mozgu,
aby znova absorboval sérotonín."6 0
Agresívne a neúčinné
Majú tieto agresívne lieky pri všetkých spomínaných hrozných
nežiaducich účinkoch vôbec aj nejaký úžitok? Názor
nezávislých vedcov (rozumejte: nezávislých od farmaceutického
priemyslu) znie: Nie!
Štúdie ani v jedinom prípade nepreukázali, že by sa pôsobením
lieku niekto vyliečil z ťažkej depresie, lebo to nik ani
neskúmal.
Predčasne skončené a nevydarené testy sa vyhodnocovali
podľa vzoru pripomínajúceho spôsob, akým sa zostavoval katalóg
umožňujúci diagnostikovať depresiu. O ňom ste už čítali.
Použili sa dotazníky s hodnotiacou škálou. Vypĺňali ich lekári.
Pacienti sa hodnotili sami. Výsledkom bolo rozdelenie
pacientov do dvoch kategórií. Jedni sa po užívaní placeba cítili
rovnako ako pacienti, ktorí užívali Prozac". V druhej kategórii
sa pacienti užívajúci placebo cítili dokonca lepšie než tí, čo užívali
Prozac".
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 141
Je zbytočný - skutočnosť
známa od roku 1984
Že takmer nikto nepociťoval subjektívne zlepšenie a že ani
s ochorením, teda samotnou depresiou liek nijak nepohol,
hoci to sľuboval - to všetko spoločnosť Eli Lilly vedela už od
roku 1984.6 1 Rovnako dobre známe boli aj závažné nežiaduce
účinky, ktoré sa pri niektorých štúdiách vyskytli u 90 percent
pokusných osôb. Nemecké úrady si tiež všimli, že v 15 až 20
percentách prípadov sa nežiaduce účinky ponášajú na ochorenie,
ktoré mali vlastne liečiť, teda že fluoxetín vyvoláva depresie.
A to všetko na pozadí faktu, že sa zo štúdií vylúčili pacienti,
u ktorých existovalo riziko samovraždy. Vysoké nebezpečenstvo
samovrážd osôb, ktoré sa zúčastnili skúšok, tak mohol zapríčiniť
iba liek. Spoločnosť Lilly to vedela, no aj tak na svojej
stratégii nič nezmenila a fluoxetín naďalej vychvaľovala ako liek
na depresiu.
Pozitívny účinok netreba
V zhrnutí „základu pre schválenie" (pre schválenie prípravku
Prozaŕ, poznámka autora) z 3. októbra 1988 FDA uviedla, že
spoločnosť Lilly predložila štrnásť protokolov s kontrolovanými
štúdiami. Štyri porovnávali Prozaŕ s placebom. FDA ich využil
ako dôkaz o pozitívnom účinku. Jedna nevykazovala vôbec
žiaden účinok. Zo zvyšných desiatich štúdií sa v ôsmich nedokázal
žiaden pozitívny účinok. Celkovo bolo viac negatívnych
než pozitívnych účinkov, no pre schválenie to bolo celkom ire-
1 t evantne.
142 John Virapen
Depresia z antidepresív
Ďalším dokázaným faktom j e , 6 3 že antidepresíva neznižujú
riziko samovraždy. Naopak, zvyšujú ho. Ak niečo vôbec spôsobia,
tak je to pravý opak účinkov, ktoré farmaceutické koncerny
sľubujú.6 4 Ako to ide dohromady so zásadou zverejnenou na
webových stránkach farmaceutických firiem a proklamovanou
v reklamách?
„Znamená to (t.j. dodržiavať údajne najvyššie etické štandardy,
ktoré si firmy stanovujú samy, poznámka autora) čestne
priznať, keď [...] vám nevieme pomôcť."
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 143
10. kapitola
Obrovský sérotonínový podvod
Prozac* bol prvým trhákom a s ním sa na mape medicíny
objavili preparáty z kategórie SSRI. Tieto a podobné prípravky
na báze rozličných základných látok sa vyrábajú, propagujú
a hltajú v obrovských množstvách. V tejto kapitole by som chcel
ešte raz zdôrazniť, aké je to všetko neuveriteľné — teda vzhľadom
na nesprávne predpoklady, na ktorých sú tieto liečivá založené.
Dvaja americkí autori, J. R. Lacasse a j . Leo, sa pustili do skúmania
sérotonínovej teórie.6 5 Dôkladne preštudovali vedeckú
literatúru, teda správy o výsledkoch výskumov. Ponúkam vám
závery ich analýzy dnešného stavu poznatkov:
• Vedecký výskum nedokázal žiadnu spojitosť medzi hladinou
sérotonínu a psychickými poruchami.
• Naopak, poskytol skôr dôkazy vyvracajúce údajné vysvetlenie
jednoduchého nedostatku neurotransmiterov.
• Neexistuje ani len vedecky dokázaná ideálna „chemická
rovnováha" a už vonkoncom nie patologická nevyváženosť.
„Hladina sérotonínu v mozgu živých ľudí sa nedá zmerať,
neexistuje teda žiadna možnosť ako danú teóriu overiť." Niektorí
vedci by dokonca spochybnili aj samotnú použiteľnosť
teórie, keďže mozog takto vôbec nefunguje, nie je to hydraulická
sústava," tvrdí Dávid Burns, psychiater zo Stanfordu.6 6
„Hľadali sme veľké, jednoduché neurochemické vysvetlenia
psychických porúch a nenašli sme ich," povedal psychiater
Kenneth Kendler v roku 2005.
Kedže neexistuje priamy súvis medzi nedostatkom sérotonínu
a psychickými dôsledkami, argumentuje sa zrazu naopak:
Nakoľko SSRI majú niekedy pozitívne účinky na duševne cho-
144 John Virapen
rých, poruchu musí zapríčiňovať sérotonín. Je to však podobná
situácia, ako keby človek z bolesti hlavy vinil nedostatok acylpyrínu.
Prípadne by tvrdil, že mokré cesty vyvolávajú dážď, hoci
opak je pravdou, dážď je ten, ktorý ich zmáča.
Je teda aspoň pravda, že SSRI fungujú, hoci sa ešte nevie,
prečo fungujú? Odpoveď znie: Nie.
Zo všetkých podkladov pre klinické skúšky, ktoré farmaceutický
priemysel predložil FDA, zo zverejnených aj nezverejnených
štúdií vyplynulo, že SSRI nie sú účinnejšie než placebo.
Najnovšie pokusy dokázali, že ľubovník je účinnejší ako lieky
na báze SSRI. A ešte šport.
Do skupiny účinných látok SSRI patria: citalopram (Citalec),
escitalopram (Cipralex), fluoxetín, paroxetín (Seroxat), sertralín
(Asentra) - poznámka odbornej redaktorky.
Prezident spoločnosti Eli Lilly & Company, Sidney Taurel, sa
dokonca cíti byť až taký nedotknuteľný, že celkom bez obalu,
bez akýchkoľvek vykrúcačiek vyhlásil, že lieky u 50 percent užívateľov
vôbec nezaberajú.6 7 Ani sa len nezačervenal. A nebolo
to počas dôverného rozhovoru, vonkoncom nie. Povedal to na
veľkom javisku na Floride.
„V skutočnosti majú lieky v priemere päťdesiatpercentnú
účinnosť. Pre tých druhých päťdesiat percent pacientov, ktorí
majú z lieku iba malý alebo nijaký osoh, sú to vyhodené peniaze,
na sume nezáleží."
Nielen to, ako sme sa už dozvedeli. Zoči-voči takémuto
otvorenému cynizmu vyznie potom poriadne naivne otázka:
A prečo sa takéto lieky potom tým druhým päťdesiatim percentám
vôbec predávajú?
Záver: Sérotonínové inhibítory ako Prozaŕ, Fluctin" atď sú
zbytočné, drahé a navyše aj nebezpečné. Berú ľudom životy.
Pacienti hrajú ruskú ruletu, zdravotníctvo zbytočne vynakladá
finančné prostriedky, ktoré by sa dali využiť inde. Niekde, kde
ich naozaj treba. Zisky žne iba farmaceutický priemysel - dosahuje
miliardový obrat. Každý rok.
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 145
11. kapitola
Prozac® na súde
Fluoxetín je dodnes na trhu. Fluctin* (Nemecko), Flucitne*
(Švajčiarsko, Rakúsko) a Prozaŕ (USA, Veľká Británia), Magrilan,
Hapilux (SR) sa naďalej hromadne predpisujú (od uvedenia
na trh ich predpísali viac než 54-miliónkrát),6 8 hoci sa už
nedajú prehliadnuť náznaky svedčiace o niektorých závažných
nežiaducich účinkoch.
Jeden prípad, keď nežiaduce účinky lieku vyvolali vetký
rozruch, sa stal v septembri 1989. Joseph Wesbecker, robotník
z tlačiarne v Indianapolise, sa vybral do práce a zastrelil
osem kolegov a ďalších dvanásť ľudí zranil, až napokon spáchal
samovraždu. Joseph Wesbecker užíval jeden mesiac Prozaŕ.69
Pozostalí a rodinní príslušníci obetí v roku 1994 spoločnosť
Lilly zažalovali. Tvrdili, že Wesbecker konal pod vplyvom lieku
Prozac*. Prípad je známy ako „prípad Fentress", pomenovali ho
po jednej z obetí. Išlo o prvú zo 160 žalôb podaných na spoločnosť
Lilly kvôli lieku Prozac*, „zázračnej droge", ktorá v USA
medzičasom predstavovala tretinu obratu spoločnosti, celých
1,7 miliardy dolárov.
Lilly kalkulovala takto: Keď spoločnosť prvý prípad prehrá,
utvrdí sa v ostatných žalobcoch presvedčenie, že sú v práve,
vznikne precedens a spustí sa gigantická lavína žalôb. Ak však
Lilly tento prípad vyhrá, všetkých ostatných žalobcov odstraší.
Počas vypočúvania svedkov sa právnici poškodených obetí
neustále dožadovali, aby sa pripustili dôkazové materiály zo
súdnych rozhodnutí v prípade Oraflex*. Americké ministerstvo
spravodlivosti totiž dalo benoxaprofén do súvislosti so 100
mŕtvymi a vyvodilo záver, že spoločnosť Lilly uviedla do omylu
americké zdravotnícke orgány. Súd uznal Eli Lilly & Company
146 John Virapen
v 25 prípadoch vinnou z podvodného uvedenia nežiaducich
účinkov. Právnici z prípadu Fentress uviedli, že Lilly v prípade
liečiva Prozaŕ zatajila aj negatívne výsledky štúdií. Chceli, aby
si porota spomenula na to, akou smutnou tradíciou spoločnosti
je bezohľadná ľahostajnosť voči ľuďom, ktoré sa stali obeťami jej
výrobkov. Predsedajúci sudca Potter najprv nechcel dovoliť, aby
sa počas súdneho konania smelo odvolávať na Oraflex9. Obával
sa, že to negatívne ovplyvní porotu, ale neposkytne žiadne
dôkazy.
Neskôr však právnici Eli Lilly predvolali svedkov, ktorí vychvaľovali
fantastický systém, ktorý spoločnosť Lilly používa na evidenciu
a analýzu nežiaducich účinkov. Takéto tvrdenie predsa
musí obstáť aj pri predložení dôkazov svedčiacich o opaku,
takže sa sudca rozhodol a pre daný prípad napokon pripustil
dôkazy z pohromy, ktorú spôsobil Oraflex9. Teda presne to, čo
požadovali právni zástupcovia žalujúcich strán! Potterov pokyn
bol očividne celkom nečakaný, lebo, čuduj sa svete, právnici
oboch strán zrazu žiadali o odročenie procesu.
Osoby, ktoré proces sledovali, sa domnievali, že dôjde k mimosúdnemu
vyrovnaniu. Na druhý deň nevychádzal z údivu
zasa sudca Potter. Právny zástupca žalobcov vysvetlil, že dôkazy
týkajúce sa lieku Oraflex9 zatiaľ nepredloží. Použije ich až pri
určení odškodného. Podľa amerického právneho systému sa
však výška odškodného stanovuje až vtedy, ked je už známe, kto
spor vyhral. Takže, ak by spoločnosť Lilly vyhrala, vôbec by sa
nedostali na pretras dôkazy týkajúce sa Oraflexu9, ktoré sudca
považoval za najpresvedčivejšie a právni zástupcovia žalobcov
im prikladali taký význam. Sudca sa, celkom prirodzene, spýtal,
či sa strany náhodou mimosúdne nedohodli. Jednohlasná odpoveď
všetkých zúčastnených právnikov znela: „Nie."
Keď sa porota išla poradiť, jedna členka poroty sudcovi
povedala, že na chodbe začula, ako sa právnici spoločnosti
Lilly s právnymi zástupcami žalujúcich strán rozprávali o výške
sumy za mimosúdne vyrovnanie. Sudca svoju otázku zopako-
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 147
val a právni zástupcovia oboch strán dohodu o mimosúdnom
vyrovnaní opäť popreli.
O tri dni neskôr porota rozhodla v prospech Lilly. Dospela
k záveru, že z násilností nemožno viniť Prozac".
„Medicína je rehabilitovaná!" jasal jeden z právnikov spoločnosti
Lilly. Krátko nato sa ceny prípravku Prozac" v USA
badateľne zvýšili.
Sudcovi Potterovi však prípad nedal spávať. Prečo sa právni
zástupcovia žalujúcich strán najprv tak domáhali možnosti
predložiť dôkazy o liečive Oraflex" a pri vhodnej príležitosti
ich napokon nepoužili? Ešte stále v ňom tlelo podozrenie, že
dospeli k mimosúdnej dohode, preto rozsudok dodatočne
zmenil z verdiktu „prípad uzavretý na základe rozsudku" na
„prípad uzavretý na základe dohody".
Právni zástupcovia proti takémuto rozhodnutiu namietali.
Sudca Potter sa z toho musel sám zodpovedať pred súdom.
Prípad sa dostal až pred najvyšší súd štátu Kentucky, kde krátko
pred začatím pojednávania právnici Lilly a obetí napokon
priznali, že sa naozaj mimosúdne dohodli. A síce na tom, že
právni zástupcovia obetí nepredložia dôkazy, pomocou ktorých
by prípad zrejme vyhrali, aby spoločnosť Lilly vyšla z prípadu
ako víťaz.
O dohode však ešte stále neboli známe žiadne podrobnosti.
Sudca preto prokurátorke nariadil, aby pokračovala vo vyšetrovaní.
Z jej správy z roku 1997 vyplynulo: Došlo k tajnej
dohode medzi právnymi zástupcami spoločnosti Lilly a právnymi
zástupcami obetí. Miera utajenia bola taká vysoká, že sa
z ústneho dohovoru vypracoval iba jeden písomný zápis, žiadne
ďalšie dokumenty neexistovali.
Lilly sľúbila vyplatiť mimosúdne dohodnuté odškodné
všetkým stranám, ktoré na ňu podali na súd žalobu z dôvodu
účinkov lieku Prozac", a to bez ohľadu na to, či sa ich prípad rozhodne
v prospech alebo neprospech žalujúcej strany, prisľúbila
odškodniť dokonca aj osoby, ktoré s daným prípadom nemali
148 John Virapen
n i č do činenia a iba náhodou ich zastupoval ten istý právny
zástupca. Ako protihodnotu Lilly požadovala, aby sa v prípade
Fentress nepredložili dôkazy týkajúce sa lieku Oraflex9. O výške
sumy, ktorú spoločnosť Lilly zaplatila, sa nikto nikdy nič nedozvedel.
Istý právnik, ktorý jedného zo žalobcov v prípade Fentress
zastupoval pri rozvode, však prezradil, že išlo o enormne
vysoké odškodné.
O čom svedčí tento prípad? Podľa môjho názoru o tom, že
v súvislosti s benoxaprofénom má Lilly ešte na hlave poriadne
veľa masla. Ďalšie kompromitujúce skutočnosti treba udržať
v tajnosti aj za cenu obídenia právneho systému a obrovských
súm, ktoré spoločnosť zaplatí, len aby sa nikdy nedostali na
svetlo božie. Nezastaví sa ani pred klamstvami pod prísahou,
len aby dosiahla plánované tržby.
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 149
12. kapitola
25 000 - moja nočná mora
Psychiater Dávid Healy nie je zarytý odporca lieku Prozac'.
Má skúsenosti s mnohými prípadmi, ktoré sa súdnou cestou
snažili dať Prozac" do súvisu s vraždami a samovraždami. Často
nebol o tejto údajnej previazanosti celkom presvedčený. Raz sa
naňho obrátila rodina Forsythovcov. Healy sa ich prípadu ujal.7 0
Forsyth senior bol úspešný muž, takmer 40 rokov predával
autá v štáte popretkávanom diaľnicami, v Kalifornii. Obchod
mal neďaleko letiska v Los Angeles. Letisko sa rozhodlo expandovať
a za pozemok mu zaplatilo peknú sumu.
Odišiel teda do dôchodku. Mal dosť peňazí, aby si mohol
užívať život a robiť to, na čo dovtedy nikdy nemal čas. Po štyroch
rokoch sa spolu s manželkou presťahoval z Kalifornie na
Havajské ostrovy, kde už žil ich syn Bili. Situácia však nebola
taká, ako by si Forsyth senior želal. Tvrdo pracujúci úspešný
muž sa iba s nevôľou pozeral, akým záhaľčivým životom žije
jeho syn. Navyše preňho ani pre jeho manželku nebolo ľahké
po 37 rokoch manželstva plného pracovného nasadenia zrazu
dennodenne len tak posedávať a nič nerobiť. Postavili luxusný
dom na ostrove Maui a začali si akosi navzájom prekážať. Pán
Forsyth si občas dožičil výlet do Los Angeles, aby sa nadýchal
vzduchu veľkomesta. Po čase sa však aj s manželkou vybrali
do poradne a snažili sa dať do poriadku svoj vzťah.
V septembri 1992 začali pána Forsytha trápiť záchvaty
paniky. Lekár mu predpísal liek. Forsythovi seniorovi sa to však
nie veľmi páčilo, lebo kedysi, keď bol ešte aktívny a musel odolávať
pracovnému stresu, istý čas veľa pil. Vtedy sa zapovedal,
že alkohol viac nevezme do úst. Ani kvapku. Liek ovplyvňujúci
vedomie v ňom teda vyvolával otázniky. Bol však mužom, ktorý
150 John Virapen
poslúchne odporúčanie lekára. Nepomohlo to. Liek nezabral
„Vyskúšame teda niečo iné," navrhol lekár. Prozaŕ. Forsyth
poslušne hltal tabletky. Na druhý deň zažil prozacovský zázrak:
Cítil sa vynikajúco. Chmáry sú zahnané! Prvýkrát od príchodu
na Havajské ostrovy si užíval nádhernú modrú oblohu. Zatelefonoval
lekárovi a povedal mu, že sa cíti o 200 percent lepšie.
Na druhý deň však nasledoval ďalší telefonát. Lekárovi sa
ozval Forsythov syn. Otec sa vraj strašne zmenil. Po celý život
iba zriedkakedy prekročil prah nemocnice a teraz sa dožadoval
hospitalizácie na psychiatrii. Jeden týždeň strávil v zdravotníckom
centre Castle na susednom ostrove Oahu. Lekári ho naďalej
kŕmili prípravkom Prozaŕ.
3. marca 1993, po jedenástich dňoch užívania lieku, sa pán
Forsyth na vlastnú žiadosť vrátil domov. S manželkou si spravili
program, na ďalší deň sa chceli so synom vybrať pozorovať veľryby.
Keď sa na dohodnuté miesto nedostavili, pobral sa Bili do
rodičovského domu. Čakal naňho krvavý kúpeľ.
V noci alebo zavčas rána otec zavraždil matku pätnástimi
bodnými ranami nožom. Potom vzal pílkovitý nôž, pripevnil
ho na stoličku a nabodol sa naň.
Tento príbeh je iba jedným z mnohých. Je však typický pre
problémy s fluoxetínom a očividne aj pre problémy s ďalšími
novými antidepresívami. Možno si spomínate na devätnásťročnú
študentku z úvodnej časti knihy. Je zvláštne, keď celkom
normálnych, zdravých ľudí zachváti samovražedný ošiaľ.
Neustále na to myslím. Spôsobuje mi to nočné mory. Nedokážem
prestať, predstavujem si, aké zmeny museli nastať v ich
vedomí, že ich dohnali k takýmto hrozným skutkom.
Ako sa môže pohľad nejakého človeka na život v okamihu tak
drasticky odpútať od všetkého, čo dovtedy poznal? Ako to, že sa
natoľko prekrútia všetky ľudské zväzky a aj tie najzákladnejšie
pocity?
A prečo chce niekto práve na tomto ryžovať? Nemám
námietky proti zarábaniu peňazí. Ale za takúto cenu?
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 151
Keď sa Dávid Healy začal venovať prípadu Forsyth, veci
začali prvýkrát nadobúdať jasné obrysy. Forsyth v minulosti
netrpel žiadnou psychickou poruchou. Nikdy sa uňho neprejavili
samovražedné sklony. Udalosti poslednej noci jeho života
a života jeho manželky sú preňho celkom atypické. Nikto to
nemohol predvídať a nikto to nedokázal pochopiť. Healy sa
postupne utvrdzoval v presvedčení, že Forsytha do vražedného
a samovražedného ošiaľu vohnal Prozac®.
Lieky na psychózu môžu spôsobiť psychomotorický nepokoj
vedúci k vražedným a samovražedným chúťkam. Existuje síce
možnosť, že vyvolajú myšlienky na samovraždu, ale súčasne
ochromia pacientovu vôľu, takže svoj čierny nápad nie je schopný
vykonať. Pred liekom Prozac" sa však spomínaný psychomotorický
nepokoj nikdy nedával do súvisu s antidepresívami.
Lekári to v prípade liečiva ako Prozac* jednoducho nečakali.
Spoločnosť Lilly nikoho nevarovala, hoci na základe vlastných
klinických skúšok vedela, že sa u niektorých pacientov vyskytli
podobné stavy psychomotorického nepokoja.
Interné dokumenty spoločnosti dosvedčujú, že tento fenomén
odhalili už v roku 1978. V materiáli z 2. augusta sa uvádza:
„Vyskytol sa veľký počet nepriaznivých reakcií... U iného
pacienta došlo k psychóze... Ďalší pacient vykazuje známky
psychomotorického nepokoja..."
Už desať dní predtým napísali:
„U niektorých pacientov sa ťažká depresia po niekoľkých
dňoch zmenila na závažný nepokoj... V prípade jedného
pacienta bolo treba vysadiť medikamentóznu liečbu."
Odvtedy podávali osobám zúčastneným na fluoxetínových
štúdiách súčasne s liekom Prozac* aj utišujúce prostriedky, aby
sa dostali cez fázu nesmierneho fyzického nepokoja. Keď sa však
fluoxetín dostal na trh, nikto nikoho nevaroval, neupozornil na
tieto fakty, na odporúčaný postup. Na príbalovom letáku sa nič
neobjavilo. Veď kto by si liek kúpil, keby vedel, že musí prijať
takéto preventívne opatrenia?
152 John Virapen
2 toho vidno, za akých špecifických medicínskych okolností
by bolo možno zmysluplné použiť fluoxetín — za podmienky
extrémne kontrolovaných následkov jeho užívania. Navyše
v kombinácii s prídavnými liečivami. A pritom všetkom dávať
ešte vefký pozor, lebo sa môže vyskytnúť intolerancia, alebo sa
môžu vystupňovať nežiaduce účinky. Tento aspekt bol absolútne
nedostačujúco preskúmaný, ako sa dočítate v nasledujúcej
kapitole.
Takýto liek patrí iba do rúk mimoriadne špecializovaných
odborníkov a aj to iba vtedy, ked sa splnia najprísnejšie bezpečnostné
opatrenia. Takéto situácie sú však ojedinelé. Nedá
sa na nich totiž zarobiť. Sú celkom nezaujímavé. Skutočnosť je
opačná - fluoxetín lekári predpisujú masovo a volne ako tabletky
na bolesti hlavy.
Dávid Healy mal možnosť porovnať publikované údaje
s internými dokumentmi spoločnosti Lilly a vyjadril sa, že je
reálne domnievať sa, že po celom svete sa v dôsledku užívania
lieku Prozac" o samovraždu pokúsilo štvrť milióna ľudí. A približne
25 000 jedincom sa to aj podarilo.
Tento odhad je z roku 1999. Neprospieva môjmu spánku.
Neskôr spoločnosť Lilly z klinického skúšania zameraného
na registráciu fluoxetínu dôsledne vylúčila pacientov javiacich
známky psychomotorického nepokoja. Praktické. Výskyt
nežiaducich účinkov sa v dôsledku jednoduchého opatrenia
neobyčajne znížil. O bezpečnosti fluoxetínu pochybovali
iba nemecké zdravotnícke úrady. Je teda v Nemecku všetko
v poriadku?
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 153
13. kapitola
Švédsky vzorP - Prozac®
v Nomecku (Fluctin®)
V Nemecku podľa švédskeho vzoru? Keď tu, tak inde tak isto?
Poviem to takto: Príbeh, tak ako sa v celosvetovom meradle
vyvíja, je zrejme typickou ukážkou postupov uplatňovaných vo
vzťahoch medzi farmaceutickými firmami a úradmi vo všetkých
západných krajinách. Nemci to neradi počúvajú.
„Veď tu v Nemecku sa predsa všetko tak mimoriadne presne
a dôsledne riadi, tu sa niečo také nemôže stať..." Nuž, uvidíme.
Nemecký spolkový úrad pre
zdravotníctvo zamietol fluoxetín
Mám kópie interného memoranda spoločnosti Eli Lilly
z roku 1984 a korešpondenciu medzi Eli Lilly a Nemeckým
spolkovým zdravotným úradom (BGA) od roku 1988.
Vo faxe z roku 1984 adresovanom najvyšším predstaviteľom
spoločnosti v Londýne a Indianapolise zhrnul pracovník
nemeckej pobočky Lilly zamietavé stanovisko úradu pre zdravotníctvo
týmito slovami:
„Klinické príznaky depresívnej poruchy, ktoré spoločnosť
Lilly použila, sú neplatné, lebo nezodpovedajú žiadnemu
vedeckému štandardu. Vzhľadom na prínosy a riziká účinnej
látky sa fluoxetín navyše vonkoncom nehodí na liečbu depresií.
154 John Virapen
Nemecký zdravotný úrad totiž nezistil takmer žiaden úžitok,
ale identifikoval o to viac, a navyše aj mimoriadne závažných,
nežiaducich účinkov zahŕňajúcich okrem iného fakt, že pacienti
bez depresie sa po užití látky očividne stali depresívnymi."
Zapojenie nemeckých úradov
Keď toto nie je rukolapné...! Až príliš sa to ponáša na odpoveď
švédskych úradov. Poďme však ďalej. Korešpondencia z roku
1988 obsahuje:
1. Oficiálnu žiadosť, ktorú spoločnosť Lilly predložila nemeckým
úradom.
2. Úradné zamietnutie registrácie.
3. Udelenie registrácie približne rok po jej zamietnutí.
Ako došlo k tomuto názorovému zvratu? Zdá sa, že ide
o švédsky vzor. Ale poďme pekne po poriadku.
BGA v zamietnutí žiadosti o schválenie lieku Prozac9 (fluoxetínu-
pravdepodobne z 26. januára 1988 (pravdepodobne, lebo
dátum na list pripísali ručne alebo typografické znaky obkreslili)
- uviedol štyri dôvody. Dva z nich sú tieto:
• Nebol predložený dôkaz o účinnosti látky.
• Bezpečnosť lieku nie je dokázaná.
V štvrtom bode sa mimochodom uvádza, že štúdiám sa podarilo
identifikovať iba desať percent produktov štiepenia (metabolizmu),
ktoré vznikajú pri rozklade účinnej látky v žalúdku.
Iba desať percent! Ďalší dôkaz svedčiaci o šlendriánskej robote.
Eli Lilly pritom údaje už prikrášlila. Och, ako ich len vyfintila!
V štatistikách nefigurujú samovražedné pokusy, lebo ich
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 155
jednoducho presunuli do kolónky „bez účinkov" (t. j. medzi
prípady, keď látka na pacienta nijako nezapôsobila). Iná metóda:
Pacientom sa jednoducho spolu s účinnou látkou podávali aj
sedatíva.7 1
V každom prípade, o pár mesiacov neskôr Lilly zareagovala
ďalším listom na adresu nemeckého spolkového úradu pre zdra- |
votníctvo a argumentovala takto: Nechápeme, prečo sa Nemci
zdráhajú látku schváliť, keď ju už zaregistrovali v iných štátoch,
kde sme predložili tie isté údaje. Nasleduje zoznam dvanástich
štátov (medzi inými napríklad Kolumbia, Peru a Singapur...)
S cenou spravili to isté. Vzali tú, ktorú som dojednal vo
Švédsku a v iných štátoch sa ňou oháňali ako argumentom.
Argumentovali celkom nevedecký (aj v tomto prípade, keď ide
o obsah, vedecké fakty, či skôr ich neexistenciu), spôsobom
vhodným skôr pre módnu branžu: „Ak pani Majerová, veď
ostatné dámy to už nosia. Je to nová móda. Prečo sa bránke?"
Kto a s kým išiel na večeru?
A predsa: Koncom roka 1989 fluoxetín v Nemecku schválili.
Kto a s kým išiel na večeru? A čo si dali ako dezert? Žiada sa
získať odpoveď na tieto otázky. Veď predsa viete, že sú kľúčové.
Nehovorím to preto, lebo práve túto činnosť som pre Lilly
vo Švédsku vykonával ja. Nie, hovorím o tom preto, lebo ako
Dávid Healy, lekár a riaditeľ psychologicko-medicínskeho inštitútu
v Severnom Walese napísal vo svojom článku zaoberajúcom
sa spornými aspektmi schválenia fluoxetínu, v Nemecku
sa pri schvaľovaní látky „na nezávislých členov úradu zodpovedného
za registráciu uplatnili zjavne nekonvenčné lobistické
metódy"7 2
156 John Virapen
Deti a Prozac®
Viac než dvadsať rokov sa už vie o ničivých nežiaducich
účinkoch fluoxetínu a jeho pomerne značnej neúčinnosti pri
dosahovaní toho, čo sľubuje. Človek by si myslel, že každý lekár
už predsa musel počuť o možných škodlivých účinkoch tejto
látky na dospelých, a preto sa jej oblúkom vyhne.
Nuž, lekári možno, nie však Európska agentúra pre liečivá
(EMEA). V tlačovej správe zo 6. júna 2006 odporúča, aby
sa fluoxetín používal aj u detí: „Rodičia a lekári by si mali
počas liečby všímať, či deti a mladiství nemajú samovražedné
sklony."7 3
Všímať si, či deti a mladiství nemajú samovražedné sklony?
Text ako vyšitý na príbalový leták. Lekárnik vám podá cez
pult škatuľku, zákazníčka, čo stojí v rade za vami, práve smrká
a lekárnik vás už odprevádza so želaním: „Do videnia!" Keď mu
náhle ešte zíde na um: „Ach, prepáčte. Prosím, dávajte na Petra
dobrý pozor, aby vám neuniklo, keby sa uňho náhodou objavili
samovražedné sklony. Dovi!"
Otázka: Nie je toto azda priznanie výrobcu, že liek, ktorý má
za úlohu zlepšiť náladu, vyvolá absolútny opak? EMEA ďalej
uviedla:
.Americký výrobca Eli Lilly by mal okrem toho uskutočniť aj
ďalšie štúdie zamerané na bezpečnosť liečiva."7 4
Prepáčte, že sa pýtam, ale: Nemali by sa také štúdie vykonávať
ešte pred uvedením výrobku na trh?
Dovoľte mi poslednú otázku: Nesvedčí táto poznámka náhodou
o tom, že tento liek, Prozaŕ, ani po dvadsiatich rokoch po
uvedení na trh vlastne nie je bezpečný?
Odporúčaná denná dávka by podľa EMEA nemala prekročiť
20 mg. Znamená to, že deti dostávajú rovnaké množstvo
účinnej látky ako dospelí, čo je štvornásobok dávky, ktorú švéd-
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 157
ska odborníčka už v osemdesiatych rokoch minulého storočia
považovala za maximálne prijateľnú - a to pre dospelých!
Fluoxetín pri klinických štúdiách pred jeho registráciou
nepodávali deťom. Spomínate si? Zo skúšok v konečnom
dôsledku vylúčili všetky skupiny, ktoré mohli byť akokoľvek
problematické, vrátane jedincov so skutočnými psychickými
problémami.
Človek si položí otázku: Koho vlastne zamestnáva Európska
agentúra pre liečivá? A kto týchto ľudí platí? Čo sa toho týka,
mám veľmi silné podozrenie.
158 John Virapen
14. kapitola
Preložený do Portorika
Samozrejme, pri rokovaniach o cene lieku Prozac* (fluoxetínu)
som ešte nevedel, akú lavínu som vlastne spustil.
„1,20 USD! 20 mg! Hurá!"
Celé dni som nemyslel na nič iné. Domnieval som sa, že
mám dôvod na oslavu. Veď som predsa splnil úlohu, čo mi dal
Sidney Taurel. A nie hocijako - výsledok bol pôsobivý.
Up, up and Away
Pokročme v čase o kúsok ďalej, presuňme sa do Fínska, do
blízkosti Helsínk. Bol to najkrajší deň v celej mojej kariére.
Vrchol, a ako sa ukázalo až neskôr, veľký zvrat. Každoročný
podnikový výlet. Odmena za celoročné vynikajúce pracovné
výsledky. Požiadal som jednu agentúru, aby hotel rezervovala
na niekoľko dní. Krásny únik z každodennej rutiny, skupinové
vzdelávacie podujatie, prejav starostlivosti koncernu o svojich
pracovníkov. Ja som sa staral o svojich pracovníkov. V idylickom
prostredí som v konferenčnej miestnosti hotela švédskym
obchodným zástupcom a produktovým manažérom, celému
môjmu štokholmskému tímu hovoril o cieľoch firmy na nasledujúci
rok. Miestnosť bola na prízemí. Vonku, za oknami sa
zelenal obrovský trávnik.
Náhle sa rozleteli dvere, piati chlapi ma schmatli a vyvliekli
von. Mali na sebe jasnočervené džogingové súpravy s nápisom
Lilly a pod nimi bežné oblečenie, džínsy a tenisky. Tie súpravy
boli darom firmy svojim zamestnancom, uniformou šťastia.
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 159
160 John Virapen J
Červené stvorenia ma rýchlo vyniesli von, na lúku. Lapal som
dych. Vhodili ma do koša teplovzdušného balóna. Niekoľkí tiež
nastúpili, uvolnili laná a mne okamžite prišlo zle.
Zo zeme bolo vidieť, ako jasnočervený balón stúpa nahor. Na
fotografii sa mi z tváre dá vyčítať nefalšovaná hrôza. Necítil som
si nič - zadok, nohy - iba hrozitánsky strach. Taký bol najkrajší
deň mojej kariéry! Vznášal som sa pár metrov nad zemskými
povrchom, kôš sa hojdal a vŕzgajúce laná ma ťahali čoraz vyššie.
V červenom balóne som letel preč. Keď sme však vystúpili nad
vrcholce stromov, začul som hukot plynu z naplno otvoreného
horáka, a keď som zrak odlepil od zeme, čo sa mi strácala pod
nohami, všetok strach sa zrazu rozplynul a ovládla ma iba ničím
nekalená radosť.
Pol hodiny sme lietali fínskym vzduchom, pristáli sme,
čakala na nás limuzína, dali sme si šampanské a vrátili sa naspäť
do hotela. Toto prekvapenie pre mňa zorganizovali moji pracovníci.
Nie je jednoduché dotiahnuť obrovský teplovzdušný
balón do blízkosti niekoho, koho chcete takouto „maličkosťou"
prekvapiť.
Bolo to poďakovanie od môjho tímu, lebo to boli moje
posledné dni vo Švédsku. Povýšili ma. S takouto vďakou zamestnancov
voči svojmu šéfovi sa nestretnete často. Môj tím
vedel, koho stráca. Mimochodom, na jednej fotografii vidno aj
černocha, človeka, ktorého som v spoločnosti Lilly zamestnal,
a za ktorého som zhora dostal „hubovú" polievku. Predzvesť
mojej kariéry.
Moji chlapci ma však milovali. Jeden z nich, produktový
manažér, ktorý prednedávnom umrel na následky alkoholizmu,
o mne o veľa rokov neskôr povedal, že som síce nebol žiaden
anjel, ale aspoň som bol úprimný. Je zaujímavé, čo ešte dodal:
„Kto môže o sebe tvrdiť, že je bez poškvrny? My všetci..."
pokračoval a nemyslel tým celé ľudstvo, ale pracovníkov spoločnosti
Eli Lilly, pre ktorú ešte dlhé roky pracoval, „...to o sebe
tvrdiť rozhodne nemôžeme."
Večer v balóne bol mojím posledným večerom v Európe. Na
druhý deň som mal letieť do Portorika. Na jednom z každoročných
stretnutí firmy som sa vyjadril, že by ma lákalo medzinárodné
poslanie, lebo ako riaditeľ spoločnosti na národnej
úrovni som nemal šancu postúpiť vyššie. Na každom takomto
výročnom podujatí si vedenie firmy vždy vyhradilo jeden
celý deň, aby urobilo analýzu mojich výkonov a potom som
zožal pochvalu. Vždy som dostal najlepšiu známku. Volali ma
„Achiever" a lepšie hodnotenie neexistuje. Prejavilo sa to aj na
mojom plate. Po každom takomto podujatí sa významne zvýšil.
Povýšenie do zeme Nikoho
Krátko po úspešne dohodnutej cene pre Prozac ma povýšili
do pozície marketingového riaditeľa pre Karibskú oblasť
a Strednú Ameriku v Portoriku. Nemal som problém rozhodnúť
sa. Na jednom zo stretnutí, ktoré som zorganizoval pre mien-
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 161
kotvorcov v oblasti inzulínovej problematiky, som sa zoznámil
so zaujímavou ženou. Bola to lekárka s vlastnou klinikou v Portoriku.
Počas konferencie som iba pre ňu objednal let ponad
Manhattan a spolu sme nastúpili do tesného, ale útulného
brucha malého lietadla. Opájali sme sa nielen šampanským, ale
aj ohromujúcim výhľadom na New York z vtáčej perspektívy,
ktorý si nemôže vychutnať hocikto. Odvtedy sme udržiavali
vzťah na diaľku, každý žil na inom kontinente. Potešilo nás, že
tento stav môžeme zmeniť. Dokonca sa nám to výborne hodilo,
lebo moja budúca kancelária sídlila na ostrove v Karibiku, ktorý
patrí USA.
S prvou manželkou sme už boli rozvedení. Rozviedli nás pred
niekoľkými rokmi. Deti z tohto manželstva už dávno neboli
malé a nezaujímali sa o mňa. Nečudo, veď som nebol nikdy
doma. Všetci traja už dosť dlho žili vlastným životom. Nepadlo
mi preto zaťažko odísť. Naopak. Bol som nadšený. Myslel som
si, že ma spoločnosť odmenila za moje snahy a riziká, ktoré som
pre firmu podstupoval pri podplácaní. Všetko bolo dokonalé.
Budúcnosť, Portoriko. Lákavá predstava.Netušil som, že moje
povýšenie je iba dômyselný trik.
Po Fínsku, po onom lete balónom sa všetko zbehlo veľmi
rýchlo. Odletel som do Portorika. Tam som však zistil, že mi
nepripravili takzvaný „expatriate package". Zvyčajne sa firma
postará o to, aby mal manažér pripravené všetky úradné dokumenty,
lebo v krajine, kde má vykonávať prácu, je zvyčajne
cudzincom. Povolenie na pobyt, pracovné povolenie atd. Nič
z toho som nemal. Nepostarali sa mi ani o byt. S priateľkou sme
neplánovali dať sa rýchlo dohromady a bývať spolu, ale v danej
situácii ma u seba prichýlila. Ba čo viac: Vydala sa za mňa, aby
som vôbec mohol v Portoriku zostať. Je zaujímavé, že keď som
to dal vedieť na osobnom oddelení, veľmi sa nepotešili.
Zvláštnosti sa začali hromadiť. Pridelili mi stôl veľký asi ako
poštová známka. Bol taký malý, že sa naň nedal postaviť ani
monitor (vtedy obrovská haraburda, potreboval naozaj veľa
162 John Virapen
miesta). Na bočných zásuvkách som si doudieral kolená do
modra. Keď som požiadal o iný stôl, gánili na mňa, akoby som
bol nový praktikant, a nie nový šéf.
Za zmienku stojí aj služobné auto, ktoré mi pridelili. Maličký
džíp, s tlmičmi, ktoré nestáli za zmienku, a taký nízky, že som
si na každom výmoli doudieral hlavu o strop. No a na portorických
cestách bolo výmolov viac než dosť. Oveľa luxusnejšie
bolo dokonca aj prvé auto, ktoré som dostal na začiatku kariéry
ako obchodný zástupca. Ked som sa slušne spýtal, či by náhodou
nebolo k dispozícii niečo iné, na tvárach spolupracovníkov
sa opäť objavilo staré známe zhrozenie. Neskôr mi tieto proti
mne namierené prípady vysvetlili.
Čosi nebolo v poriadku. Pri spätnom pohľade je všetko
jasné a jednoduché, ale vtedy som si zakaždým pomyslel, že
ide jednoducho o chybu. Príliš ma nadchýnala skutočnosť, že
som sa vrátil do klimatických podmienok, v ktorých som vyrastal.
Slnko prospievalo nielen mojej pokožke a duši, ale ma aj
oslepovalo. Je dôležité vedieť, že vo Švédsku nie je jednoduché
prepustiť zamestnanca. V Európe je ochrana zamestnancov dosť
silná. Naproti tomu v USA...
V Portoriku som sa dlho nezohrial. Nemal som ani len čas
poriadne vybaliť kufre. V pracovnej oblasti som bol zodpovedný
za vypracovanie rozpočtu. Pritom som zistil, že tu sa na
výpočty nepoužívajú kusy, teda množstvo predaného tovaru, ale
iba ceny. Tie za posledné roky stúpli, hoci predané množstvá
sa nezmenili. Bolo to zvláštne, lebo ceny liekov určujú úrady.
Nenašiel som žiadne dokumenty o opakovaných rokovaniach,
aké neustále viedla moja švédska kolegyňa zodpovedná za financie.
Čosi tu nehralo. Ďalej som sa však ani nedostal. Zavolali
ma do Indianapolisu do ústredia spoločnosti Eli Lilly. Mal som
sa zúčastniť na marketingovom stretnutí. Nič mimoriadne.
Odletel som tam. Na druhý deň ráno ma o ôsmej zobudili so
žiadosťou, aby som sa dostavil do ústredia. Tam mi ktosi povedal,
že som prepustený Nechápal som to. Čo sa stalo? Čo som
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 163
spravil zle? Ten človek mi nevedel nič viac povedať. Dožadoval
som sa rozhovoru so Sidneym Taurelom, ktorý sa medzičasom
stal generálnym riaditeľom, najvrchnejším šéfom spoločnosti
Eli Lilly. Chvíľu to trvalo, ale pustili ma k nemu. Zdalo sa, že
veril všetkému, čo mu bolo o mne povedané. Ale kto? Kto sú
oni? A čo mu narozprávali?
Posledný rozhovor
so Sidneym Taurelom
Taurel mi povedal, že spoločnosť Lilly má určité etické zásady.
Prečo sa ku mne teda správajú ako k zločincovi? Personálny
manažér, ktorý bol tiež v kancelárii (možno plnil aj úlohu Taurelovho
bodyguarda), bol riadne nabrúsený. Aj ja. Poznal som
tento typ ľudí. Keď do Kodane prišla delegácia z Indianapolisu,
vozil som ich z bordelu do bordelu. Stretnutie sa skončilo
bez zjavného záveru. Zavalitý personálny manažér ma vystrčil
z kancelárie a osobne sa postaral o to, aby som opustil budovu.
Keby sa ma ten muž ešte raz v živote dotkol, táto kniha by neexistovala,
lebo by som s najväčšou pravdepodobnosťou skončil
vo väzení.
Zatelefonoval som do kancelárie vo Švédsku. Moji ľudia ma
informovali, že na všetkých dverách sú nové zámky. Všetko
dôkladne pripravili. Čo sa obávali, že by som ako superman
mohol za niekoľko minút priletieť do Švédska, vyprázdniť
zásuvky a vziať si všetok ten „ekrazit" týkajúci sa pána Neznámeho?
Alebo predpokladali, že by to pre mňa spravili moji verní?
V tej chvíli som na to ani len nepomyslel. Bol som zdrvený.
Myslím, že každý konflikt má dve strany. Taurela som sa
opýtal, či by si nechcel vypočuť aj moju verziu príbehu. Očividne
nemal záujem.
164 John Virapei
V ten deň som si od jedného z riaditeľov vypočul nasledujúcu
vetu. Videla sa mi byť tým najvhodnejším vysvetlením môjho
náhleho prepustenia.
„Pozrite sa na svoju kariéru v Lilly. Prirýchlo stúpate nahor.
Chcem povedať, prirýchlo vzhľadom na to, že ste farebný." To
som už raz kdesi počul. Vtedy, keď som vo farmaceutickom
priemysle začal ako bezvýznamný medicínsky poradca. Môj
vtedajší šéf (nebol to Švéd) sa so mnou vybral na návštevu k jednému
lekárovi. Predstavil sa mu a dodal, prstom namiereným
na mňa: „A toto je môj caddy (nosič golfových palíc - pozn.
redaktorky)."
Lilly - WASP (White Anglo-Saxon Protestant) firma? Biela
anglosaská protestantská firma? V USA veľmi obľúbená koalícia.
Všetko, čo sa nehodí do tejto kategórie, treba eliminovať. Iba že
by bol užitočný taký caddy. V takom prípade - fajn. Ale ked to
začne byť nebezpečné - preč s ním! Alebo, ako zvyknú Nemci
citovať Schillera: Maur odviedol dobrú prácu, Maur môže ísť.
O akých etických princípoch to Taurel hovoril? Šek pre švédskeho
pána Neznámeho predsa nebol z môjho vlastného vrecka.
Peňažné toky, ktoré sa rádovo pohybujú vo výške sumy, na ktorú
bol vystavený, v spoločnosti Lilly netečú nekontrolovane, i keď
sa v účtovníctve zvyčajne niekam zašijú.
Prozaŕ však bol Taurelovo najmilovanejšie dieťa a predpokladám,
že sa naľakal. Vlna úspechu, ktorú Prozaŕ vyvolal, ho
vyniesla celkom na vrchol. Mňa spláchla nadol. Hodili ma do
kloaky. Firma sa chcela zbaviť špiny, čo na mňa nalepili.
Niekedy sa ma ľudia pýtajú: „Nepíšete to preto, aby ste sa
pomstili?"
Nuž, som len človek. Nemôžem povedať, že by ma takéto
správanie nechalo chladným. Všetko sa to však udialo veľmi
dávno. Celé roky som o tom mlčal. Teraz mám malého syna.
Zrazu som uvidel, že moja minulosť ohrozuje jeho budúcnosť.
Motivuje ma snaha zastaviť tú hrozbu.
Portoriko teda spoločnosti umožnilo zabiť dve muchy jednou
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 165
ranou: Po prvé bolo lacnejšie a jednoduchšie povýšiť ma a potom
ma vyhodiť, a po druhé som bol ďaleko od všetkých informácií,
ktoré by som si vo Švédsku dokázal zohnať. Kým som
pracoval pre Lilly, bol som lojálny. Nikdy mi ani len na um
nezišlo, že by som si z priťažujúcich materiálov, čo mi prešli
cez ruky, mohol urobiť kópie. Teraz som — ako boli presvedčení
- celkom odstavený. Nemal som možnosť dostať sa k memorandám,
listom, pokynom, ani prevodom peňazí. Zabudli však
na jedno. Ako som bol ja lojálny voči mojim podriadeným, tak
boli moji podriadení lojálni voči mne. V ten istý deň ma informovali
nielen o vymenených zámkoch.
166 John Virapen
Virapen verzus Lilly
Zažaloval som Lilly. Takéto procesy sa ťahajú a sú mimoriadne
časovo náročné. Stoja nervy. A peniaze. Trvalo päť rokov, kým sa
predložili, overili a spracovali všetky potrebné papiere a konečne
sme vstúpili do súdnej siene. Do holej, veľkej miestnosti pripomínajúcej
škatuľu. Bez denného svetla. Vpredu v strede sudca,
oproti nemu naľavo a napravo protistrany oddelené chodbičkou.
Miesta poroty ostali prázdne. Malo to byť konanie s porotou,
aj som sa na to pripravil. Došlo k zmene. Znamenie? Odriekali
sa formality, označenie spisu, adresy a údaje. Pojednávanie sa
ťahalo celé dni. Ked som ku koncu procesu chcel ešte raz zaujať
stanovisko k jednému detailu, ktorý predniesla protistrana, a už
som vstal a spravil jeden krok od stola, aby som získal priestor,
sudca ma zastavil. Pojednávanie uzavrel so slovami: „Svoju vec
ste dokázali."
Na základe tohto výroku som sa ja aj moji právnici domnievali,
že sme prípad vyhrali. Pozrel som sa na nich a oni na mňa.
Široké úsmevy. Pozval som ich na večer strávený pri vínku. Je
bežné, že trvá tri až štyri týždne, kým sa rozsudok písomne doručí
a stane sa právoplatný. Formalita. Mal som dobrú náladu. Až do
dňa, kým som zo schránky nevylovil list zo súdu a neotvoril ho.
V liste mi oznamovali, že spoločnosť Eli Lilly proces proti mne
vyhrala. Sudca zmenil názor.
Podali sme odvolanie na odvolací súd v Bostone. Dali nám
termín. Môj právnik už bol na ceste. Už stál pred bránou a chcel
odísť na letisko, keď v kancelárii začul známy zvuk. Fax. Postavil
kufor na zem, zavrel bránu, otvoril dvere na kancelárii a čítal.
Odosielateľ faxu: Odvolací súd v Bostone. Obsah: Záležitosť sa
medzičasom vybavila. Už nemusí nikam chodiť. Spis si prečítali
a dospeli k rovnakému záveru ako sudca. Vybavená záležitosť?
Ktorý sudcov záver - prvý alebo druhý? Očividne druhý. A čo
NEŽIADUCI ÚClNOK:SMRŤ 167
znamená „medzičasom"? Vyberám z listu od môjho právnika:
„Obrat sudcu o 180 stupňov nedokážem vysvetliť. A čo je
ešte horšie, dúfal som, že odvolací súd táto záležitosť zaujme.
Ale oni sa o nej ani nezmienili! Otvorene povedané, súdnictvo
zlyhalo! Neostáva nám nič iné, iba akceptovať, že s naším
právnym systémom nie je niečo v poriadku, keď odvolací súd
nemá ani len tolko právnickej slušnosti (legal courtesy), aby sa
zaoberal záležitosťou, ktorá by nemala zostať bez povšimnutia.
Prikladám šek číslo 2486 znejúci na 656,31 USD. Vraciam ním
peniaze na letenku a hotel, ktoré si mi vopred poskytol na toto
fiasko na odvolacom súde."
List od môjho právnika
168 John Virapen
Môj prípad na prokuratúre
vo Švédsku
O podplácaní vedeli v mojej kancelárii okrem mňa iba dve
osoby. Oboch vyhodili krátko po mojom prepustení. Tiež bez
uvedenia dôvodov. Keď uplynula desaťročná premlčacia lehota
(už som žil na Floride), pricestoval som zo súkromných dôvodov
do Švédska. V Štokholme boli ľudia, ktorí o mojej návšteve
vedeli. Spýtali sa ma, či nie som ochotný porozprávať sa s prokurátorom.
Čas dozrel. Dohodli sme si termín schôdzky uňho
v kancelárii. Prokurátor mi zaručil imunitu, čo pre mňa bolo
mimoriadne dôležité. A tak som mu porozprával svoj príbeh
a odovzdal dôkazy. Prokurátor však nemohol nikoho stíhať.
Psychiater, ktorého som podplatil, náš pán Neznámy, nebol
zamestnancom úradu pre zdravotníctvo. Mimochodom, dnes
pracuje pre súd. Ako znalec v odbore psychiatria pre Švédsko.
Dovtedy bol taký druh korupcie trestný iba v prípade štátnych
zamestnancov.
Zmena zákona vo Švédsku
Na základe mojej výpovede na prokuratúre sa však vo Švédsku
zmenili protikorupčné zákony. Zmenu navrhol prokurátor,
ktorý ma vypočúval. Môj prípad použil ako ukážku postupov,
ktoré vtedajší zákon neriešil. Ako som počul, jeho návrh v parlamente
prijali s jasotom.
Chcel by som zakričať na všetkých ostatných manažérov
vo farmaceutických firmách: Spravte to isté! Očistite sa! Prehovorte!
Právna situácia by mala byť všade taká, aby umožňo-
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 169
vala otvoriť ústa bez strachu o život, živobytie alebo reputáciu.
Skutočnosti, ktoré takto vyplávajú na povrch, zachránia ľudské
životy. Ľudské životy by mali byť pre súdy dôležitejšie než zisky
farmaceutického priemyslu. Aj v USA už pochopili, aké dôležité
sú takéto informácie od ľudí, ktorí dianie poznajú zvnútra.
Dnes manažérov a obchodných zástupcov povzbudzujú, aby
prehovorili.
Ako som povedal, v Nemecku chráni právny systém firmy,
a nie pacientov. Nech sa páči, jeden príklad: Ratiopharm.
Transparency Nemecko kriticky sledovala aktivity prezentované
v médiách o marketingových praktikách firmy Ratiopharm.
Skutočnosť, že lekári za predpisovanie výrobkov tejto
firmy dostávali značné výhody, je jasným porušením zákona
o výkone lekárskej profesie a podnietila prokuratúru v Ulme,
aby začala vyšetrovanie. Rýchlo ho však zastavila a ako dôvod
uviedla, že obžalovaní lekári nie sú verejnými činiteľmi, a preto
ich nemožno považovať za verejných činiteľov prijímajúcich
úplatky.7 5
Zákon je na vašej strane
Dvaja ďalší ľudia z kancelárie v Štokholme, ktorých spoločnosť
Lilly vyhodila spolu so mnou, teda o pár dní neskôr, so
mnou na prokuratúru nešli. Báli sa. Jednoducho sa báli otvoriť
ústa. Aj napriek tomu, že už pre spoločnosť Lilly nepracujú.
Pri písaní tejto knihy som s jedným z nich po všetkých tých
rokoch opäť nadviazal kontakt. Dnes ma uistil o svojej podpore,
ak by malo ísť do tuhého. Moja odvaha je vraj nákazlivá.
A existujú ešte ďalší ľudia, ktorí ma podporujú zo zákulisia.
170 John Virapen
15. kapitola
Inzulín - stále ten istý vzor
Tak, bol som tam. Stroskotanec v Portoriku, ktorý kedysi
lietal vo výškach. Moja rozprávková kariéra a raketový vzostup
zrazu neboli ničím iným ako miznúcim obrazom na sietnici.
Nevedel som, ako ďalej. Zatiaľ čo sa moja manželka starala
o pacientov, ja som sa povaľoval doma, zbytočný a deprimovaný.
Začal som piť. Oveľa viac, než vtedy vo Švédsku. Ponevieral som
sa po kasínach a odviazal som sa. Bol zázrak, že to manželka so
mnou vydržala. Vedela, že výčitky by nepomohli. Naopak.
Nevidel som žiadnu perspektívu. Bol som presvedčený, že sa
mi už nikdy nepodarí zohnať si prácu vo farmaceutickej firme.
Moje meno bolo na čiernej listine. Každý vedel, že ma vyhodili
z Eli Lilly. V danej situácii mi ani len na um nezišlo, že by som
sa vďaka tomuto vyhadzovu (a hlavne jeho dôvodom) mohol
pre farmaceutické firmy stať opäť vyhľadávaným a váženým
pracovníkom.
Čierna listina ako odporúčanie
Keď ma práve v tejto situácii oslovila istá farmaceutická
firma, ďalší globálny hráč, a síce Novo Nordisk, rozhodnutie,
že už nikdy nechcem mať nič do činenia s touto skupinou, sa
zrazu ocitlo na hlinených nohách.
Oslovil ma vtedajší riaditeľ spoločnosti Novo Nordisk. Bol
o mne dobre informovaný. Pozval ma na večeru. Pripomínalo
mi to odlesk zašlých čias. Zamerali sa na mňa kvôli špeciálnym
činnostiam, ktoré som vykonával pre Eli Lilly. Ale aj preto, lebo
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 171
pochádzam z danej oblasti (Britská Guyana nie je od Portorika
ďaleko), čo znamená, že som mal miestne kontakty.
Jeho firma mala problémy s odbytom v Karibiku. Išlo najmä
o inzulín. Ponúkol mi, že to so mnou skúsi najprv v Trinidade.
Keď všetko pôjde dobre, región sa mi rozšíri. Platili mi provízie.
Z každého predaja som dostal desať percent. Môj nový zamestnávateľ
sa pokúsil dostať aj k mojej manželke. Bola profesorkou
na univerzitnej klinike a vo svojej súkromnej praxi mala 6 000
pacientov. Vďaka tomuto číslu bola zaujímavá.
Čo sa týka inzulínu, som dvojnásobne postihnutý - ako
vinník aj ako obeť. Ako diabetik.
Inzulín - etický štart
11. januára 1922 aplikovali štrnásťročnému diabetikovi
Leonardovi Thompsonovi prvú injekciu inzulínu na svete.
O rok neskôr dostali objavitelia Nobelovu cenu. Právom. Boli
dokonca takí čestní, že sa o ňu podelili s kolegami, ktorí sa
údajne podieľali na vývoji, ale výberová komisia ich nevzala do
úvahy. Aké časy! Akí muži! Objavitelia predali patent univerzite
v Toronte. Za symbolický jeden dolár. Tak sa to začalo. Tak to
bolo kedysi. Naozaj! Dnes je to nepredstaviteľné. A naša stará
známa sa vraj údajne podieľala na prvej priemyselnej výrobe.
Eli Lilly. To však bolo pred viac než 80 rokmi. V celom rade
ďalších oblastí došlo k obrovskému medicínskemu pokroku. Tu
nie. Lebo inzulín diabetes nelieči. Inzulín udržiava diabetikov
pri živote. Po celý život sú odkázaní na to, aby si ho pichali.
172 John Virapen
Sú ľudia lepšie prasce?
Ešte asi pred 25 rokmi, teda približne 60 rokov po prvej injekcii,
sa inzulín, ktorý reguluje hladinu cukru v krvi, získaval
zo zvierat. Potom sa vyvinula nová látka. Nazvali ju (reklamný
iah) - humánny inzulín. Dnes vládne tento druh inzulínu trhu.
Humánny inzulín nie je zaujímavý preto, lebo ide o medicínsku
inováciu, ani pre svoju inakosť, ale iba pre psychologický
efekt, ktorý farmaceutický priemysel týmto produktom dosiahol.
Keď je pacient zvyknutý na určitý produkt, je problém prestaviť
ho na niečo nové. Problémom pritom nie sú iba nežiaduce
účinky, ale už aj samotné dôsledky narušenia zvyku. Zvyky sú
tvrdohlavé. Je teda zvláštne, že sa to v prípade nového inzulínu
zdalo byť také jednoduché. Lekári jasali: „Hurá!" a pacienti
boli šťastní. Verili totiž, že namiesto dovtedy podávaného zvieracieho
inzulínu dostávajú inzulín, ktorý je svojím spôsobom
ľudský. To bola podstata celého triku. Zdôrazňovanie rozdielu.
Starý inzulín sa stal zrazu zvieracím. Kým neexistoval ľudský
inzulín, nik sa nezmieňoval o tom, že sa získava zo zvierat. Keď
sa objavil názov humánny inzulín, začalo sa o tom hovoriť.
Pre mnohých je možno nepríjemná predstava pichať si do žíl
prasací inzulín, hoci konzumácia bravčového mäsa je celkom
prirodzená. Humánny inzulín - to znie predsa oveľa lepšie.
A aj zmysluplnejšie. Telo ho bude celkom isto lepšie znášať.
Zvierací inzulín zvieratám, ľudský inzulín ľuďom a všetko je
v poriadku. Mimochodom, bolo by namieste nazývať zvierací
inzulín prírodným inzulínom a takzvaný humánny inzulín syntetickým
inzulínom. Co by teraz povedal pacient? Pre ktorý z nich
by sa rozhodol?
Názov je totiž čírym klamstvom. Takzvaný ľudský inzulín je
v skutočnosti geneticky vyrobený inzulín. Co by povedali lekári,
ako by na výrobok s hanlivým označením „geneticky vyrábaný
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 173
inzulín" zareagovali pacienti?
Nie, vhodný názov by výrobku len uškodil. Dlhodobé štúdie
nového inzulínu vykazujú nežiaduce účinky rovnako ako pri
starých inzulínových výrobkoch. Pacientov však o nich nikto
neinformuje. Výrobcovia popierajú alergické reakcie, hoci je
jasné, že telo na cudzie látky zareaguje. Je to jedno. Nomen
est omen. Názov je dôležitejší než obal, obal je dôležitejší než
obsah. Slovná hračka, ktorá funguje.
Hypoglykémia
Hlavným problémom je, že pri používaní nového inzulínu
diabetik horšie vníma pokles hladiny cukru v krvi, prípadne si
ho uvedomí príliš neskoro alebo vôbec nie. Môže to spôsobiť
stratu vedomia - a aj spôsobuje, takže diabetik nevie, kedy si
má dať ďalšiu dávku inzulínu.
Aj napriek tomu, že nemecký spolkový úrad pre zdravotníctvo
napísal:7 6 „Každé nastavenie na humánny inzulín (musí) byť
medicínsky odôvodnené," pacientom bez preskúmania, najmä
však bez zjavnej lekárskej nevyhnutnosti, vzali starý, bežný inzulín.
Navyše, mnohým pacientom, napríklad v nemocniciach,
ani len nepovedali, že zrazu dostávajú iný inzulín. Jednoducho
ich „prestavili".
Nedostatok liekov
Svojho vtedajšieho zamestnávateľa som sa spýtal, čo by sa
stalo, keby pacienti mali s novým inzulínom problémy. Ci by
firma pokračovala vo výrobe starého inzulínu. Odpovedali mi:
„Samozrejme, starý inzulín nezmizne z trhu."
174 John Virapen
Klamstvo. Nič iné než klamstvo. Už v roku 2005 zmizol
z nemeckého trhu posledný zvierací inzulín. A najvýznamnejší
výrobcovia iba prednedávnom avizovali kompletné zastavenie
jeho výroby.
Pre jednu skupinu pacientov sa začali preteky s časom. Ale aj
pre lekárov, lekárnikov, nemocnice, ba dokonca aj pre organizácie
združujúce diabetikov. Lebo aj takzvaný humánny inzulín
má nežiaduce účinky, dokonca mimoriadne závažné nežiaduce
účinky. Je škandalózne, že diabetikom vzali možnosť výberu
medzi rôznymi druhmi inzulínu.
Telefonovalo mi veľa diabetikov. Dnes majú problém zohnať
zvierací inzulín. Ako sa zdá, nik im nemôže pomôcť. Lekárnici
iba myknú plecom. Došli zásoby. Keď ho niekto niekde vysliedi,
dá si ho doviezť. Samozrejme, že to čosi stojí. A poisťovňa
môže odmietnuť preplatiť náklady, lebo podľa jej názoru sú na
nemeckom trhu predsa porovnateľné lieky: humánny inzulín,
hoci naň daná skupina pacientov reaguje alergický.
Už minimálne z dôvodu rozdielov pri získavaní či výrobe
zvieracieho a humánneho inzulínu pritom účinky a nežiaduce
účinky prírodného inzulínu vonkoncom nemožno porovnávať
s účinkami či nežiaducimi účinkami geneticky vyrobeného inzulínu.
Aj napriek tomu je pacient povinný neznášanlivosť nového
inzulínu dokázať, keď požaduje preplatenie výdavkov. Majú
teda klienti sami seba klinicky skúšať? Veď je to absurdné!
Ľudia, ktorých sa uvedené problémy týkajú, sa oprávnene
pýtajú:
• Prečo osvedčený liek jednoducho stiahli z trhu?
• Ako to, že sa umelo a vedome obmedzil dopyt po zvieracom
inzulíne?
• Prečo lekári a kompetentní na príslušných miestach neuznávajú
zvierací inzulín ako prostriedok alternatívnej liečby?
Na svete je veľa diabetikov, ktorí ešte stále potrebujú zvierací
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 175
inzulín, lebo ich organizmus ten takzvaný humánny inzulín
neznáša.
V období rokov 1986 až 1989 dostalo Britské združenie diabetikov
(British Diabetic Association - BDA) približne 3 000
listov od pacientov, ktorých zasiahlo stiahnutie zvieracieho
inzulínu z trhu. Sťažovali sa na nežiaduce reakcie pri užívaní
humánneho inzulínu. „Nariadilo sa nezávislé preskúmanie
týchto troch tisíc listov. V roku 1993 bola správa hotová a mala
sa zverejniť v časopise British Medical Journal. Zrazu ju však
stiahli. Vraj „všetko vykresľovala v čiernych farbách". Až šesť
rokov po vypracovaní (9. marca 1999) správu prihrali časopisu
Guardian. Na svetlo sa dostali otrasné detaily: V osemdesiatich
percentách preskúmaných sťažností pacienti tvrdili, že už
nedokážu kontrolovať symptómy ochorenia, stratili schopnosť
vnímať signály hroziacej kómy. Z údajov uvedených v listoch sa
po preskúmaní navyše dospelo k záveru, že:
• polovica pacientov užívajúcich nový inzulín nečakane stratila
vedomie, keď im hladina cukru klesla príliš nízko,
• štvrtina pacientov vypovedala, že k takýmto príhodám
u nich dochádza častejšie,
• pätina pacientov spomínala čoraz intenzívnejší priebeh
takýchto príhod,
• trinásť percent pacientov stratilo vedomie v noci a päť percent
trpelo kŕčmi, desať percent pacientov malo poruchy
pamäti,
• deväť percent pacientov uviedlo problémy s koncentráciou,
• niektorí prišli o zamestnanie,
• iným odmietli predĺžiť platnosť vodičského preukazu, lebo
sa stali účastníkmi dopravnej nehody v čase, ked im hladina
cukru klesla príliš nízko." 7 7
Nielen pisatelia listov, aj veľa ďalších diabetikov na vlastnej
176 John Virapen
koži okúsilo, že lekári ich problémy neberú vážne. Tí radšej veria
farmaceutickým firmám. Viem si predstaviť prečo. A vy teraz už
pravdepodobne tiež. Mimochodom, (práve preto?) neexistujú
takmer žiadne štúdie zamerané na dôsledky prechodu na iný
typ inzulínu.
Schvaľovanie nového inzulínu
V čase registrácie opäť zrejme neexistovali primerané štúdie,
aj teraz by sa švédski psychiatri mohli schuti zasmiať.
„Prvá zverejnená štúdia z roku 1980 vychádzala zo vzorky
sedemnástich (číslom: 17) mužov chorých na diabetes." 7 8
Inzulín však schválili a na trh uviedli už v roku 1982. Prekliato
krátka doba, ak vezmete do úvahy, že išlo o prvú geneticky
vyrábanú účinnú látku, akú kedy na človeku použili. Nikdy sa
neobjavili dôkazy svedčiace o výhodách syntetického inzulínu
v porovnaní s inzulínom získavaným zo zvierat. Existujúce
štúdie sponzorovali najmä farmaceutické firmy s prirodzeným
sklonom stavať liek do pozitívneho svetla.
Opäť pripomínam: Diabetik je doživotne odkázaný na svoju
dávku inzulínu.
„Pri väčšine štúdií účinnosť nového inzulínu skúšali nanajvýš
na päťdesiatich pacientoch, niekedy ich bolo iba sedemnásť." 79
Takéto malé štúdie sú nevhodné, neumožňujú odhaliť závažné
problémy. Najmä keď si viete predstaviť, ako sa asi vyberali
skúšobné osoby. Vedecké kritériá boli pritom absolútne
potlačené!
NEŽIADUCI ÚClNOK:SMRŤ 177
Patent ženie cenu nahor
„Vynájdenie" humánneho inzulínu teda diabetikom, mierne
povedané, neprinieslo žiadne výhody. Zmenila sa iba výroba
a spolu s ňou (a to je pre farmaceutický priemysel rozhodujúce)
otázka patentu, lebo geneticky vyrábaný inzulín nie je nič iné
ako kópia prírodnej látky (s malými odchýlkami). Výrobcovia
si však tieto kópie dávajú patentovať a potom môžu vyhlásiť:
Máme niečo celkom nové - a potom požadujú ceny, ako sa im
zachce. V prípade humánneho inzulínu teda išlo o patentové
práva. Zvierací inzulín totiž mohol vyrábať každý bez toho, aby
si musel zakúpiť predražené patentové práva, takže bol lacný.
Dobré pre pacientov, dobré pre zdravotnícky systém, ale zlé
pre zisky farmaceutických firiem. Keď niekto vyrába perá, tiež
nemusí platiť patentové poplatky, lebo perá sú spotrebným
tovarom. Starý inzulín tiež patrí do kategórie každodenných
potrieb. Diabetici ho potrebujú dennodenne. Koncernom to
však nestačí. Chcú viac.
Keď vezmete do úvahy, že patent na prvý inzulín už spomínaná
univerzita získala za jeden dolár a dnes sa v odvetví platia
za patenty milióny dolárov (nie preto, aby sa vyvíjali nové liečivá),
hneď vám udrie do očí, ako sa odvtedy zmenili priority.
Bezohľadná súťaž
Celý svet sa zmenil, trh bazíruje na nových princípoch. Na
bezohľadnej súťaži. Farmaceutické koncerny sa sporia o staré
teritóriá, na ktorých sa v minulosti etablovali. Štruktúra trhu
je narušená a koncerny sa ocitli pod obrovským tlakom, lebo
na každom rohu zrazu strácajú odberateľov - celé nemocnice,
178 John Virapen
ba dokonca aj celé štáty. Aby straty kompenzovali, musia zasa
niekde inde odlákať verných zákazníkov konkurencii. Tvrdý
boj. A nákladný. Boj, ktorý sa nezameriava na ochorenie,
v tomto prípade diabetes. Len to nie, božechráň! Boj, z ktorého
nemá pacient žiaden úžitok, nič pozitívne. Naopak. A kto to
napokon všetko zaplatí? Správne: Vy, pacienti, prispievatelia
do systému verejného zdravotníctva.
Inzulínové perá - ale nie
pre chudobné krajiny
Spoločnosť Novo Nordisk vyvinula šikovnú pomôcku, inzulínové
pero. Pomocou neho je podávanie inzulínu detskou
hračkou. Aplikácia inzulínu je bezbolestná a jednoduchá. Bolo
to čosi nové, prevratné. Výrobok sa dostal na trh západných
krajín, napríklad Nemecka. Predajná cena bola vysoká. Navrhol
som, aby sa pomôcka poskytla aj pacientom v Karibiku. Môj
návrh okamžite zamietli. Odpoveď znela: „Museli by sme znížiť
cenu. Inzulínové pero tam predávať nebudeme, lebo by sme
ohrozili ceny na Západe."
Nech žije slogan: „Pracujeme pre blaho našich pacientov!"
10 percent pre mňa
Namiesto toho poskytli štátnemu úradu v Karibiku počítače
v hodnote 10 000 dolárov, len aby pri výberovom konaní dostali
zákazku na inzulín v hodnote 500 000 dolárov. Zdá sa vám to
povedomé? Tých 10 000 dolárov je zrejme štandardná suma.
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 179
Ako to viem? Veď som to pre nich zabezpečoval ja. Zo spomínaných
500 000 dolárov som predsa dostal desaťpercentnú
províziu.
Dal a nedostal
Inokedy, keď som ešte vo Švédsku pracoval pre spoločnosť
Lilly ako riadite!, sme vybavili počítačmi celú kliniku v Gôteborgu.
Vtedy išlo o veľmi drahú a exkluzívnu vec. Zaškolili sme
personál. Spojil som sa s vedúcimi lekármi a dohodol sa s nimi.
Prejdú na náš inzulín, čím nášho konkurenta {Novo) zmetú zo
stola a my im darujeme digitálnu revolúciu.
Nuž, my sme našu časť dohody splnili, ale oni - nehanebníci!
— predsa len ostali pri inzulíne od spoločnosti Novo. Co im tak
asi poskytli?
Lacné sľuby
Sľuby, neustále omieľané sľuby o znižovaní cien liekov,
o vývoji, ktorý umožňuje vyrábať lacnejšie lieky a podobne.
Nezmysly. Naopak, nové lieky majú za úlohu kompenzovať
nižšie tržby, ku ktorým dochádza po vypršaní platnosti niektorých
patentov.
Na vytlačenie starého inzulínu z trhu neexistoval žiaden iný
dôvod. Len tento jediný. Nech už farmaceutické firmy na vývoj
nového inzulínu vynaložili akékoľvek sumy (a väčšina peňazí
z toho zrejme putovala do reklamy a „zvláštnych činností",
napríklad môjho úplatku v podobe počítačov) - zmyslom
a cieľom vývoja nebolo hľadanie lepšieho lieku.
Nič nie je také lukratívne ako výrobok, na ktorý je niekto
180 John Virapen
zúfalo odkázaný. A nič nie je lepšie, ako dostať na palubu aj
tých, čo vôbec nie sú chorí:
„Pri štúdiách DPT-1 sa osobám, ktoré vykazujú veľké riziko
možnosti vzniku diabetu, ale ešte sa u nich neprejavili náznaky
ochorenia, podávajú preventívne dávky humánneho inzulínu.
(...) Nevieme, aké nežiaduce účinky vyvolajú geneticky vyrobené
lieky v zdravom organizme." 80
Táto stratégia rozširovania trhov mohla byť pokojne aj moja.
Nie, dnes som úprimne rád, že aspoň táto marketingová stratégia
nie je z mojej dielne.
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 181
16. kapitola
Rastové hormóny
a off-label marketing
Keď sa mi už zunovalo hrať caddyho pre istú farmaceutickú
firmu a môj nedobrovoľný odchod z Eli Lilly trošku zapadol
prachom, osamostatnil som sa. Stal sa zo mňa nezávislý poradca
pre farmaceutické koncerny. Ešte stále som pôsobil v Karibiku,
kde som úzkostlivo dbal na to, aby si výrobky jednotlivých
firiem, ktoré som zastupoval, navzájom nekonkurovali. V tejto
súvislosti som opäť mal do činenia s off-label marketingom.
Stretol som sa s ním už za čias, ked som pôsobil ako obchodný
zástupca. Aby sme zvýšili predaj, už vtedy sme občas argumentovali
vhodnými vedľajšími účinkami.
To, čo sme ako obchodní zástupcovia robili v malom, je
z hľadiska farmaceutického priemyslu ako celku veľký úspech.
Každá účinná látka má určitý profil. V ľudskom tele vyvolá
s určitou pravdepodobnosťou taký či onaký efekt. Môže napríklad
upokojiť a uvoľniť, ale zároveň spôsobiť zápchu. Nepokojní
jedinci, ktorí sa chcú iba upokojiť, získajú chtiac-nechtiac
aj tuhšiu stolicu, tí s redšou stolicou sa zas zrazu cítia ospalí.
Účinok a vedľajší účinok sú teda iba akýmisi premennými, rovnako
ako X a Y v matematickej rovnici.
Podľa situácie na trhu označí farmaceutický koncern jeden
efekt za žiaduci terapeutický účinok a ostatné za nežiaduce.
Alebo povie, že oba sú žiaducimi terapeutickými účinkami a ten
istý preparát bude predávať dvom rôznym cieľovým skupinám.
Co je pre jednu nežiaduci alebo vedľajší účinok, je pre druhú
terapiou a naopak.
Keby Prozaŕ nezaznamenal taký obrovský úspech už ako
182 John Virapen
psychotropná látka, určite by využil off-label marketing. Firma
žiadala o schválenie látky z titulu jej údajného antidepresívneho
účinku iba preto, lebo to bolo jednoduchšie, ale neskôr ju chcela
predávať ako prostriedok proti obezite, na zníženie telesnej
hmotnosti. Pacientova zlepšená nálada (prípadne samovražda)
by sa potom klasifikovala iba ako nežiaduci účinok.
Bez sympatií žiadny úplatok
S rastovými hormónmi som mal počas svojej kariéry do činenia
dvakrát, pri dvoch rozličných firmách. Prvýkrát ich použitie
zodpovedalo indikáciám — pomôcť osobám trpasličieho vzrastu
trocha narásť. Vyhliadol som si vtedy jedného experta. Špecializoval
sa na trpasličí vzrast. Staral sa asi o tucet pacientov, čo bol
vzhľadom na obrovské ceny preparátov veľmi lukratívny trh.
Používal výrobky našej konkurencie a to som nemohol nechať
tak.
V tomto prípade sa moje plány nenaplnili. Po jednom kongrese
som ho pozval, aby si so mnou a ešte s jedným lekárom,
o ktorého som sa tiež zaujímal, výlet trochu predĺžil. O dobrú
náladu a pozitívne naladenie mysle sa mala postarať cesta do
Las Vegas. Môj expert bol však nesmierne rezervovaný a akoby
sa zaujímal iba o to, čo sa mihá za oknom auta. Možno bol na
dovolenke prvý raz, ktohovie. V každom prípade, výlet nepomohol.
Nezblížili sme sa. Osobne, ani na obchodnej úrovni.
Mal som smolu.
Rastové hormény a večná mladosť
Neskôr ma ako poradcu na voľnej nohe prizvala predávať ras-
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 183
tové hormóny iná firma. Tentoraz však v rámci oŕF-label marketingu,
teda pre indikáciu, na ktorú nebola daná látka schválená.
Pre mnohých boháčov, najmä mužov, je užívanie rastových
hormónov cestou na dosiahnutie väčšieho svalstva, pevnej pleti,
večnej mladosti.
Firma teda prišla s nápadom. Na tropickom ostrove plánovala
otvoriť exkluzívnu kliniku na tieto účely. Moja vtedajšia
manželka mala pôsobiť ako hlavná lekárka, lebo sa zaoberala aj
výskumom rastových hormónov. Odmietol som.
Prečo?
Táto firma sa už druhýkrát snažila cezo mňa dostať k mojej
žene. Ako keby bola zlatou baňou. Najprv jej 6 000 diabetických
pacientov a teraz lekárska špecializácia.
Nechcel som, aby svoj intelekt predala manažérovi posadnutému
peniazmi s jedinou víziou - ziskom. Stačilo, že som to
robil ja.
Miliónové pokuty?
Maličkosť
Možno sa vám zdá, že off-label marketing je zanedbatelný.
Je to však obrovský biznis. Cielená dezinformácia. Na náklady
pacienta. Zisky sú pritom také velké, že farmaceutickej firme
ani veľmi nevadí priznať si vinu - keď to už musí byť, ked to už
naozaj inak nejde. Ak obrovské právne oddelenie, z celkom nepochopiteľných
dôvodov, nedokáže vysvetliť najnovšie ohlupovanie
pacientov, nájdu vhodného obetného baránka - niekoho
zo zamestnancov - a na jeho bezvýznamnú hlavu sa zosype celá
vina.
V decembri 2005 po trojročnom vyšetrovaní zameranom
na raloxifén (liek Evistra® v SR Evistd) spoločnosť Eli Lilly &
184 John Virapen
Company priznala, že uplatnila „neprávny postup", za čo bola
ochotná pykať a zaplatiť pokutu vo výške 36 miliónov dolárov!
8 1 O koľko viac si takýmto nesprávnym postupom dovtedy
nahonobila?! Pri troche zľahčovania by sa dalo povedať: Farmaceutické
firmy majú dve oddelenia: právne a marketingové.
Ak sa chcete zabaviť, kliknite na domovskej stránke Eli Lilly na
možnosť „kariéra" a zistíte, v akom pomere sú voľné miesta.
Výskumníci a výsledky výskumu sa dokupujú podľa potreby.
Marketing však musí fičať. Na najspodnejšej priečke ho zabezpečujú
obchodní zástupcovia. Keď nebodaj porušia zákon,
alebo čosi rozbijú a zostanú po nich črepy či nepríjemné krvavé
stopy, nastúpia právnici a s dôvtipom im vlastným po kolegoch
pozametajú a dajú všetko do poriadku.
Tentoraz nie. O čo išlo? O liek Evistrcŕ, určený ženám po
menopauze. Mal pôsobiť preventívne proti osteoporóze. Do
pokladne spoločnosti nepriniesol také zisky, v aké Lilly dúfala.
Spoločnosť preto zmenila propagáciu tohto lieku. Udajne mal
liek Evistra* predchádzať aj vzniku rakoviny prsníka. Obchod
s nádejou je fantastický biznis. Prešpekulované! Mohlo to byť aj
z mojej hlavy. Ako neskôr uviedla prokuratúra, práve toto tvrdenie
americký úrad zodpovedný za schvaľovanie liečiv (FDA)
zamietol ako nepravdivé. Firme to však bolo jedno. Zašla ešte
ďalej a v ďalšom kroku chcela prípravok Evistra" propagovať
sloganom, že znižuje riziko kardiovaskulárnych ochorení. FDA
nesúhlasil ani s rozširovaním tohto ničím nepodloženého tvrdenia.
8 2
Etické štandardy?
Za priestupky zaplatila Lilly pokutu dvanásť miliónov dolárov.
Plus dvojnásobok tejto sumy ako náhradu nákladov za
občianskoprávne spory. Na základe súdneho zákazu nesmela
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 185
Lilly ďalej pokračovať v off-label reklame. Krátko nato spoločnosť
vydala vyhlásenie, že so zaplatením pokuty súhlasila, aby sa
prípad uzavrel. Neexistovalo náhodou ešte veľa ďalších skutočností,
ktoré bolo treba nevyhnutne schovať, a preto bola rada,
že údaje mohli zostať pekne pod pokrievkou? Panoval názor,
podlá ktorého sa predsa ukázalo, že nikto nemal v pláne konať
protizákonne. Prosím? Počujem dobre? Prečo teda zaplatili
dvanásť miliónov dolárov ako pokutu? Sidney Taurel, hlavný
riaditeľ, môj bývalý šéf, sa vyslovil jemu vlastným a ničím nenapodobiteľným
spôsobom:
„Úprimne ľutujeme..."
„Zodpovednosť za dodržiavanie zákonov berieme vážne..."
A ešte: „Je pre nás veľmi dôležité, aby naši zamestnanci pri
práci dodržiavali najvyššie právne a etické štandardy.8 3 Kde na
to prišiel? Ako môže hovoriť o etických štandardoch? V súlade
s ktorým etickým štandardom je klamstvo? V súlade s ktorým
vedomá dezinformácia? Naozaj chcel pomôcť ženám? Skutočne
chcel zvíťaziť nad rakovinou prsníka pomocou lieku, ktorý sa
na to nepochybne vonkoncom nehodí? Čo ten chlap pojedol?
Tabletky Prozac*! Lebo ten údajne vyvoláva halucinácie...
Schering, Pfizer, Lilly a Co
Aj v tomto prípade platí: Nejde o výnimku. Skôr o pravidlo:
Denník San Francisco Chronicle v máji 2005 uverejnil správu,
že približne 40 až 60 percent všetkých predpísaných liekov bolo
predpísaných off-label!84
Spoločnosť Pfizer sa už rok predtým vykúpila sumou 430
miliónov dolárov.8 5 Firma Parke-Davis, ktorú firma Pfizer
kúpila, lekárom nahovorila, že Neurotonin*, preparát na epilepsiu,
môžu predpisovať na najrôznejšie ochorenia. A nielen to!
186 John Virapen
Dokonca im zaplatili, aby ho na tieto ochorenia aj predpisovali.
Jeden z lekárov, ktorý v tomto prípade prehovoril, uviedol,
že firma mu ponúkla lístky na olympiádu, výlety do Disney
Worldu a dovolenku v golfovom klube.8 6
V prípade lieku Neurotonin*'vraj off-label recepty predstavovali
dokonca až 90 percent predpísaných receptov! Liek dosahuje
takýto obrat nie vďaka skupine pacientov, pre ktorých je
určený, lebo epileptikov nie je veľa. A možno ho pre nich vôbec
neplánovali, iba to bola schodnejšia cestička k vytúženému
cieíú: registrácii.
Ďalší príklad: Firma Schering-Plough mala v pokladni 435
miliónov dolárov. Zaplatila a priznala si vinu - antihistaminikum
Claritin* predpisovala ofT-label (preto off-label, lebo to
nepredpisovali na liečbu alergie). Priznala tiež spolčenie sa vo
veci predkladania falošných informácií úradom.8 7 Predpokladám,
že príjem z týchto činností poriadne prevyšoval oných
435 miliónov dolárov.
Vidíte - to, čo vám hovorím z vlastnej skúsenosti, sa úplne
zhoduje s vecami, čo sa diali inde. Trhy sú zmanipulované.
Bábky tancujú tak, ako sa ťahá za ich nitky.
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 187
17. kapitola
Hyperaktivita alebo
vymyslené ochorenia
V roku 1998 som sa znovu oženil a s manželkou sme sa presťahovali
do Nemecka, kde sa nám roku 2004 narodil syn. Dal
som zbohom dianiu vo svete farmácie. Nechcel som už mať nič
do činenia s jeho machináciami. Zostal som doma a venoval sa
rodine. Jedného dňa som otvoril časopis a dočítal sa, že všetko
sa začína odznova, ibaže tentoraz bolo na muške moje dieťa.
Všetky naše deti! V nemeckom časopise Famílie určenom pre
rodičov mi do očí udrela reklama môjho niekdajšieho zamestnávateľa,
farmaceutickej spoločnosti Eli Lilly.
Nad textom je strohý titulok: „Info A D H D " a v texte je
odkaz na príslušnú internetovú stránku. Vďaka viac než tridsiatim
rokom skúseností vo farmaceutickom priemysle si plne
uvedomujem rozsah celého šialenstva, ktoré tu reklama vykresľuje
tak farbisto a v takých jasných farbách.
Ide zrejme o predaj lieku Strattera® (s účinnou látkou atomoxetín),
následníka produktov dlhého radu psychiatrických
liekov, ktoré sa experimentálne skúmali a vyrábali v šesťdesiatych
rokoch a boli určené pre špecifické a presne vymedzené
skupiny pacientov. Nuž, takéto jasne vymedzené skupiny sú
veľmi malé a ked je niečo „malé", produkuje to malý obrat, a to
aj vtedy, ked sa malé množstvo predáva za veľké peniaze. Záleží
na množstve. Predtým spomenuté psychofarmakum Prozaŕ
patrí do rovnakej skupiny. V Nemecku má Strattera" zrejme
za úlohu nahradiť známejší Ritalirf, liek, ktorý je výhradne na
predpis a mal by pomôcť pri poruchách A D H D .
Či je inovatívna účinná látka, ktorú spoločnosť Lilly v reklame
188 John Virapen
Reklama Eli Lilly v nemeckom časopise Famílie.
tak ospevuje, naozaj nová, reklama mlčí. Lebo: Platnosť patentu
na Prozac" po 20 rokoch uplynula. Teraz firma zmení jeden
atóm, výsledný účinok ostane nezmenený (i keď, človek nikdy
nevie), a zrazu je na trhu nová účinná látka. Ceny sa preto môžu
vyšplhať vyššie a učinilo sa zadosť inovácii.
Dnes je teda možné, aby Eli Lilly v Nemecku uviedla na trh
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 189
reklamu, ktorá má za úlohu propagovať v novom šate nebezpečné
chemické látky známe z predchádzajúcich desaťročí a predávať
ich nielen dospelým. Nie, dokonca aj deti by ich mali hltať! Ako
keby sa farmaceutický koncern nepoučil z minulosti. Nepoučil!
Táto reklama je výbornou ukážkou bezohľadných marketingových
praktík používaných vo farmaceutickom priemysle. Na
záver možno povedať, že:
• nejde o reklamu na liek, pozornosť sa upriamuje na ochorenie,
• vedome nejasná indikácia má za cieľ znížiť ostrosť hranice
medzi normálnym stavom a ochorením,
• reklama vzbudzuje túžbu po možnosti ovládať spontánnosť,
• zložité medziľudské vzťahy zredukované na súvisiacu chémiu
sľubujú nájsť šťastie v tabletke.
Takto podané to vyznieva priam groteskne. Nuž, ale veď to
aj je groteskné remeslo. Ešte konkrétnejšie by sa dalo povedať,
že reklama má vyvolať dopyt po určitom produkte, pripraviť
živnú pôdu pre jeho uvedenie na trh, a to dokonca ešte prv, než
sa dokáže jeho bezpečnosť či účinnosť.
Reklama na chorobu
„Byť jednoducho dieťaťom od rána až do večera—aj s A D H D ! "
(hyperkinetická porucha aktivity a pozornosti)
Neskutočné. Farmaceutický priemysel sa musí postarať o to,
aby deti vôbec mohli byť deťmi. Až tak ďaleko to už zašlo.
Samozrejme, tento spôsob myslenia dôverne poznám. Aj ja som
tak kedysi myslel. Presvedčil som lekárov, aby aj oni tak mysleli.
Je to na zisk zamerané myslenie ľudí posadnutých peniazmi, nie
myslenie samaritánov. Ak sa niekto snaží pomôcť, obzerá sa,
190 John Virapen
aby zistil kto a kde jeho pomoc potrebuje. Predavač tabletiek
nie - ten vidí chorého v každom človeku, vidí choré ľudstvo
a predovšetkým vidí úžasnú príležitosť: gigantický trh.
Robí sa reklama na chorobu. Skratka ADS znamená Attention
Deficit Syndróme, A D H D je to isté, iba k syndrómu poruchy
pozornosti pribudla aj hyperaktivita. Reklama žne úspechy. Na
školách a v škôlkach už túto poruchu poznajú tak ako nádchu.
S poruchou pozornosti je to ako s nádchou, môže sa vyskytnúť
u každého dieťaťa, istý potenciál existuje vždy. Každé dieťa má
obdobia nepokojnosti, vzdoru, alebo jednoducho ešte nezodpovedá
spoločenskému ideálu a nedokáže ticho obsedieť na
stoličke. (V dospelosti sa z neho stane dokonale prispôsobený
úradník.)
To bolo vždy a bude. Dnes však vďaka farmaceutickému
priemyslu, ktorý nám sľubuje liek na tento „nedostatok", na neschopnosť
sústrediť sa či posedieť, vieme, že ide o „chorobu",
ktorá sa dá „vyliečiť". Stačí užiť tabletku. Nie ste teda nezodpovedný
rodič, keď svojmu dieťaťu takúto tabletku odopriete?
Dôkazné bremeno úplne naruby
Kto je komu povinný predkladať dôkazy? Zrazu je svet
celkom naruby: Rodičia a vychovávatelia musia v prípade
podozrenia dokázať, že ich deti netrpia poruchou pozornosti.
Veľmi dobrý predajný trik. Lekári na to idú aj inak: Mám priateľa.
Raz ráno sa vybral na bicykli k lekárovi po recept na liek,
ktorý už dlhšie užíval. Jeho asistentka si všimla, že mu slzia oči.
Zatiaľ čo vypisovala potrebné papiere, spýtala sa ho, či nie je
alergik. Priateľ záporne pokrútil hlavou. Namietla, vraj veľa ľudí
má alergiu a ani o tom nevedia. Ponúkla mu, či si nechce dať
urobiť test, cenovo výhodný. Nedal si ho spraviť. Povedal mi, že
nikdy nemal pocit, že by bol na niečo alergický. Hoci, po tejto
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 191
poznámke si už nebol celkom istý. Môj priatel musel zrazu zdôvodňovať,
prečo sa nechce dať otestovať. Napokon sa asistentky
spýtal, ako jej to vôbec napadlo. Povedala, že mu slzia oči. Môj
priate! jej so smiechom vysvetlil, že prišiel na bicykli a vzduch
vonku je dosť čerstvý.
Mnohí rodičia možno zažili niečo podobné, keď sa ich deti
niekedy nesprávali tak, ako sa od nich očakávalo, alebo boli
práve vo fáze nesústredenosti. Existuje predsa ADS a aj vhodná
„liečba".
„Prečo s tým niečo nerobíte? Prečo nechcete svojmu dieťaťu
pomôcť? Je to predsa celkom jednoduché."
Pri tlaku na rodičov sa uplatňuje pravdepodobne podobná
rétorika. A v tom je trik reklamy na chorobu.
Možno existujú indikácie, pri ktorých je použitie lieku Strattera"
alebo iného výrobku z daného radu produktov zmysluplné.
Ide však zrejme o zanedbateľný počet klinických prípadov.
Reklama nie je určená im, zameriava sa na rozšírenie príznakov
choroby.
Pripomína to vedecko-fantastické filmy, kde každého, kto
sa správa inak ako určuje norma, zavrú do tmavej miestnosti
a potrestajú elektrickými šokmi.
Nejasná indikácia
Cukrík od spoločnosti Lilly (alebo možno lízanka či šumivá
tabletka) sa vraj postará o „štandardný deň od rána až do ve-
V (C
cera.
Prosím, nesmejte sa. Veľmi to pripomína satiru, nie je to však
satira. Tieto, prosím o prepáčenie, verbálne sračky účinkujú.
Účinkujú dobre. Myslíte si, že inak by na to Lilly vynaložila
čo i len cent? Údaje sú utajené, sfalšované a prikrášlené, takže
nik nevie, čo tá vec všetko spôsobuje, to podstatné sa však vie:
192 John Virapen
Reklama na účinnú látku zaberá. Zaručene.
Ktorý rodič by si neželal, aby jeho dieťa malo automaticky,
len tak, bez všetkého, štandardný deň? Alebo to príliš zaváňa
Georgeom Orwellom či výchovou kádrov za komunizmu?
Spoločnosť Lilly sľubuje štandardný deň od rána až do večera
(tabletku na ovládanie snov zaradí do programu o rok).
Aká je to indikácia? Aký je to klinický obraz: neštandardný
deň? Vidíte - žiaden! V tom je ten vtip. Dnes sa predávajú lieky
na veci, ktoré vonkoncom nepatria do oblasti medicíny. Jednoducho
preto, lebo táto oblasť je príliš malá. Samozrejme, iba keď
sa začne porovnávať. Pri porovnaní so skupinou „všetkých ľudí,
chorých aj zdravých" je skupina „chorých" menšia, kedže nie
všetci ľudia sú chorí a už vonkoncom nie neustále. Aká škoda!
Použil sa rovnaký vzor ako pri rozširovaní klinických prejavov
„depresie".
Prosím vás, čo je to vlastne neštandardný deň? Keď si vaše
dieťa pospí trochu dlhšie než inokedy, alebo sa skôr zobudí, keď
nemá o ôsmej chuť do jedla, ale sa chce iba napiť, keď je ráno
ospalé, hoci inokedy je už o piatej ráno čulé ako rybička...? Teda
deň, keď ten malý tvor nefunguje ako hodinky? Mali by ste si
zrejme začať robiť starosti! Kúpte si regulačnú tabletku. Stačí ju
vhodiť. Otvoriť pusu a šup! To zvládnete! Nemusíte strácať čas
otravnými diskusiami s dieťaťom, naťahovať sa s ním, dávať mu
príkazy: „Obuj sa už! Prečo ti to trvá tak dlho?! Čo robíš tak
dlho na záchode? Nezabudol si si desiatu?"
Namiesto toho, presne o trištvrte na osem: Super! Dieťa ide
na záchod. Super! O minútu je už vonku. Super! Obulo sa,
dalo si na hlavu čiapku. Super! O desať minút osem už stojí
dokonale vychystané a pripravené na zastávke. No a na celej
veci je najlepšie to, že: Tabletka od spoločnosti Lilly sa postarala
dokonca aj o desiatu. Hmm! Mňam!
Ze to u vás takto nefunguje? Máte šťastie. Spoločnosť Lilly
začne hľadať tabletku, ktorá aj vaše dieťa zmení na super dieťa.
Nežartujem.
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 193
Farmaceutické firmy určujú
sociálne štandardy
Farmaceutický priemysel sa snaží určovať sociálne štandardy.
Táto nevinná reklama nerobí nič iné.
U detí ide v prvom rade o sociálne správanie. Farmaceutické
firmy sa snažia stanoviť štandardy normálneho, takzvaného
žiaduceho správania. Cieľom je: Čo najviac spôsobov správania,
ktoré sa s vyfantazírovaným štandardom nezhodujú. V takom
prípade bude veľa jedincov potrebovať liečbu. Zvýši sa predaj.
A v prípade tejto reklamy je štandardný denný režim dosť
nejasným kritériom, takže každému rodičovi v súvislosti s jeho
ratolesťami zíde na um niečo iné.
Presne tak sa vyjadrila moja manželka, ked si reklamu prečítala
(ona ma na ňu vlastne upozornila). Veľmi ju to rozrušilo
a ako prvé sa ma spýtala:
„John, čo myslíš, nie je náš malý hyperaktívny?"
Upozorňujem, je to Nemka s vysokoškolským vzdelaním.
V reklame sa ďalej píše: „Spoločnosť Lilly... pokračuje vo výskume
na inovácii produktu..."
Ach tááák, skúmajú! V prípade Lilly to znamená asi toto:
Tu jednu molekulu posunieme, tam jednu uberieme - a je to!
Nová účinná látka je na svete a s ňou aj nový patent. A o ten
ide! Z účinnej látky peniažky netečú, patenty sú zlatá baňa.
Zo starej účinnej látky sa dá popresúvaním molekúl dosť jednoducho
vytvoriť takzvaná novinka. Je to rýchlejšie a lacnejšie než
nákladný základný výskum. A potom možno požiadať o pridelenie
patentu. Výskum má za úlohu vytvárať a udržiavať
patentové revíry, nezameriava sa na rýchlu a bezpečnú pomoc
pacientovi. Nech už to má byť akákoľvek pomoc.
Nové spojenia medzi molekulami, teda nové zlúčeniny, majú
194 John Virapen
aj nové nežiaduce účinky. Keď to molekulové svinstvo napokon
predsa len raz bude treba stiahnuť z trhu, lebo sa na súdoch
nakopia žaloby, zisk je už v suchu. A o pár rokov to s tou istou
látkou skúsia ešte raz niekde inde: V inom štáte, pri inej chorobe,
s inou cieľovou skupinou. Je to celkom jednoduché. Fakt.
Tlak zdola
Zaujímavosťou, vlastne skôr problémom citovanej vety je, že
firma Lilly sa nachádza zatiaľ iba v štádiu výskumu, z ktorého
by sa mala zrodiť tá zázračná tabletka. Potvrdzuje to dokonca aj
správa v tlači. Malo by vás to zaraziť. Mali by ste si začať klásť
otázky. Skúmajú. Znamená to, že ešte nevedia, čo z toho vyjde.
Lebo taký je výskum: Nik nevie predvídať výsledok. Napriek
tomu sa už v tlači objavujú oznamy propagujúce dosiaľ neexistujúci
produkt. V prípade benoxaprofénu a fluoxetínu použili
ten istý postup.
Podobné reklamy na neexistujúce výrobky majú za cieľ iba
jedno: Vyvolať dopyt. Dopyt vyvoláva tlak. Tlak na štátne
orgány zodpovedné za schvaľovanie liečiv. Farmaceutický priemysel
investuje nesmierne sumy a organizačné úsilie, len aby
vytvoril tlak, tlak zdola. Spoločnosť Lilly by neváhala sponzorovať
ani iniciatívy rodičov, ktorí by vyšli do ulíc s požiadavkou,
aby sa nemecké deti stali závislými od psychofarmák. Ze farmaceutický
priemysel pracuje práve takto, je známa vec. Ešte
v sedemdesiatych rokoch minulého storočia naháňali občianske
hnutia chemickým gigantom strach, dnes si z nich farmaceutické
koncerny spravili nástroje a používajú ich na vlastné ciele.
Keby všetci rodičia (najmä tu v Nemecku, len si to predstavte!)
zrazu zatúžili po liekmi regulovanom dieťati, mohol by
nemecký úrad zodpovedný za schválenie prípravku len ťažko
povedať „nie", keď mu spoločnosť Lilly jedného dňa predloží
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 195
pochybné výsledky svojho výskumu a požiada o zaregistrovanie
tabletky určenej pre deti, aby ju potom celkom legálne predávala
na nemeckom trhu. Vynikajúci trik, však? Vyvolať dopyt
ešte pred uvedením produktu na trh. Vyvolať dopyt, aby sa
produkt vôbec mohol dostať na trh.
A čo ak sa ukáže, že bol celý výskum scestný? Čo ak pritom
prídu o život deti? Čo keď sa naruší ich telesný a duševný vývoj
- na celý život. Je to možné? Je to pravdepodobné? Odpoveď
na tieto otázky bude s velkou pravdepodobnosťou znieť: Áno.
A pravdepodobnosť bude viac než velká. Záporná odpoveď
nemôže zaznieť, lebo opäť ako vždy neexistujú žiadne dlhodobé
štúdie. Ani pre dospelých, ani pre deti. Tieto produkty sa
schvaľujú na základe krátkodobých štúdií. Dlhodobé štúdie sa
robia až po uvedení produktu na trh.
Aké sú deti
Na záver by som sa chcel venovať predpokladu, na ktorom je
založená celá argumentácia: Dnes sú deti také neposedné!
Má to azda znamenať, že deti sú údajne čoraz nepokojnejšie
a vzdorovitejšie? Musím práve ja byť tým, kto pripomenie, že
tento povzdych k nám zavial zo staroveku? Uvádzam zopár príkladov:
„Naša mládež sa spustila, nevie, čo je to disciplína. Mladí
prestali poslúchať svojich rodičov.
Blíži sa koniec sveta."
(Text z mesta Ur napísaný klinovým písmom približne 2000
rokov pred n. I.)
„Nerobím si už žiadne nádeje o budúcnosti našej krajiny, keď sa
dnešní mladí ľudia stanú mužmi a ženami zajtrajška. Naša mlá-
196 John Virapen
dež je neznesiteľná, nezodpovedná a je na ňu hrozný pohľad."
(grécky filozof Aristoteles, 384 - 322pred n. I.)
„Dnešní mladí milujú luxus. Majú zlé spôsoby, pohŕdajú
autoritami, nemajú úctu k šedinám a iba rečnia, namiesto
toho, aby pracovali. Mladí ľudia už nevstanú, keď do miestnosti
vstúpi niekto starší. Odvrávajú rodičom, v spoločnosti
tárajú, pri stole hlcú sladkosti, sedia s prekríženými nohami
a tyranizujú učiteľov."
(grécky filozof Sokrates, 470 - 399pred n. I.)
„Svet zažíva hrozné časy. Dnešní mladí ľudia nemyslia na
nič, iba na seba. Nectia si rodičov ani starších. Sú netrpezliví,
nevedia sa ovládať. Tvária sa, akoby pojedli všetku múdrosť
sveta, a to, čo považujeme za múdre my, je pre nich bláznovstvo.
A čo sa dievčat týka, sú neskromné a ich vyjadrovanie,
správanie a obliekanie je celkom neženské."
(mních Peter, 1274)
„Dnešná mládež má také hrozné mravy, že sa to nedá vydržať.
Áno, často sa stáva, že nespútaná alebo náležité nepotlačená
neporiadnosť jediného mladíka s nezdravými pudmi
a nevhodnými výstrelkami nakazí aj ostatné rastlinky, ktoré
sú ešte čerstvé a zdravé. Quintilian sa preto právom pýta, čo
je lepšie - učiť tieto deti v spoločných školách alebo samostatne,
doma."
(učiteľz 18. storočia)
„Všimli sme si, že zo správania žiakov sa vytrácajú prejavy
slušnosti a mravnosti..."
(oficiálna vládna správa, 1852)
No ale toto! Zdá sa, že sa na správaní detí nič nezmenilo.
Nemalo by sa teda považovať za celkom normálne?
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 197
Prototyp Heinricha Hoffmana:
Neposedný Filip
Aj neposedný Filip, stelesnenie poruchy spomínanej v informácii
šírenej spoločnosťou Lilly, má už viac než 150 rokov!
Dokonca aj v tejto knižke určenej pre deti sa dočítate: Neposedný
Filip sedí s rodičmi pri stole a neustále sa vrtí, neposlúcha.
Neposedný Filip a ostatné drzé postavičky v knihe o strapatom
chlapcovi Petrovi sa v tých časoch považovali za príliš silné
osobnosti. Dnes sa kniha o Strapatom Petrovi považuje za akýsi
návod na autoritatívnu výchovu, ale v časoch, keď uzrela svetlo
sveta, bola skôr opakom: schvaľovaním rebelantstva!
Na tomto príklade vidno, ako správanie a jeho hodnotenie
silne závisí od psychologických trendov. A tieto trendy sa
v súčasnosti snaží určovať farmaceutický priemysel.
„Stala sa dnes tabletka tým, čím bol kedysi bič?" pýta sa známy
vedec a autor Gerald Húther.8 8
Malý Mikuláš, Tom, Huck
a kamaráti
Spomínate si na klasiku Malý Mikuláš od Reného Goscinnyho
a Jeana Jacqua Sempého? V každom príbehu o malom
školákovi a jeho kamarátoch sa čitateľ dozvie o malých lapajstvách
a najrôznejších spôsoboch vyrušovania počas vyučovania.
V tom spočíva ich čaro. Niet kapitoly, v ktorej by sa títo
198 John Virapen
chlapci nepoklbčili. Už takmer šesťdesiatročné príbehy vykresľuj
ú obraz anarchie v triede aj doma a učiteľov a rodičov, ktorí
neustále bojujú o zachovanie akého-takého poriadku. Nezdržíte
sa smiechu. Klasická literatúra! Predstavte si, že by malého
Mikuláša a jeho kamarátov chceli „umravniť" a začali by im
podávať jed v podobe lieku Strattera" - Goscinny a Sempé by
vošli do literatúry ako autori, ktorí vynašli zombíkov. Alebo si
vezmite Toma Sawyera či Malých nezbedníkov. Takéto deti by
dnes zrejme strčili do väzenia. Vymykajú sa z bežného rámca.
Nezapadajú doň.
Malý Mikuláš, Strapatý Peter a ostatné postavičky však svedčia
o jednom: Spôsoby správania zastrešené definíciou ADS nie
sú nové. Existovali vždy. Patria jednoducho k detstvu. Možno
by pomohlo, keby sa chápali ako súčasť vývoja alebo života,
celkom ako nálady, ktoré nik nevie naprogramovať.
logika poisťovacích agentov
Nejasná indikácia pri vynachádzaní nových chorôb vyvoláva
u užívateľov presvedčenie: Radšej si vezmem tabletku, potom
budem na sto percent zdravý. Či bol vôbec chorý - to sa nevie.
Ironicky by sme to mohli nazvať preventívna medicína. Prevencia
je zmysluplná pri mnohých ochoreniach. Ale v oblasti
psychiky? Nie, zobuďte sa! Všetci! Farmaceutický priemysel aj
psychiatri si tieto ochorenia vymýšľajú.
Môžete sa na vec pozrieť aj takto: Neustále ste potenciálne
alebo latentné chorí. Driemu vo vás totiž tieto možné choroby:
rakovina, diabetes... Mám pokračovať? Veď to je predsa logika
poisťovacích agentov:
„Ešte nemáte poistenie domácnosti proti živlu?"
„Nie. Nemám byt ani dom."
„Prosím vás, to predsa nie je dôvod, aby ste neuzavreli poiste-
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 199
nie proti živlu. Lebo keď raz budete mat dom, ako prvé budete
musieť uzavrieť poistenie proti živlu, lebo, veď si to len predstavte:
Kúpite si dom či byt a ešte než stihnete podpísať zmluvu,
praskne potrubie a vytopí ho. Vaše peniaze pôjdu doslova dolu
vodou! Keby ste však včas uzavreli poistenie domácnosti proti
živlu, tak..."
A preto - veď istota je istota - uzavriete poistenie domácnosti,
aj keď nemáte svoju domácnosť, svoj byt či dom. Istota je
guľomet. Veď to predsa až tak vela nestojí.
Tabletka šťastia
Keď má niekto vo veci jasno, farmaceutickým trikom nenaletí.
Šťastie sa nedá vtesnať do tabletky. Nie je to trvalý stav. Život sa
nedá nalinajkovať, riadiť. Nie je to film. Netreba trhák.
Ak si niekto myslí, že je život príliš riskantný, má sklon
brať najrôznejšie omamné látky. Legálne či nelegálne. Legálne
omamné látky majú rovnaký ciel ako tie nelegálne. Verejnosť
sa o konzumáciu nezákonných omamných látok nesmierne
zaujíma. Strážcom zákona sa žiadne opatrenie namierené proti
konzumácii drog nezdá dosť prísne či tvrdé. Kto sa však vzrušuje
nad legálnymi omamnými látkami, ktoré chrlí farmaceutický
priemysel? Kto namieta, keď ich úrad zodpovedný za ich
schválenie chce legalizovať? Práve preto píšem o svojich skúsenostiach.
Aby ste lepšie pochopili systém. Aby ste kládli otázky.
Aby ste sa lekára spýtali, aký liek vám odporúča, ako dlho sa
testoval a aké má nežiaduce účinky.
Lebo reklamné kampane farmaceutických firiem sú účinné
- pôsobia aj na lekárov. Dočerta - veď by nevynakladali také
horibilné sumy, keby neúčinkovali. Farmaceutické firmy to
majú presne zrátané. Vyvíjajú tlak. Nútia človeka zodpovedať
sa. Snažia sa vštepiť fudom svoj chemický svetonázor vrátane
200 John Virapen
možnosti totálnej kontroly. Na prácu na takomto projekte majú
k dispozícii obrovské finančné zdroje. To je viac než znepokojujúce!
Zopakuje sa história
s liekom Prozac® aj v prípade
prípravku Strattera® P
Stratterď už bola pre deti schválená. Tento liek, rovnako ako
Prozac* a ostatné liečivá patriace do skupiny SSRI, obsahuje
účinnú látku zabraňujúcu mozgu opätovne absorbovať neurotransmitersérotonín.
Téza je rovnaká ako v prípade depresie:
nevyvážená hladina sérotonínu = depresívnosť/hyperaktivita
vyvážená hladina sérotonínu = pocit šťastia/žiadna hyperaktivita.
O tomto sérotonínovom nezmysle ste počuli už v súvislosti
s depresiou. Neexistuje vyvážená a nevyvážená hladina sérotonínu.
Navyše, čosi také zložité ako depresia alebo „prílišná"
aktivita, problémy s koncentráciou a podobné stavy, predsa
nemožno zredukovať na množstvo jedinej látky v mozgu.8 9
Takéto tabletky nemusia priniesť žiaduci účinok, ale predovšetkým:
sú nebezpečné! Podlá zverejnených štúdií a názoru
nezávislých expertov SSRI tieto lieky nepomáhajú, zato však
zvyšujú riziko samovraždy. Predáva sa preparát, ktorého jediným
účinkom sú samovražedné sklony mladistvých.9 0
Nevymýšľam tu hororový scenár. On už existuje. Citujem
švédskeho novinára Janneho Larssona9 1 : „Nezverejnený diskusný
materiál britskej agentúry na reguláciu liečiv (Medicines
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 201
and Healthcare Products Regulátory Agency - MHRA) odhalil
správy o 130 prípadoch samovražedných sklonov za jediný
mesiac (23. september 2005 až 25. október 2005) v dôsledku
aplikácie lieku Strattera*. V dokumente sa spomína ďalších 766
oznámení o spontánnej srdcovej poruche a 172 oznámení o poškodení
pečene, ako aj 20 samovražedných pokusov končiacich
tragicky.
Tu je ale na mieste oprava. Počet zaregistrovaných samovražedných
sklonov v januári 2007 dosiahol hrozivé číslo: 600. Za
jeden jediný mesiac sa zdvojnásobil.9 2
Dokonca aj osobnosť s veľkým vplyvom na verejnú mienku,
lekár Alan Greene,9 3 ktorý má v zásade kladný postoj k lieku
Strattera*, sa vyjadril, že: „U pacientov mladších ako šesť rokov
nie je bezpečnosť ani účinnosť preukázaná. Účinnosť preparátu
po viac ako deväťtýždňovom užívaní a jeho bezpečnosť pri viac
než jednoročnom užívaní zatiaľ ešte systematicky nevyhodnotili."
9 4 Navyše: „Štúdie ukazujú, že účinná látka môže negatívne
ovplyvniť sexuálne funkcie u mužov aj žien. [...] Ja by
som sa mal veľmi na pozore pri podávaní liekov ovplyvňujúcich
sexuálne funkcie deťom, ktorých pohlavné orgány ešte nie sú
celkom vyvinuté."
Greene uvádza, že neexistujú dlhodobé skúsenosti, ktoré by
potvrdili účinnosť a bezpečnosť lieku Strattera". Ale aj za toto
krátke, iba deväť týždňov trvajúce obdobie sa stihnú v detských
telíčkach udiať badateľné zmeny:
„Na základe krátkodobých štúdií (kratších než 9 týždňov)
vieme, že u detí užívajúcich liek Strattera" došlo k úbytku hmotnosti,
zatiaľ čo ich rovesníci pribrali. Pri dlhodobejších štúdiách
vykazovala hmotnostná aj rastová krivka klesajúcu tendenciu.
Nikto nevie, či prípravok ovplyvňuje telesný vzrast v dospelosti,
mozog dospelého človeka, gastrointestinálnu sústavu, pohlavné
orgány alebo vôbec nejaký orgán."
Vzhľadom na uvedené prekvapuje, ako sa nemeckí lekári
zasadzujú za registráciu lieku Strattera*. Dokonca aj seriózny
202 John Virapen
nemecký rozhlas odvysielal nasledujúce informácie (venujte
pozornosť najmä poslednej vete):
„Psychoterapia, v tomto prípade terapia zameraná na správanie,
má porovnateľné účinky ako farmakoterapia. Jediná nevýhoda:
Účinok sa dostaví až po niekoľkých týždňoch a mesiacoch,
čo je pre vynervovaných rodičov príliš dlhá doba!"9 5
Samozrejme, prečo by mal človek seba aj dieťa trápiť dlhým
čakaním, keď stačí užiť tabletku. Super!
Lekárovi predsa treba dôverovať, veď on chce pre pacienta
len to najlepšie. Alebo nie? Vyvstáva aj dôležitá otázka týkajúca
sa praxe: Sú deti po deviatich týždňoch skutočne vyliečené?
A ak nie, čo potom? Vysadiť liek? A čo ďalej? Nuž, po deviatich
týždňoch sa dieťa stane pokusným králikom farmaceutického
priemyslu.
Osobne som sa koncom roka 2006 zúčastnil na konferencii
strany Zelených v Berlíne. Diskutovalo sa o tom, či by sa deti
už v útlom veku nemali testovať na psychické ochorenia. Počujete?!
Tu, v Berlíne. Dnes. Nie v roku 1940! Vôbec nie, dnes!
O týchto otázkach sa celkom vážne diskutuje a farmaceutické
firmy a politici horúčkovito spolupracujú na tom, ako ich uviesť
do praxe.
„Bez hraníc?"9 6 Taký bol názov dotazníka z roku 2004 určeného
pre rodičov. Vyplynul zo spolupráce s takzvanou svetovou
federáciou pre duševné zdravie. Nebol aj tento dotazník reklamou
na ADS?
Má zmysel predchádzať prechladnutiu teplými ponožkami.
Ale preventívne liečiť psychické ochorenia alebo správanie,
ktoré vonkoncom nie je definované a niekto ho klasifikuje ako
nežiaduce? Šialené!
Strattera" získala v Nemecku registráciu. Budete sa musieť
hájiť, keď vaša ratolesť v budúcnosti „ako divá" prebehne cez
školský dvor alebo domov prinesie päťku či sa na verejnosti
nahlas zasmeje. O dákych dvadsať rokov sa užívanie týchto
alebo iných zázračných tabletiek stane takým bežným ako hlta-
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 203
nie vitamínových prípravkov. Tento liek sa možno podarí zastaviť
tiež až o dákych dvadsať rokov, ked sa už nebudú dať ďalej
skrývať hrozné výsledky nežiaducich a dlhodobých účinkov.
Pýtam sa vás: Chcete to?
Moja sťažnosť
na reklamu o ADHD
Ach áno, ak by ste sa náhodou pýtali, prečo zdravotnícke
orgány zodpovedné za registráciu spolu s ostatnými inštanciami
vôbec pripustili takú zavádzajúcu reklamu, akú má spoločnosť
Eli Lilly na A D H D , môžem vám povedať, že som na ňu podal
prostredníctvom právnej zástupkyne sťažnosť. Približne o dva
týždne neskôr nám oznámili, že sťažnosť nemá šancu uspieť,
lebo reklama neporušuje platné zákony, keďže sa v nej nespomína
názov žiadneho produktu. Všetko svedčí o tom, že vďaka
tomuto detailu sa môže reklama v Nemecku objaviť. Právny
systém chráni firmy, nie pacientov. Nevadí. Budem proti nim
aj naďalej bojovať.
Zaujímavá je aj odpoveď amerického úradu zodpovedného
za kontrolu liečiv, FDA. Na otázku, prečo nezakročil proti
očividne zavádzajúcim a falošným reklamám na sérotonínový
podvod, FDA odpovedal:
„[...] tieto (zjednodušené) informácie majú za úlohu vysvetliť
domnelé mechanizmy fungovania neurotransmiterov tej časti
verejnosti, ktorej úroveň pri čítaní nepresahuje schopnosti
šiestaka."9 7
Úroveň šiestaka? Na akej úrovni sú potom všetci lekári, ktorí
túto vec predpisujú? Na akej úrovni sú registračné orgány, ktoré
to pripustia a tak spôsobia, že pacienti sa stanú štvanou zverou
204 John Virapen
v hľadáčiku prefíkaných mastičkárov dnešných čias? A kto im
dal právo klamať ľudí, ktorí textu porozumejú tak, akoby si ho
prečítal šiestak?
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 205
18. kapitola
Depresia - národná choroba?
Deti na zozname hľadaných osoh
V súčasnosti sa otvára ďalší rozmer, a síce plošné kontroly
detí zamerané na výskyt „duševných porúch". V USA patria
do štátneho programu nazvaného Projekt Texas. Pri jeho zrode
zohral významnú úlohu celkom určite aj farmaceutický priemysel.
9 8 Spomínam to preto, lebo aj v Nemecku existujú pokusy
vypracovať niečo podobné.
Kým uvediem podrobnosti, rád by som povedal: Už tento
nápad je absurdný. Duševné poruchy sa síce vyskytujú, ale relatívne
ojedinelé, a zrazu ich ktosi povýšil na úroveň epidémie.
Ako keby išlo o vši alebo chrípkový vírus. Žiadne dieťa neostane
nepovšimnuté, u každého je podozrenie z nákazy. Treba dokázať
opak! S touto stratégiou ste sa už stretli v súvislosti s hyperaktivitou.
Rovnakú „logiku" mali aj procesy s čarodejnicami. Ďalší
efekt vyvolá vyhlásenie: Vysporiadať sa s duševnými poruchami
nie je žiaden problém, tak ako nie je problém vysporiadať sa so
všami. A škola je vhodné miesto na osvetu. Aj školy sú zrazu
povinné zmýšľať tak, ako zmýšľajú farmaceutické firmy, školské
lavice sa stávajú súčasťou marketingu. Jednoducho zvrátené.
Alien Jones, pomerov znalý pracovník z úradu štátneho
dohľadu, tieto súvislosti preskúmal aj napriek nevôli svojich
nadriadených (hoci preskúmať by ich mal vlastne úrad) a zistil,
že kľúčoví úradníci, ktorí mali vplyv na vypracúvanie liečebných
postupov, (aj v SR existujú štandardné terapeutické
a diagnostické postupy pre liečbu jednotlivých chorôb,) dostali
peniaze od farmaceutických firiem zapojených do projektu
Texas. Jednou z nich bola Eli Lilly. Po rozhovoroch uverejne-
206 John Virapen
ných v New York Times a British Medical Journal ho vyhodili.
Alien Jones označil tento program za trójskeho koňa. A čo
sa skrýva v bruchu tohto dreveného koňa? Nové lieky farmaceutických
firiem. Aj British Medical Journal napísal o stratégii,
v ktorej školy zohrávajú kľúčovú úlohu. Tu sa možno pozrieť na
zúbky 52 miliónom detí a šiestim miliónom dospelých. Fantastický
trh.
Dotazník zameraný
na sociálne fóbie
Prieskum sa robil pomocou jednoduchých dotazníkov. Mali
by sa vypĺňať iba so súhlasom rodičov, ale finta pomôže aj
v tomto prípade. Keď rodičia proti tomuto zvláštnemu lustrovaniu
namietajú, musia vyplniť formulár, ktorý dieťa odovzdá
v škole. Ked ho nedoručí, znamená to, že rodičia súhlasia. Volá
sa to „pasívny súhlas". Stratený formulár... zabudnutý formulár...
Predstavte si, že z úradu verejného zdravotníctva dostanete
obálku s formulárom. Ked ho nevyplníte a nezašlete naspäť,
automaticky súhlasíte s tým, aby vás umiestnili na psychiatrické
oddelenie. Mhm. Pasívny súhlas je bomba. Máte deväťdesiatpäťpercentnú
šancu, že vaše dieťa do programu zaradia. Srdce
marketingového pracovníka poskočí od radosti. Kedysi by
poskočilo aj moje, ale teraz mám malého syna. Jednoducho sa
oňho bojím. Pretože viem, ako to funguje.
Vyšachovať rodičov z hry
Úžasnú fintu s pasívnym súhlasom používajú v mnohých
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 207
štátoch USA. Ale aj v prípade „aktívneho súhlasu" existuje úniková
cesta. Napríklad oddelenie Kolumbijskej univerzity zodpovedné
za program TeenScreen odmeňovalo deti, ktorým sa
podarilo získať aktívny rodičovský súhlas, voľnými vstupenkami
do kina." Program deväťročných láka kupónmi do kina alebo
na jedlo, antistresovými loptičkami s nápisom „Zúčastnil som
sa programu TeenScreen", večierkami, na ktorých sa podáva
pizza, a sladkosťami — musia však súhlasiť, absolvovať procedúru
a vyplniť dotazník s otázkami o samovraždách. Potom sa
spoja s rodičmi.
Citujem koordinátorku projektu TeenScreen Kathleen
Cigich: „Na začiatku sme si všimli, že písať priamo rodičom je
časovo dosť náročné a výsledkom je aj tak nízka miera odpovedí.
Pomysleli sme si: Co tak osloviť priamo žiakov a dať im kupón
v hodnote piatich dolárov, ktorý môžu uplatniť pri kúpe videa,
ak za dva dni donesú súhlas od rodičov. Funguje to. Dostali sme
veľký počet odpovedí."1 0 0
Dieťa si teda s čokoládou (odmenou za účasť v programe
TeenScreen) v jednej ruke a s ceruzkou v druhej sadne a krížikmi
vyznačí odpovede „áno'V'nie" na takéto otázky:1 0 1
• Mal(a) si niekedy obdobie, keď ťa nič nebavilo, o nič si sa
nezaujímal(a)?
• Mal(a) si niekedy pocit, že všetko, čo robíš, je nesprávne?
• Zažil(a) si niekedy obdobie, keď si mal(a) pocit, že nie si
taký/á pekný/á alebo múdry/a ako ostatní?
• Koľkokrát sa na teba rodičia pre tvoje správanie alebo pocity
nahnevali?
• Bol(a) si často nervózny/a, keď si mal (a) niečo spraviť pred
inými ľuďmi?
• Robil(a) si si často starosti zo športových súťaží?
• Pokúsil(a) si sa v minulom roku o samovraždu?
• Myslíš ešte stále na to, že by si si mohol/mohla vziať život?
• Už si niekedy vážne pomýšľal (a) na samovraždu?
208 John Virapen
• Mával(a) si často myšlienky na samovraždu?
• Už si sa niekedy pokúsil(a) vziať si život?
Ak chcete vedieť môj názor: Ide o akúsi hypnosugesciu alebo
hypnózu. Ak by takéto fenomény existovali, touto technikou
kladenia otázok by sa dalo dosiahnuť, aby sa opýtaná osoba
začala intenzívne zaoberať myšlienkami na samovraždu.
Abrakadabraka... a si označený
Takto vyzerá krok číslo tri. Na základe odpovedí dieťa privedú
k lekárovi a ten ho už „správne" zaradí. Označí ho nejakou
nálepkou:
Sociálna fóbia
Panické stavy
Úzkosť
Obsesívna neuróza
Aktívne samovražedné predstavy
Pasívne samovražedné predstavy
Psychiatri majú svoju bibliu. Dlhý zoznam 374 psychických
stavov, ktoré označujú za chorobné. Ako sa zrodil? Nuž, ľahko
si domyslieť. Ale celkom vážne: Jednoducho sa dohodli. Kanadská
psychologička Tana Dineen uvádza:1 0 2
„Na rozdiel od lekárskych diagnóz, pri ktorých sa stanovuje
pravdepodobná príčina, vhodná liečba a prognóza, sú poruchy
zahrnuté do zoznamu DSM-IV výsledkom dohody členov
(združenia psychiatrov, poznámka autora)."
S výsledkom dotazníka a nálepkou od lekára dieťa postúpi
ďalej - k liečbe. K liečbe omamnými látkami. Prieskumom,
ktorý sa uskutočnil medzi detskými psychiatrami krátko po
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 209
tom, čo získali aprobáciu, sa zistilo, že u deviatich z desiatich
detí sa uplatňuje medikamentózna liečba.1 0 3
Tejto dotazníkovej akcii ide teda naozaj iba o jedno: o predaj
liekov. Prieskum v rámci programu TeenScreen skutočne dospel
k výsledku, že desať percent detí trpí duševnou poruchou.1 0 4
Všetko je zamerané na zisk. Osem miliónov detí v USA hltá
omamné látky ovplyvňujúce vedomie. Legálne. Osem miliónov
detí sa predsa nemôže mýliť. Dotazníky sú senzačné.
V Nemecku je všetko
v poriadku?
A aká je situácia v Nemecku? Tam je všetko lepšie, tam sa
čosi také nemôže stať. Takto s obľubou zmýšľa väčšina Nemcov.
O sebe, o svojich lekároch i o svojom zdravotníckom systéme.
Žiaľ, pravda je iná. Deti berú čoraz viac psychofarmák. Počet
receptov na Ritalirŕ, liek na A D H D v roku 2004 dvadsaťkrát
prevýšil počet predpisov z roku 1995. Žeby dôsledok škodlivých
počítačových hier? Alebo skôr rafinovaného marketingu, ktorý
myslenie ľudí zredukuje na strohé postupy a v dôsledku ktorých
sa tabletka javí ako celkom logické východisko? Ponúkam
porovnanie údajov z USA s údajmi z Nemecka, ktoré uverejnil
časopis Der Spiegel:
„V rokoch 1994 až 2001 zaznamenali vedeckí pracovníci
z bostonskej Brandeis University v skupine psychofarmák predpisovaných
mladistvým nárast 250 percent. Vyrátali, že chlapci
dostanú pri každej desiatej návšteve ordinácie recept na liek
ovplyvňujúci ich psychiku. Pritom existuje iba málo preparátov,
ktoré sa smú predpisovať pacientom mladším ako 18 rokov
- zvyčajne ide o lieky na poruchy so zhoršenou pozornosťou
a hyperaktivitou (ADHD) alebo depresie. Nárast predpisova-
210 John Virapen
ných liekov v Nemecku je ešte väčší. Podlá správy o liekoch na
lekársky predpis z roku 2004 predpísali účinnú látku metylfenidát
(Ritalin*), ktorá sa podáva pri poruchách A D H D , 204crát
častejšie ako v roku 1995.1 0 5
A zrejme už vo vás skrslo podozrenie, no a všimol si to aj
autor nemeckého časopisu Der Spiegel: „Veía výrobcov sa ani
len nenamáha overiť, či a v akej dávke je liek vhodný pre deti."
Národné ochorenie, depresia, je ukážkovým príkladom stratégie
rozširovania delových skupín, zahmlievania diagnostických
hraníc a zborenia hraníc pre užívanie omamných látok.
Metódy, akými sa dá takéto ochorenie národu vsugerovať, sú
dobre známe. Novinkou sú použité prostriedky a rozsah. Ďalšou
novinkou je, že aj z detí robia chorých.
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 211
19. kapitola
Zyprexa
Súdy sú jediné miesto, kde možno farmaceutické firmy
prinútiť, aby vyrukovali s pravdou von a poskytli informácie.
Takéto riešenie však úspešne obchádzajú mimosúdnym vyrovnaním.
Žalujúcej strane (osobe, ktorá utrpela ujmu v dôsledku
užívania lieku) ponúknu mastnú sumu a ak ju prijme, súdne
konanie sa predčasne ukončí a netreba otvárať spisy s nepríjemnými
informáciami. Ako v procese Fentress.
Smrť - súčasť firemného
tajomstva
A keď ich predsa len otvoria, stane sa toto: Informácie sa označia
za „dôverné", takže sa nezverejnia. Postup, ktorý sa uplatňuje
dodnes.1 0 6
„Spoločnosť Eli Lilly produkuje doslova stovky tisíc dokumentov
a všetky do jedného označí ako dôverné."
Ale: „Nie sú to dokumenty, ktoré by sa Lilly snažila utajiť
pred konkurenciou. [...] Informácie sa snaží zamlčať pred lekármi
a pacientmi."
Najnovším hitom Eli Lilly je Zyprexa* (s účinnou látkou
olanzapín), liek registrovaný na liečbu schizofrénie. Nespomínam
ho iba preto, lebo predstavuje moje vlastné voľakedajšie
pracovné metódy, ale ukazuje, že moja minulosť prináša pálčivé
problémy aj dnes. To, čo bolo vtedy v plienkach, sa medzičasom
stalo rutinou. Uplatňované postupy preto načrtnem iba
v krátkosti.
212 John Virapen
Zyprexa* je určená pre najslabších členov spoločnosti, teda
pre deti, starých ľudí a duševne chorých. Na iných prípadoch
som vám už ukázal, že Európa nie je až tak ďaleko od Ameriky,
ako by si to možno niekto želal. V niektorých prípadoch boli
nemecké úrady pomalšie než americké (napríklad pri benoxaproféne),
v iných zase ovela rýchlejšie (pri fluoxetíne). Neviem,
aká je situácia v Nemecku a v Európe v súvislosti s liekom
Zyprexa*, v USA sa však deje nasledovné a neexistuje dôvod
myslieť si, že v Nemecku by sa čosi podobné nemohlo stať,
alebo sa to už dokonca nedeje. Vy a ja sa o tom zrejme dozvieme
ako poslední.
V peňažnom vyjadrení má toto šialenstvo závratné rozmery.
V prípade lieku Zyprexa*dosahuje obrat 30 miliárd amerických
dolárov, 4,2 miliárd iba v minulom roku - len v samotných
USA. Jeden jediný liek! Určený pre schizofrenikov. Naozaj ich
je toľko? Hádam ich len nenútia, aby tento liek konzumovali
namiesto chleba! Odkiaľ sa potom inak berú tie čísla? Samozrejme,
že nie zo štandardného predaja, ale z predaja off-label.
V rebríčku najpredávanejších liekov sa Zyprexa* umiestnila
na šiestom mieste.
V USA pritom 70 percent obratu tohto lieku vytvoria štátne
zdravotné programy (pre sociálne slabé osoby, poznámka
autora), napríklad Medicaid. Podľa analytikov by sa zisky spoločnosti
Lilly výrazne scvrkli, keby sa čo len zopár štátov rozhodlo
obmedziť predaj prípravku Zyprexa*."i07
Takýmto štátnym programom je napríklad aj projekt Texas.
V čase jeho zrodu bol George W. Bush guvernérom štátu Texas
a vyhlásil, že štátne programy sa budú vzťahovať aj na psychotropné
látky. Deti, starí ľudia a duševne chorí sa ako pacienti
pri jednom lieku v niekoľkých málo štátoch postarajú o obrat.
Naozaj si treba položiť otázku: Čo ich to nútia jesť?
Samozrejme, že opäť ide o liek s diskutabilným úžitkom, ale
predovšetkým s neprehliadnuteľnými nežiaducimi účinkami.
Nebezpečnými nežiaducimi účinkami. Z nich najdôležitejšie
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 213
sú dva: priberanie a zvýšené riziko vzniku cukrovky. Možno
zájsť ešte ďalej a tvrdiť, že by farmaceutickému priemyslu išlo
práve o tieto nežiaduce účinky? Chce azda produkovať chorých?
Najprv z ľudí spraviť diabetikov a potom im predávať inzulín?
Pýtam sa to celkom vážne.
Istý právnik z Alasky, ktorý celé jedno desaťročie zľahčoval
závažnosť nežiaducich účinkov lieku Zyprexa*, prihral interné
dokumenty spoločnosti Lilly americkému denníku New York
Times.
Lilly lekárom neprezradila, že podľa údajov spoločnosti
16 percent pacientov, ktorí tento liek užívali dlhšie ako jeden
rok, pribralo viac než 33 kíl.
Podľa týchto dokumentov koncern obchodným zástupcom
nariadil, aby pred lekármi liek vychvaľovali aj na liečbu iných
ochorení, ako je bipolárna porucha a schizofrénia.1 0 8
Informácie, ktoré unikli nielen do New York Times, sa odvtedy
Lilly snaží zastaviť pomocou súdnych zákazov. Keby sa koncern
riadil etickými zásadami, nebolo by vhodné, aby aspoň zaktualizoval
príbalový leták a vystríhal pred závažnými nežiaducimi
účinkami, o ktorých vie už roky?
1,2 miliardy dolárov
za mlčanlivosť
V prípade lieku Zyprexa* je neuveriteľný aj počet mimosúdnych
vyrovnaní (rozumejte peňazí vyplatených na zalepenie
úst obetí): Ide o 26 500 sporov a celkovú sumu vo výške
1,2 miliardy dolárov na umlčanie obetí, len aby spoločnosť
Lilly nebola nútená súdu predložiť tajné spisy. Lebo štúdie
sú ako vždy nedostačujúce. Základ pre klinické skúšky, ktoré
sa vyžadujú pre registráciu, tvorilo 2 500 pacientov, ktorí sa
214 John Virapen
zúčastnili šesťtýždňového skúšania, z čoho dve tretiny celú túto
dobu nevydržali. U 22 percent zúčastnených pacientov sa prejavili
„závažné nežiaduce účinky". Očividne došlo k dvadsiatim
úmrtiam, z čoho dvanásť osôb spáchalo samovraždu, tvrdí
Róbert Whitaker, ktorý mal prístup k údajom FDA.1 0 9
Koncernu sa táto cena za mlčanlivosť napriek všetkému
vyplatí, lebo predaj ďalej stúpal. V roku 2006 zaznamenal ďalší
12-percentný nárast. Fantastické! Ako to dosiahol? V rámci
volného trhového hospodárstva ide skôr o ojedinelý úkaz. Tu
však máme do činenia skôr s akýmsi štátnym plánovaným
hospodárstvom uprostred kapitalizmu. Ale rovnako ako pri
mojej kariére, aj v tomto prípade je vrchol, celkom prirodzene,
aj bodom zvratu. Existuje nádej, že tentoraz bude všetko inak.
Pomoc totiž prišla z nečakanej strany - zo strany poisťovní.
Zrejme už nie sú ochotné platiť obrovské sumy farmaceutickým
firmám na súdne spory s tisíckami postihnutých.1 1 0 Spory
sa, ako je tu už zvykom, riešia mimosúdnou cestou, len aby
sa nemuseli na svetlo božie vyťahovať kadejaké tajomstvá. Ak
však bude musieť Lilly ukončiť off-label predaj lieku Zyprexa*,
ktorý predstavuje absolútnu väčšinu jej predaja, nebude mať
peniaze na vyplatenie žalobcov a bude nútená vyrukovať s pravdou
von. Od tej chvíle sa už nikomu, ani tomu najprešibanejšiemu
obchodnému zástupcovi Eli Lilly nepodarí predať ďalšie
balenie lieku Zyprexa*. Tak to som teda zvedavý, ako to všetko
dopadne.
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 215
20. kapitola
(Dez) informácie v čakárni
u lekára
„Experti kolínskeho inštitútu pre medicínu založenú na dôkazoch
(Inštitút fúr evidenzbasierte Medizin) podrobili analýze
175 brožúrok a reklamných prospektov obsahujúcich 520 konkrétnych
medicínskych tvrdení. Išlo o brožúrky renomovaných
firiem ako Aventis, Bristol-Myeers Squibb a Pfizer. Rozdali ich
lekárom v Severnom Porýní-Vestfálsku a tí ich vystavili v čakárňach
svojich ordinácií. V 94 percentách publikácií našli kolínski
výskumníci nepodložené, zavádzajúce, ba dokonca nesprávne
informácie o produktoch.""1 (podčiarknuté autorom)
Prepáčte, ale keď je deväťdesiatštyri percent informácií
nepodložených, zavádzajúcich, ba dokonca nesprávnych, už sa
nedá hovoriť o nedopatrení. Nikomu sa predsa nemôže stať, že
by takmer všetko, čo povie, bolo nesprávne alebo nepravdivé. Ja
by som takýto postup označil za jasný úmysel.
A teraz sa tieto očividne celkom dezinformujúce brožúrky
povaľujú u lekára - a kto sa v tom už vyzná lepšie? A je pritom
hlavným dôvodom nedostatok odborných vedomostí alebo
lojalita k štedrým farmaceutickým firmám?
Tak či onak, pacient si nedokáže tieto medicínske informácie
overiť. Je síce skeptický, veď má predsa v rukách predajnú brožúru
— ale ani vo sne mu nezíde na um, že by sa v nej nenašlo nič
múdre či dokonca nič pravdivé. Napokon, tieto zošitky a brožúry
nie sú predsa hocikde, ale v ordinácii lekára, vzdelaného
človeka. Nemôže to byť nôška klamstiev. Napokon, veď mu
dôveruje. Verí mu a verí, že je kompetentný. Možno je to praktický
lekár, ku ktorému chodí celá jeho rodina. Keď by nemohol
veriť jemu, komu by potom mohol veriť? Keď ide o osobné veci,
216 John Virapen
o utrpenie alebo zdravie blízkeho človeka, o ktorých sa (možno)
zhovára iba so svojím lekárom, je ťažké pochybovať. Človek sa
tak nachádza v situácii, keď je takpovediac odsúdený na to, aby
dôveroval. A obchodný zástupca farmaceutickej firmy si mädlí
ruky.
Okrem lesklých brožúr sa vyskytli aj iné snahy: Informácie
určené pre pacientov v podobe podomácky vyrobených, nekvalitne
kopírovaných papierikov, ktoré v ordinácii rozdáva napríklad
spriatelený detský lekár. Ide napríklad o doplnkové očkovanie,
ktoré zdravotná poisťovňa neprepláca. Zatiaľ. V týchto
skopírovaných materiáloch sú zdôraznené tieto slová a slovné
spojenia:
doplnkové očkovanie pre vášho syna
pneumokoky
život ohrozujúce
pneumokokové ochorenie je nákazlivé
dobrý dôvod, aby ste ochránili všetky svoje deti
riziko je trojnásobne vyššie
ohrozuje súrodencov
špeciálne pre deti
účinný a organizmom dobre prijímaný
poisťovňa neuhrádza
Prosím, spojte sa s nami, radi vám poskytneme
ďalšie informácie
Aj z tohto textu sa dá jednoznačne vybadať rovnaká stratégia
ako v reklame na liek Strattera". Na začiatku je „informácia"
o nebezpečenstve. Samozrejme, používajú sa superlatíva: Život
ohrozujúce. Navyše mimoriadne nákazlivé. Vlastne prekvapuje,
prečo sme už všetci nepomreli. Je tu výstraha zameraná najmä
na ochranu rodiny: Mohli by sa nakaziť aj súrodenci. Naopak,
účinná látka je bezproblémová a ak ju užijete, život ohrozujúce
nebezpečenstvo sa stratí. Zdravotné poisťovne sú však príliš
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 217
hlúpe, a tieto súvislosti plne nechápu. Preto vás, ustráchaných
a zodpovedných rodičov, treba vyzvať, aby ste siahli do vrecka
a vytiahli peňaženky. Odstránili prekážky. Siahnite si pooooooriadne
hlboko do vrecka. Áno, tak.... dobre... Čo spravíte?
Samozrejme, že vytiahnete peňaženku. Stačí 84 eur a vaše dieťa
sa dostane z ohrozenia života! Za babku! Nuž, v najlepšom prípade
sa nič nedeje, iba 84 eur ste vyhodili von oknom.
Zneužívanie vzájomnej dôvery je pri obchodovaní s chorobami
základným mechanizmom vytvárania zisku. Najmä
pri obchodovaní so strachom z chorôb. Pri obchodoch, ktoré
za chorobu označia javy, ktoré sú vlastne celkom bežné.
V princípe ide o dôveru pacienta k lekárovi a v širšom meradle
o dôveru pacienta v medicínu. No a v tomto prípade najmä
o dôveru vo výrobcov liečiv. Patrí sem aj dôvera občana v štátne
orgány, ktoré majú potrebné zdroje a know-how, aby otestovali
nové účinné látky a zistili ich účinnosť i škodlivosť a ktoré by
podľa získaných analýz mali farmaceutickým gigantom oponovať
a účinnú látku neschváliť.
Farmaceutický priemysel sa zameriava najmä na jedno:
Ovplyvňovať všetkých kompetentných. Cestou k cieľu je podplácanie.
No aj úplatkárstvo je vecou dôvery. Ten, ktorý berie
je na jednej lodi s tým, ktorý dáva. Obe strany majú záujem
udržať vec v utajení. Práve preto sa s korupciou tak ťažko bojuje
zvonka. A toto je dôvod, prečo som sa rozhodol odhaliť to tu.
Zdravotnícky systém je chorý.
Diagnóza: korupcia
Slepú dôveru si možno kúpiť. Korupcia je skôr pravidlom
než výnimkou a je súčasťou systému - ukážkovo o tom referuje
Transparency International.
218 John Virapen
Správa tejto organizácie o korupcii vo svete medicíny1 1 2
poukazuje na úzky súvis medzi korupciou a finančnými problémami,
s ktorým zápasí systém napríklad nemeckého zdravotníctva,
a navrhuje aj spôsob liečby. „Náklady na liečbu stále
sa zvyšujúceho podielu starnúceho obyvateístva sa len nepatrne
podieíajú na finančných problémoch zdravotníctva. Naopak,
ich významnou príčinou sú neustále rastúce ceny liekov a korupcia."
Starnúca spoločnosti je obľúbeným argumentom pri zdôvodňovaní
rastúcich nákladov v zdravotníctve. Keď sa nehladajú
riešenia, nie je to zlá stratégia, lebo vývoj obyvateístva (z krátkodobého
i dlhodobého hľadiska) nemožno veľmi ovplyvniť. Na
rozdiel od kriminálneho správania. Na potrestanie podplácania,
mariánskych štruktúr a kartelových dohôd by postačila súčasná
platná legislatíva.
„Podvody, plytvanie a korupcia v systéme zdravotníctva
sa v Nemecku za desaťročia neustáleho hospodárskeho rastu
doslova prehrýzli do štruktúr zdravotníctva, ktoré sú organizované
na úrovni spolkových krajín. Jednotliví lekári, zubári alebo
lekárnici, individuálni poistenci, malí živnostníci ponúkajúci
tovar alebo služby tieto veci (ani pri najlepšej vôli) nedokážu
pochopiť a už vôbec ich nemajú možnosť zmeniť. Dôvodom je
sila trhu v príslušnom odvetví, jednotlivé združenia a organizácie
a netransparentné, zastarané štruktúry samosprávy a štátnej
kontroly. Odhaduje sa, že každý rok tak vznikajú straty rádovo
vo výške desiatok miliárd."
Ak je to naozaj tak, ako sa píše v tejto nezávislej správe
o korupcii, potom sú moje memoáre o to cennejšie. Som totiž
korunným svedkom tejto strategickej korupcie.
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 219
21. kapitola
Čo môžete urobiť vy
Proti nezmyselným a nebezpečným liekom sa však dá chrániť.
Môžete chrániť seba i svoju rodinu. V prvom rade sa snažte
získať informácie z rôznych zdrojov. Internet vám pritom veľmi
pomôže, ale pozor: Veľa stránok sponzorujú práve farmaceutické
spoločnosti. Hľadajte preto v rozličných zdrojoch.
Klaďte otázky - lekárovi
i lekárnikovi
Pýtajte sa. Položte jednu, viacero alebo aj všetky otázky
z nižšie uvedeného zoznamu. Máte právo dostať na ne trpezlivú,
vyčerpávajúcu a zrozumiteľnú odpoveď, ktorú pochopí aj laik.
Tieto otázky nespochybňujú kompetentnosť lekára. Položiť ich
neznamená spochybniť, či dokonca zničiť vzťah dôvery medzi
lekárom a pacientom. Naopak, vo vzťahu založenom na dôvere
sú takéto otázky plne oprávnené.
Overte si chorobu
• Je ochorenie, ktoré mi diagnostikovali, vôbec chorobou?
• Odkedy sa považuje za chorobu?
• Odkiaľ máte tieto informácie?
• Na akom teoretickom základe je táto teória založená a aké
zdroje potvrdzujú jej správnosť?
220 John Virapen
• Od koho máte tieto informácie?
• Kde môžem získať alternatívne informácie na túto tému?
• Aký je aktuálny stav výskumu na danú tému?
• Odkiaľ máte túto informáciu?
• Kde sa o tom môžem informovať?
• Kto tento zdroj informácií financuje?
• Aké alternatívne spôsoby liečby poznáte?
• Kde o nich môžem nájsť informácie?
Overte si liek
• Je daný liek vôbec registrovaný na dané použitie?
• Od koho máte tieto informácie?
• Ak je liek schválený pre moju indikáciu - koľko osôb sa zúčastnilo
klinických skúšok?
• Od koho máte tieto informácie?
• O koľko je účinnejší ako placebo?
• Od koho máte tieto informácie?
Overte si lekára
• Brali by ste ten liek vy osobne?
• Predpísali by ste ho vašim deťom?
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 221
22. kapitola
Navrhované riešenia
Predkladám návrhy. Nie preto, že by som bol proti liekom
a farmaceutickému priemyslu ako takému. Nie, iba nesúhlasím
s marketingovými metódami, ktoré používa. Návrhy vyplynuli
zo skutočností, ktoré v tejto knihe uvádzam.
Problém:
Pacienti ako pokusné králiky
Lieky sa pred schválením veľakrát testujú len veľmi krátky
čas. Napríklad v prípade lieku Prozac" trvalo najdlhšie obdobie
približne 3 mesiace. V prípade lieku Strattera'asi deväť týždňov.
Sú pacienti potom vyliečení? A čo sa stane, keď liek užívajú
dlhšie? Čo by sa malo urobiť potom, po deviatich týždňoch?
Tabletka zvykne byť často poslednou možnosťou.
Riešenie:
Dlhodobé štúdie by mali byť jedným z minimálnych kritérií,
ktoré treba splniť pred podaním žiadosti o schválenie lieku.
Problém:
Oznamovanie nežiaducich účinkov
V Nemecku nie sú lekári povinní nahlasovať nečakané
nežiaduce účinky liekov.
Riešenie:
Ohlasovacia povinnosť lekárov pri výskyte nežiaducich účinkov.
222 John Virapen
Problém:
Bermudský trojuholník
V bermudskom trojuholníku, ktorí tvoria vedci, zdravotnícke
úrady a farmaceutické firmy, nazhromaždené údaje miznú.
Prečo sú vlastne iba oni zainteresovaní na získavaní údajov,
a nie pacienti? Všetky tri subjekty na jednotlivých vrcholoch
bermudského trojuholníka majú svoje záujmy, ktoré záujem
o pravdu odsúvajú kamsi nabok. Na rozdiel od nich však
pacienti musia tieto lieky hltať. Zaujíma ich preto najmä ich
účinnosť a bezpečnosť, lebo im ide o život, nie o bankový účet.
Riešenie:
Pacienti by mali mať právo sami ohlasovať prípadné problémy
a nežiaduce účinky. Čítal som,1 1 3 že takýto návrh nedávno
predložili vo Švédsku. Či sa dá takéto riešenie realizovať v praxi,
to sa ukáže veľmi rýchlo.
Problém:
Korupcia nie je trestná
V Nemecku možno v súčasnosti z korupcie trestne stíhať
iba tzv. štátnych zamestnancov. Externí znalci, ktorí v procese
registrácie zohrávajú kľúčovú rolu, vedia, že keďotrčia dlaň, tak
sa trestu báť nemusia. Vo Švédsku to tiež bolo tak, až kým na
základe mojej výpovede zákon nezmenili.
Riešenie:
Zmena právnej situácie aj v Nemecku. Ochrana pacientov je
prioritou číslo jedna! Nepožadujem to len ja. „Treba preskúmať
platné zákony. Skutočnosť, že lekári s vlastnou ordináciou nie
sú tzv. verejnými činiteľmi, im nesmie umožňovať beztrestne
brať peniaze alebo prijímať hodnotné výhody na úkor poistencov,"
uviedla Dr. Anke Martiny.
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 223
Z právoplatných rozsudkov vyplýva, že výrobcov možno
potrestať uložením vysokých peňažných pokút. Napokon, už
je načase, aby sa zákonodarcovia zamysleli nad prijatím opatrení,
ktoré by poisťovniam umožnili, aby bez byrokratických
prieťahov požadovali naspäť peniaze, o ktoré prišli podvodmi či
prijímaním a poskytovaním vzájomných výhod medzi rôznymi
subjektmi v systéme zdravotníctva.
Problém:
Monopol na informácie
Zdravotnícke úrady sú celkom závislé od informácií, ktoré im
poskytnú farmaceutické spoločnosti. Práve preto sa problémy
s liekmi vždy znova a znova zatušujú, alebo sa o nich verejnosť
dozvie príliš neskoro.
Riešenie:
Mali by existovať nezávislé inštitúcie s prístupom ku všetkým
informáciám týkajúcim sa klinických štúdií.
Problém:
Klinické štúdie
Protokoly klinických skúšok vypracúvajú samotné farmaceutické
firmy. Znamená to, že skúšky vykonajú tak, aby získali
výsledky, ktoré vyhovujú ich zámerom.
Riešenie:
Mala by existovať nezávislá štátna organizácia, ktorá by vopred
preskúmala protokoly skúšok pre klinické štúdie, ktoré vypracúvajú
farmaceutické firmy, a mala by možnosť ich zamietnuť.
224 John Virapen
Problém:
Mimosúdne vyrovnania
Možnosť dohodnúť sa mimo súdnej siene a zastaviť tak
súdne konanie je inštitút užitočný pri susedských sporoch,
odretom laku na aute a podobných každodenných nepríjemnostiach.
V prípade žalôb na farmaceutické koncerny z dôvodu
nežiaducich účinkov by však malo byť mimosúdne vyrovnanie
neprípustné. Pri susedských sporoch príde tento nástroj vhod,
lebo náklady na súdne konanie môžu prevýšiť sumu, o ktorú
sa strany sporia, a navyše sa márni čas zbytočnými súdnymi
konaniami, ktoré nie sú vo verejnom záujme. Pri žalobách na
farmaceutické firmy je situácia celkom opačná. Žaloby sú často
jedinou cestou, ako sa k verejnosti môžu dostať informácie
o liekoch, ktoré by farmaceutické firmy najradšej držali pod
zámkou v trezore.
Riešenie:
Zdravie a nové medicínske účinné látky sú vždy vo verejnom
záujme. To, čo je v prípade iných sporov zmysluplné, je v tomto
prípade nebezpečné. Spisy z takýchto procesov by mali byť prístupné
verejnosti.
Problém:
Národné zdravotnícke úrady verzus
nadnárodné koncerny
Zdravotnícke úrady v rozličných krajinách navzájom nedostatočne
komunikujú. Keď niekde, napríklad v Dánsku,
vzniknú problémy s benoxaprofénom, je na zvážení vyrábajúceho
koncernu, či túto informáciu postúpi alebo nepostúpi
zdravotníckym úradom v ďalších štátoch, kde sa má tento problematický
výrobok schváliť. Čo podľa vás spraví farmaceutická
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 225
firma, ktorej bola daná takáto voľnosť výberu?
Riešenie:
Rýchla výmena informácií medzi úradmi, ktoré sú zodpovedné
za schvaľovanie liečiv v jednotlivých štátoch.
Problém:
Netransparentnosť údajov
Údaje z predčasne ukončených štúdií netreba zverejňovať.
Pritom práve tieto štúdie obsahujú informácie o prípadných
rizikách, a nie po nich vykonávané štúdie, ktoré sú prispôsobené
tak, aby sa podľa možnosti získali pozitívne výsledky
— v duchu politiky zameranej na tržby.
Riešenie:
Musí existovať povinnosť poskytovať kompletné informácie.
V prípade porušenia povinnosti by mala byť registrácia už čisto
z tohto dôvodu vylúčená.
Problém:
Reklama
Reklama na lieky a vymyslené ochorenia by sa mala obmedziť
alebo zakázať. Z toho, čo som tu uviedol, predsa jasne vyplýva,
že reklama neprispieva k informovanosti spotrebiteľov a nemá
to ani v pláne. Namiesto toho vyvíja nátlak, napríklad v prípade
poruchy pozornosti (ADS) na rodičov a vychovávateľov. Je to
veľká skupina, ktorá potom prenáša tlak na úrad zodpovedný
za registráciu, čím nahráva na smeč farmaceutickým firmám. Vo
svete farmácie má reklama totiž úplne iné ciele ako v ostatných
oblastiach. Slúži ako nástroj moci.
226 John Virapen
r
Riešenie:
Zákaz reklamy na lieky a ochorenia.
Problém:
Vražda nazvaná inak trestu nepodlieha?
Viaceré produkty, ktoré som spomínal, majú smrteľné
nežiaduce účinky. Často sa však tvrdí, že vražedné lieky predsa
pomáhajú mnohým iným ľuďom. Podobné argumenty sa opakujú
neustále dookola. Toto je napríklad oznámenie, ktoré firma
Eli Lilly poskytla pre tlač v januári 2007 v súvislosti s úmrtím
pacienta užívajúceho liek Zyprexa* (s účinnou látkou olanzapínom):
„Spoločnosť Lilly veľmi zarmútila smrť pána Kaufmanna
(...) Chceli by sme však upokojiť milióny pacientov užívajúcich
tento liek, ktorý prispieva k záchrane ľudských životov. (...)
Liečba tohto pacienta bola veľmi komplikovaná."1 1 5
Inak povedané: Zomrel na liek od spoločnosti Lilly? Jeho
problém! Rovnako ako problém študentky, ktorá sa obesila
v laboratóriu spoločnosti Lilly? Veď ju vybrali ako skúšobného
králika práve preto, že bola psychicky stabilná! Aj tieto slová
sa neustále opakujú: „Liek, ktorý prispieva k záchrane životov".
Ako napríklad antidepresíva, ktoré radšej ani neskúšajú
na depresívnych ľuďoch, lebo po ich užití by zaručene spáchali
samovraždu? Ako benoxaprofén, ktorý chromých roztancuje
a oni potom zrazu, uprostred tanca, zomrú, lebo im zlyhajú
obličky?
Čo sa to vlastne deje? Ich smrť sa položí na jednu misku váh
a na druhú sa dajú prípady, ked liek - údajne - ľuďom pomohol.
Veď to je absolútne nemorálne! A aj protizákonné. A to
všetko spôsobujú liečivá, ktoré chorobu nevyliečia, iba zmiernia
jej symptómy!
Spomínate si na diskusiu o možnosti zostreliť civilné lietadlo,
ak ho unesú teroristi? Nemecký minister vnútra chcel dosiah-
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 227
nuť zákon, podľa ktorého by v takomto prípade mali vojenské
stíhačky právo usmrtiť pasažierov len preto, aby existovala nádej
na záchranu iných ľudí. Skutočnosťou však zostáva, že v každom
prípade by svojím životom zaplatili nevinní pasažieri, pričom
by nebolo vonkoncom isté, či by ich obetované životy pomohli
zachrániť ďalšie životy.
Záver:
Vražda človeka sa nedá ničím ospravedlniť. Život jedného
človeka nemožno dať na misku váh a porovnávať ho so životom
alebo (eventuálnym) blahom iného človeka.
Toto je však matematika farmaceutických firiem. Keď firma
vie, že môže umrieť iba 0,1 percenta pacientov užívajúcich
účinnú látku, výpočet je dobrý. „0,1 percenta" - to znie zanedbateľné.
Čo je to 0,1 človeka? To nie je nik. To nie je človek. Ide
však o výrobky, ktorých sa predávajú milióny, niekedy dokonca
miliardy kusov, a vtedy sa tá „jednotka", ktorá bola najprv
napravo, za desatinnou čiarkou, posunie doľava, a stane sa z nej
1,0. Zomrie prvý človek. Potom je ich 10, 100, 1 000...
„Keď zomrie človek, je to tragédia. Ak ich zomrie milión, je
to štatistika." (Lenin)
Riešenie:
Kto spôsobí smrť inému človeku, mal by sa by zato zodpovedať
pred súdom. Ak by to platilo, nemyslíte, že ľudia s normálnymi
etickými štandardmi by v krátkom čase odstúpili
z najvyšších postov týchto nadnárodných gigantov?
228 John Virapen
DOSlOV
Toto je môj príbeh. Chcel by som ešte raz zdôrazniť, že vo
všeobecnosti nie som odporcom liekov. Sám som na ne odkázaný,
som závislý od medicíny - ako diabetik a človek s implantovaným
kardiostimulátorom.
Každý liek má a bude mať nežiaduce účinky, to mi je tiež
jasné. Nevyzývam vás, aby ste všetky lieky hodili do koša a čakali
v duchu hesla: Nech sa stane, čo sa má stať!
Dokonca ani netvrdím, že by sa mali farmaceutickým spoločnostiam
vyčítať nežiaduce účinky lieku, ktorý vylieči tisícky
rudí.
Považujem však za nezodpovedné, ak liek ochorenie nelieči,
iba zmierňuje jeho príznaky a u 50 percent užívateľov vyvolá
nežiaduce účinky, nestiahnuť ho z predaja. Navyše, keď sa
takýto liek predáva bez výstrahy, bez upozornenia na nebezpečné
nežiaduce účinky, dovoľujem si takéto konanie označiť za
zločin. Ak však niekto bežný psychický stav označí za chorobný,
len aby mohol našim deťom predpisovať psychotropné látky,
tak vo mne už vzkypí žič.
Veľmi dlho som bol nástrojom tejto „logiky". Som starý, nie
však pristarý. Dnes sa snažím dosiahnuť, aby sa prestali používať
praktiky, ktoré som používal sám.
Teraz žijem v Nemecku. Keď som sa sem presťahoval, myslel
som si, že v tomto štáte vďaka serióznemu výskumu a korektnosti
nefungujú trestuhodné machinácie farmaceutických
firiem. Návštevy u lekárov, ktorých som vyhľadal kvôli synovi,
informácie o A D H D a ďalšie informácie, ktoré som získal, ma
však poučili. Zistil som, že aj Nemecko, rovnako ako Švédsko,
spadlo do siete farmaceutických firiem, vedy a úradov. Nemecko
je súčasťou veľmi rozvinutého sveta.
A čo takzvaný tretí svet? Keď sa všetko to, čo ste si tu prečítali,
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 229
odohráva v civilizovanom svete, tak si zrejme viete predstaviť,
ako to vyzerá v tom rozvojovom. Nuž, ale to by bola téma na
ďalšiu knihu.
Politici by si mali položiť otázku, prečo im tak pramálo záleží
na poctivom farmaceutickom trhu. Veď v zdravotníctve tečú
obrovské sumy peňazí do kanálov, ktoré nemajú nič spoločné
s pacientmi. Z môjho príbehu je zrejmé, že ide o globálny problém.
Ak sa dá zdravotníctvo ozdraviť odstránením korupcie,
prečo v tomto smere nikto nepodnikne príslušné kroky? Je to
úloha pre politikov. Treba prijať vhodné zákony. To však nestačí.
Treba ich aj dôsledne presadzovať. Namiesto toho sa však vedú
diskusie o starnúcej spoločnosti. Problém sa dá pritom vyriešiť
veľmi jednoducho, namiesto toho sa však debatuje o vojenských
misiách v ďalekých krajinách. O problémoch doma nik
nehovorí. Prečo?
Priznávam, problém je veľmi zložitý a všetci zúčastnení -
lekári, vedci, farmaceutický priemysel, úrady, sudcovia a politici
- sú poblúdenci. Na každom rázcestí, všade tam, kde sa
rozhoduje, však rozhodujú ľudia! To je rozhodujúce.
Môj príbeh ukazuje problém v hrozitánskom meradle. No
úrady nie sú anonymné. Ani farmaceutické firmy. Systém
je však hermeticky uzavretý a ľudom zvonka sa doň vstupuje
nesmierne ťažko. Odmietne ich hneď dáma na recepcii. Každý
systém však má svojho pána. Rozhodujú v ňom ľudia a tí nie
sú na korupciu iba náchylní, oni jej často aj podľahnú. Prípady
korupcie sa vyskytujú častejšie, než by ste si odvážili myslieť.
Nezmierte sa s touto skutočnosťou! Nie je nemenná!
Bol som súčasťou systému. Rozhodol som sa konať. Táto
kniha je prvým krokom. Bojovať s farmaceutickými obrami
však nemôžem sám. Iba spolu — ako verejnosť — môžeme niečo
zmeniť. Tým, že sa budeme pýtať, klásť nepríjemné otázky -
u lekára, v lekárni, v tlači. Tým, že si prestaneme myslieť, že
lekár je poloboh a zaslúži si bezpodmienečnú dôveru. Tým, že
nenaletíme a neuveríme výmyslom o nových chorobách, výplo-
230 John Virapen
dom farmaceutického priemyslu.
Tu je odkaz pre lekárov, ktorí predpisujú psychofarmaká deťom:
Dávali by ste to aj svojim vlastným deťom?
Prosím, zamyslite sa nad tým.
Pamätajte, že vaše postavenie v systéme je kľúčové.
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 231
Príloha
Životopis Johna Virapena
Medzinárodný poradca pre obchodné procesy
Viac než 35 rokov medzinárodných skúseností vo farmaceutickom
odvetví s odbornými znalosťami v oblastiach:
• akvizície
• manažmentu
• zakladania
• rozširovania
• riadiacej činnosti
• marketingu a predaja
• úradných rokovaní a rokovaní s orgánmi zodpovednými
za schvaľovanie liečiv
Jazykové znalosti:
Plynulá znalosť anglického a švédskeho jazyka.
Španielčina, nemčina, dánčina
a tri dialekty z karibskej oblasti z odborného hľadiska.
Od r. 1990:
Aktívny poradca pre rozličné farmaceutické koncerny v oblasti
Latinskej Ameriky, Strednej Ameriky a Karibiku s ťažiskovými
oblasťami: monitorovanie rozširovania trhu, reštrukturalizácia,
spolupráca s úradmi, podpora pri postupoch zameraných na
schvaľovanie liečiv, vedenie záznamov o obchodníkoch a hodnotenie
obchodníkov, vypracúvanie obchodných plánov a marketingových
stratégií, vypracúvanie cenových smerníc a regionálne
riadenie.
232 John Virapen
1989 - 1990:
Získavanie investorov a vypracovanie obchodného plánu pre
Alpha Paper Products, výrobcu papiera v Portoriku. Organizácia
a dohľad nad všetkými nevyhnutnými krokmi až po spustenie
výroby.
1979 -1989:
Kariéra v spoločnosti Eli Lilly & Co.
Prestup do spoločnosti z konkurenčnej firmy, kde pracoval
ako medzinárodný produktový manažér pre štyri severské štáty
s hlavným zameraním na propagáciu výrobkov a marketing.
Povýšenie na hlavného riaditeľa spoločnosti Eli Lilly Švédsko,
zvýšenie obratu zo 700 000 U S D na 15 miliónov U S D hned
v prvom roku. Povýšenie na marketingového riaditeľa spoločnosti
Eli Lilly Puerto Rico S.A. v roku 1988.
Do roku 1979:
Dvanásťročné skúsenosti s predajom, podporou predaja, propagáciou
výrobkov a koordináciou klinických štúdií pre rôzne
medzinárodné farmaceutické spoločnosti.
Vzdelanie
PhD. v odbore psychológie (doktorát)
Business Administration - Lund, Švédsko
Štyri roky štúdia medicíny.
20 rokov ďalšieho priebežného vzdelávania vo všetkých
oblastiach farmaceutického priemyslu, okrem iného špeciálne
kurzy zamerané na klinickú farmáciu.
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 233
Vysvetlivky výrazov
použitých v knihe
ADHD
Názov ochorenia - hyperkinetická porucha aktivity a pozornosti,
ľudovo - hyperaktivita u detí.
Atomoxetín
Liečivo pôvodne vyvinuli na liečbu depresií. Ukázalo sa však,
že v tejto indikácii je látka neúčinná. Chemickým zložením sa
podobá na fluoxetín. V Nemecku atomoxetín schválili v marci
2005 pre indikácie A D H D a spoločnosť Eli Lilly & Company
ho predáva pod označením Strattera". Pri liečbe detí a mladistvých
treba dbať v podstate na rovnaké skutočnosti ako pri
inhibítoroch, ktoré mozgu bránia opakovane absorbovať sérotonín.
Od septembra 2005 sú navyše k dispozícii informácie
od výrobcu, podľa ktorých u detí, nie dospelých, ktorým sa
podával atomoxetín, je v porovnaní s jedincami, ktorí užívali
placebo, významne zvýšené riziko vzniku agresívneho správania,
samovražedných sklonov a samovražedného konania
alebo napomáhanie ich vzniku. Ak počas užívania lieku dôjde
k vzniku samovražedných myšlienok, liek treba vysadiť.
Benoxaprofén
Názov účinnej látky. Používa sa napríklad vo výrobkoch
s týmito obchodnými názvami: Oprerí (USA) alebo Coxigon
(Nemecko). Benoxaprofén má pôsobiť ako protizápalová látka
a predpisoval sa ako liek aplikovaný pri reume. V Nemecku ho
schválili v roku 1981. Došlo k celému radu smrteľných prípadov,
a tak ho v roku 1982 stiahli z trhu.
234 John Virapen
BGA
Nemecký zdravotnícky úrad, Bundesgesundheitsamt (BGA)
bol založený roku 1952 ako nástupnícka organizácia Ríšskeho
zdravotníckeho úradu. Bol ústrednou štátnou výskumnou
inštitúciou Spolkovej republiky Nemecko v oblasti verejného
zdravia a sídlil v Berlíne. Jeho úlohou bolo včas rozpoznať riziká
ohrozujúce zdravie íudí a zvierat, vyhodnotiť ich a v rámci zákonom
daných kompetencií ich následne zmierniť. V tejto forme
ho v roku 1994 v rámci reštrukturalizácie zrušili. Po reštrukturalizácii
sa úrad rozdelil na šesť samostatných inštitúcií. V súčasnosti
za schvaľovanie liečiv zodpovedá Spolkový inštitút pre
liečivá a zdravotnícke výrobky, Bundesinstitut fur Arzneimittel
und Medizinprodukte (BŕArM).
Coxigon®
Pozri: Benoxaprofén.
Dôvera
Vzťah medzi lekárom a pacientom je založený na dôvere.
Každopádne aspoň zo strany pacienta. Musí sa „otvoriť", vyzliecť
do pol pása, obnažiť sa... Na to potrebuje veľkú dávku
dôvery. Táto dôvera v lekára ako človeka sa potom automaticky
vzťahuje aj na dôveru v lieky, ktoré lekár pacientovi predpisuje.
Farmaceutický priemysel ťaží práve z tejto dôvery.
Eli Lilly & Company
Farmaceutický gigant so sídlom v americkom Indianapolise.
Spoločnosť v roku 1876 založil chemik Eli Lilly. Začiatky pôsobenia
spoločnosti zodpovedali etickým zásadám. Dnes je Eli Lilly
so 42 600 zamestnancami po celom svete (údaj z roku 2005),
s pobočkami v 138 štátoch a s obratom 14,6 miliardy U S D
(údaj z roku 2005) jednou z najväčších farmaceutických spoločností
na svete.
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 235
FDA
Skratka amerického úradu zodpovedného za kontrolu potravín
a liečiv, Food and Drug Administration. Pozri: Úrad zodpovedný
za registráciu.
Fluoxetín
Účinná látka liekov s obchodnými názvami: Prozac" (USA,
Vetká Británia), Fluctin* (Nemecko), Fluctine* (Švajčiarsko,
Rakúsko), Magrilan, Hapilux (SR). Mechanizmom účinku
patrí medzi lieky zo skupiny SSRI. Fluoxetín sa indikuje na
liečbu depresívnych ochorení, depresívnych ochorení spojených
s úzkostnými poruchami, obsedantne-kompulzívnej poruchy,
bulimia nervosa, premenštruačného syndrómu.
Nežiaduce účinky zahŕňajú aj samovraždu. Mimoriadne
nebezpečné je najmä užívanie týchto antidepresív u detí a mladistvých.
Výnimkou sú oblasti, pre ktoré bola látka schválená.
V tejto súvislosti štúdie zaznamenali samovražedné správanie
(myšlienky na samovraždu a pokusy o samovraždu), ako aj
nepriateľské nálady (najmä agresiu, opozičné správanie a hnev).
Platí to pre všetky lieky patriace do skupiny SSRI.
Indikácia
(z lat. indicare: „ukazovať", skratka: Ind.) oblasť použitia,
ochorenie, na liečbu ktorého sa liek používa
Inzulín
Inzulín je pre ľudí aj pre zvieratá životne dôležitý hormón.
Tvorí sa v pankrease v takzvaných beta bunkách. Tieto špeciálne
bunky sa nachádzajú iba v takzvaných Langerhansových
ostrovčekoch. Od nich je odvodené aj označenie hormónu (lat.
insula = ostrov). Inzulín má na starosti predovšetkým reguláciu
koncentrácie glukózy v krvi (hovorí sa aj o obsahu cukru
v krvi). Pri jeho nedostatku dochádza k zvýšenému obsahu cukru
v krvi - cukrovke (diabetes mellitus). Jeden z typov cukrovky sa
236 John Virapen
lieči injekčným dodávaním inzulínu do tela. Pri liečbe inzulínom
sa používajú rôzne inzulínové preparáty (zvierací inzulín,
umelo vyrábaný inzulín). V súčasnosti sa predpisuje takmer
výlučne umelo vyrábaný inzulín (geneticky vyrábaný takzvaný
humánny inzulín). Pacienti sa naň prestavovali čiastočne bez
ich vedomia alebo súhlasu, proces sprevádzali značné nežiaduce
účinky. Prechod z prirodzeného inzulínu na geneticky vyrábaný
inzulín bol motivovaný jediným cielom: Jeho výroba výrobcom
zabezpečovala vyšší obrat.
Jednotlivé štádiá procesu schvaľovania
Prv než vám lekár alebo lekárnik podá škatufku neurčitého
obsahu, táto musí prejsť podlá predpisov niekoľkými štádiami
skúšok. Liečivo sa najprv testuje v laboratóriách. Nasledujú
testy na zvieratách. Potom sa odborníci odvážia pribrať do
skúšok ľudí. Po ukončení klinických štúdií sa údaje zhromaždia
a odovzdajú úradu zodpovednému za schvaľovanie liečiv.
Tento orgán posúdi, či je látka účinná a či nie je nebezpečná.
Na každom z týchto miest neustále dochádza k veľkým podvodom.
Inak by si mnohé z najznámejších liekov posledných
30 rokov zrejme nikdy nenašli cestu do lekární, na kliniky a už
vôbec nie k vám domov. Ak sa počas klinických skúšok objavia
problémy, skúšanie možno predčasne ukončiť a úrady zodpovedné
za schválenie liečiva sa o neúspechu účinnej látky vôbec
nedozvedia. Osoby, ktoré z poverenia úradov údaje preverujú
(vedci), sú na registrácii danej látky zvyčajne finančne zainteresované,
lebo po jej schválení budú môcť napríklad vykonávať
štúdie zamerané na posudzovanú látku, čo im zabezpečí prácu
na niekoľko nasledujúcich rokov. Na schválenie liečiva často
postačujú krátkodobé štúdie a dlhodobé účinky ostanú zahalené
rúškom nevedomosti. Pacienti, ktorým sa liek predpisuje,
sa vlastne dobrovoľne zúčastňujú na jednom veľkom klinickom
pokuse. Väčšina výsledkov takýchto pokusov zmizne spolu
s pacientmi.
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 237
Kontraindikácia
Zoznam skutočností, za ktorých je podanie daného lieku
vylúčené. Môžu sa týkať vplyvu samotného lieku na pacienta
(napr. alergia na liek), zdravotného stavu pacienta (jeho sprievodné
ochorenie), užívanie ďalších liekov, kombinácia s ktorými
by mohla poškodiť zdravie pacienta.
Mechanizmus účinku lieku
Spôsob, akým liek na molekulárnej úrovni zasahuje do pochodov
príslušných buniek, v dôsledku čoho sa prejaví účinok lieku
na organizmus.
Mimosúdne vyrovnanie
Ak osoba, ktorá v dôsledku užívania lieku utrpí ujmu a podá
žalobu, farmaceutická firma sa zvyčajne pokúsi dosiahnuť
mimosúdne vyrovnanie. Takýto postup je jej hoden veľa peňazí,
lebo zabráni zverejneniu klinických dát. Pri mimosúdnom
vyrovnaní si firma s obľubou kupuje mlčanie obetí a ich rodinných
príslušníkov. Pozri tiež: Prípad Fentress.
Nežiaduce účinky
Každá látka, ktorá sa dostane do ľudského tela, vyvoláva viac
než iba jeden účinok. Výrobcovia definujú, čo sa má považovať
za hlavný účinok a čo za nežiaduci účinok lieku. Potom zisťujú,
pre ktorý účinok môžu čo najrýchlejšie získať registráciu.
Vyberú sa cestou najľahšieho odporu s najlepšími možnosťami
obchádzať prekážky, ktoré im stoja v ceste. Keď je účinná látka
už raz schválená, ľahšie sa dosiahne jej registrácia pre iné indikácie.
Off-label
Off-label marketing, off-label predaj. Off-label znamená
predpisovanie zaregistrovaného liečiva na iné použitie, než na
aké bolo liečivo zaregistrované a aké žiadateľ uviedol v žiadosti
238 John Virapen
o schválenie liečiva štátnymi či európskymi úradmi, napríklad
čo sa týka oblasti použitia (indikácie), dávkovania alebo dĺžky
užívania. Hovorí sa o aplikácii nad rámec registrácie alebo o používaní
liečiv nad rámec registrácie. Je to veími zaužívaná prax.
Pri niektorých liekoch tvorí off-label až 90 percent ich predaja!
Olanzapín
je liečivo patriace do skupiny neuroleptík. V psychiatrii sa
aplikuje najmä pri liečbe schizofrenických psychóz. Obchodný
názov Zyprexa".
Oraflex*
Produktové označenie benoxaprofénu v USA.
Placebo
Neúčinná látka, ktorá má rovnaké organoleptické vlastnosti
(veľkosť tablety, zápach, farba) ako hodnotená účinná látka.
V rámci klinického skúšania liečiv sa využíva v randomizovaných
štúdiách na porovnanie a objektívne hodnotenie efektu
liečiva.
Prozac®
Názov výrobku. Pozri: Fluoxetín
Rofecoxib
Účinná látka v lieku Vioxx*.
Sérotonín
Neurotransmiter (prenášač nervových signálov medzi nervovými
bunkami) v mozgu. Podľa tzv. sérotonínovej teórie
existuje určitá „dobrá" rovnovážna hladina sérotonínu. Jej
narušenie môže vyvolať depresie, hyperaktivitu a všetky možné
neduhy. Zoznamy farmaceutických firiem sú v tomto zo dňa na
deň dlhšie. Ale: sérotonínová teória vedecky neobstojí, je teda
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 239
nesprávna. Napriek tomu sa nápad vynikajúco predáva. Zložité
súvislosti sa vďaka teórii zredukujú na jednu jedinú chemickú
látku.
Seeding trial
Možnosť uviesť na trh preparát, ktorý ešte nebol schválený
ako liečivo. V rámci tohto marketingového postupu sa štúdie
zúčastnia vybraní lekári spolu so svojimi pacientmi. Cieľom
postupu je distribuovať preparát, aby si lekári a pacienti na
zatiaľ nezaregistrovanú účinnú látku zvykli, čo vedie k obratu
(to je krátkodobý cieľ) a súčasne vyvoláva tlak na príslušné
úrady, kedze preparát je už známy a existuje po ňom dopyt (to
je dlhodobý cieľ).
SSRI
Skratka pre Selective Serotonine Re-Uptake Inhibitor. Účinné
látky, ktoré v bunkách mozgu zabraňujú opakovane absorbovať
neurotransmiter sérotonín. Viac informácií pozri: Sérotonín
Strattera®
Účinná látka: atomoxetín. Používa sa na liečbu hyperkinetickej
poruchy (poruchy so zhoršenou pozornosťou a hyperaktivitou
- ADS/ADHD), od roku 2005 možno liek v Nemecku na
základe registrácie aplikovať dospelým, deťom aj mladistvým.
Účinná látka je sporná (pozri: atomoxetín a SSRI).
Suicidálne správanie
Myšlienky, činy, sklony vedúce k samovražde.
Úrad zodpovedný za registráciu
Schválenie liečiva je mimoriadne dôležitá úloha, ktorú plní
štát a ktorá má zabezpečiť ochranu ľudí, ich životov pred nebezpečenstvom
vyplývajúcim z lieku, kedze zdravie obyvateľstva
bezprostredne závisí od kvality, účinnosti a neškodnosti (regis-
240 John Virapen
trovaných) liečiv.
V Nemecku túto funkciu až do roku 1994 plnil BGS
(Bundesgesundheitsamt), dnes je to Bundesinstitut fur Arzneimittel
und Medizinprodukte, v USA je to FDA (Food and
Drug Administration).
Vioxx®
sa používal na liečbu artrózy, osteoartritídy, reumatoidnej
artritídy, akútnych bolestí dospelých a primárnej dismenorey.
V roku 2004 ho stiahli z trhu.
Zyprexa®
Názov originálneho preparátu na báze účinnej látky olan-
zapínu. Liek je schválený pre schizofrenické ochorenia,
každoročne sa postará o miliardové tržby, napr. o 4,2 miliardy
v roku 2006. Zyprexa* je logicky dôsledným vyhrotením
všetkých zmanipulovaných a podvodných postupov farmaceutických
firiem, ktoré som opísal. A možno aj koniec Eli
Lilly &Ĺ Company.
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 241
Adresy
Ponúkam zopár adries, na ktorých môžete získať zaujímavé
informácie týkajúce sa rozličných tém načrtnutých v knihe.
Téma korupcie a zdravotníctva, v Nemecku i celosvetovo:
www.transparency.de
Aktuálne informácie o farmaceutickom priemysle odporúčam
hľadať na stránke: www.arznei-telegramm.de
Na tému Prozac*, SSRI, psychofarmaká (stránky v anglickom
jazyku) od Petra Breggina: www.breggin.com a Dávida Healyho:
www.healyprozac.com a www.ahrp.com
Knihy s touto tematikou:
Heide Neukirchen: Pharma Report, Droemer 2005
Bernhard M. Lasotta: Beschreibung und Vergleich der
Spontanerfassungssysteme fiir unerwúnschte Arzneimittelwirkungen,
dizertačná práca z roku 1999
242 John Virapen
Záverečné poznámky
1 Z nemeckej publikácie: „Analyse und Bewertung
der Unabhängigkeit von Selbsthilfegruppen/-organisationen
bzw. Patienten und Patientinnengruppen/-organisationen
am Beispiel ausgesuchter Krankheitsbereiche", studia autorov
K. Schuberta, G. Glaeskea, Bremen 2005; citovanä v
clänku Magnusa Heiera „Wer soll das bezahlen, wer hat so
viel Geld?", Frankfurter Allgemeine Sonntagszeitung, c.
48, 03. 12. 2006, s. 75; na internete: http://www.faz.net/s7
Rub8E 1390D3396F422B869A49268EE3F15C/Doc~E3EC
7A0F2E2724EFAABC18DB81A452961 ~ATpl~Ecommon~
Scontent.html
2 Pozri napr.: http://www.handelsblatt.com/news/
Default.aspx?_p=200038&_t=ft&_b=1052286
3 Pozri: Guardian Unlimited, 17. 9. 2000; na internete:
http://www.guardian.co.uk/Archive/Article/0,4273,
4064664,00.html
4 Pripad sa dostal na verejnost' a pisali o iiom media.
Pozri napr.: http://www.rense.com/general66/tradesecret.
html
5 „Analyse und Bewertung der Unabhängigkeit von
SelbsthilfegruppenAorganisationen bzw. Patienten und
Patientinnengruppen/-organisationen am Beispiel ausgesuchter
Krankheitsbereiche", studia autorov: K. Schuberta,
G. Glaeskea, Bremen 2005; citovanä v clänku Magnusa
Heiera, „Wer soll das bezahlen, wer hat soviel Geld?", Frankfurter
Allgemeine Sonntagszeitung, c. 48, 03. 12. 2006, s.
75; na internete: http://www.faz.net/sZRub8E 1390D3396F-
422B869A49268EE3F15CZDoc~E3EC7A0F2E2724EFAA
BC18DB81A452961 ~ATpl~Ecommon~Scontent.html
6 PANORAMA c. 647 z 25. 11. 2004; na internete:
NE2IADUCI ÜÜNOK: SMRT 243
http://daserste.ndr.de/container/file/t_cid-2856592_.pdf
„Rebellion im Krankenzimmer", relacia odvysielana
v Nemeckom rozhlase 28.04. 2006; na internete: http://www.
dradio.de/dlf/sendungen/dossier/479955/
8 Richard Smith, „Medical journals and pharmaceutical
companies: uneasy bedfellows", British Medical Journal,
31. 05. 2003; na internete: http://www.bmj.com/cgi/content/
full/326/7400/1202?maxtoshow=&HITS= 10&hits= 1 O&RE
SULTFORMAT=&fulltext=benoxaprofen&searchid= 1 &FI
RSTINDEX=0&resourcetype=HWCIT
9 dtto
10 dtto
11 dtto
12 Tuto internu komunikaciu v ramci spolocnosti Lilly
cituje C. Joyce, F. Lesser, „Opren deaths kept secret, admits
Lilly" v casopise New Scientist, 29. 08. 1985
13 dtto
14 Lasotta, Bernhard M., Beschreibung und Vergleich
der Spontanerfassungssysteme fur unerwunschte Arzneimittelwirkungen
(dizertacna praca 1999); na internete: http://
www.lasotta.de/Dissertation.pdf
15 C. Joyce, F. Lesser, „Opren deaths kept secret, admits
Lilly", New Scientist, 29. 08. 1985
16 dtto
17 dtto
18 dtto
19 dtto
20 dtto
21 dtto
22 dtto
23 C. Bombardier, L. Laine, A. Reicin, D. Shapiro,
R. Burgos Vargas, B. Davis et al. (VIGOR Study Group),
„Comparison of upper gastrointestinal toxicity of rofecoxib
and naproxen in patients with rheumatoid arthritis", New
244 John Virapen
England Journal of Medicíne 2000, 343, s. 1520 - 1528
24 Paul A. Dieppe, Shah Ebrahim, Richard M. Martin,
Peter Jíini, „Lessons from the withdrawal of rofecoxib", British
Medical Journal, 16. 10. 2004; na internete: http://www.
bmj.com/cgi/content/ŕull/329/7471/867
25 dtto
26 Prof. Dr. med. Bruno Miiller-Oerlinghausen, predseda
výboru pre liečivá pri nemeckom združení lekárov
(Arzneimittelkommission der deutschen Ärzteschaft -
AkdÄ) a vydavateľ „Arzneiverordnung in der Praxis" 21.
januára 2005 v Berlíne; citácia z: Eva A. Richter-Kuhlmann,
„Arzneimittelsicherheit: Vernachlässigtes Waisenkind",
Deutsches Ärzteblatt 102, 5, 04. 02. 2005, s. A-252 / B-208
/C-195
27 dtto
28 http://www.tga.gov.au/media/2007/070811 -lumiracoxib.
htm
29 Paul A. Dieppe, Shah Ebrahim, Richard M. Martin,
Peter Jiini, „Lessons from the withdrawal of rofecoxib", British
Medical Journal, 16. 10. 2004; na internete: http://www.
bmj .com/cgi/contenťŕull/329/7471 /867
30 Citácia z: Eva A. Richter-Kuhlmann, „Arzneimittelsicherheit:
Vernachlässigtes Waisenkind", Deutsches Ärzteblatt
102, 5, 04. 02. 2005, strany A-252 / B-208 / C-195
31 Pozri napr.: „Pharmabosse jammern beim Kanzler";
http://www.taz.de/pt/2004/07/07/a0115.1/text.ges, 1
32 Pozri: http://www.interbrand.com/portfolio_details.
asp?portfolio= 1670&language=ID=
33 Klaus Koch, „Pharmamarketing: Millionen fur die
Meinungsbildner", Deutsches Ärzteblatt 98,39,28.09.2001,
s. A-2484 / B-2122 / C-1987 (POLITIK: Medizinreport)
34 Martin Lindner, „Versuchskaninchen", DIE ZEIT,
36,31.08.2006
35 Sarah Boseley, „They said it was safe", Guardian,
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 245
30. 10. 1999; na internete: www.guardian.co.uk/weekend/
story/0„258000,00.html
36 Pozri: Heide Neukirchen, Der Pharma-Report, Droemer
2005
37 http://www.drugtopics.com/drugtopics/article/articleDetail.
jsp?id=407652
3 8 Fluoxetín už našli aj v brazílskych dietetických tabletkách.
Volajú sa Emagrece Sim a Herbathin. FDA vystríhal
pred ich používaním v januári 2006.
39 Lisa Cosgrovea, Sheldon Krimskyb, Manisha
Vijayaraghavana, Lisa Schneidera, „Financial Ties between
DSM-IV Panel Members and the Pharmaceutical Industry",
Psychotherapy and Psychosomatics 2006, 75, s. 154 - 160
(DOL 10.1159/000091772)
40 http://www.bukopharma.de/Pharma-Brief/PBArchiv/
1998/phbf9802.html
41 dtto
42 dtto
43 dtto
44 http://www.bukopharma.de/Pharma-Brief/PBArchiv/
1998/phbf9802.html
45 Sara Hoffman Jurand, „Lawsuits over antidepressants
claim the drug is worse than the disease"; na internete: http://
www.baumhedlundlaw.com/SSRIs/Lawsuits%20over%20
antidepressants.html
46 Sarah Boseley, „They said it was safe", Guardian, 30.
10. 1999; na internete: http://www.guardian.co.uk/weekend/
story/0„258000,00.html
47 Za zavádzajúce informácie na príbalovom letáku
k benoxaprofénu bola spoločnosť Lilly odsúdená. Pozri:
http://www.zmagsite.zmag.org/May2004/levine0504.html
48 Sarah Boseley, „They said it was safe", Guardian,
30. 10. 1999; na internete: www.guardian.co.uk/weekend/
story/0„258000,00.html
246 John Virapen
49 dtto
50 dtto
51 Peter R. Breggin, Ginger Ross Breggin, Talking back
to Prozac, St Martins Press 1994; citácia podľa: http://www.
sntp.net/prozac/breggin_prozac_2.html
52 dtto
53 dtto
54 dtto
55 dtto
56 dtto
57 dtto
58 dtto
59 Článok uverejnený 14. 02. 2006 v časopise „Ärztliche
Praxis"; na internete: http://www.aerztliche-praxis.de/
artikelgynaekologieschwangerschaftssril 139935991.
html
60 dtto
61 Zdroj: interné memorandum spoločnosti Lilly-Memo,
ktoré mám
62 Peter R. Breggin, Ginger Ross Breggin, Talking back
to Prozac, St Martins Press 1994
63 Pozri napr.: arznei-telegramm 1/2005
64 Pozri: www.lilly.co.uk
65 J.R. Lacasse, J. Leo, „Serotonin und Depression - die
Loslôsung von Werbung und wissenschaftlichen Verôffentlichungen",
PLoS Medicíne 2, 12, 08. 11. 2005; na internete:
http://www.plosmedicine.org
66 dtto
67 Číslo a citát sú čerpané z prejavu v Tallahassee, Florida,
zo dňa 08. 09. 2006; na internete: http://www.phrma.
org/about_phrma/ceo_voices/the_next_small_thing:_an_
updateonthebiomedica lrevolution/
68 http://www.de.wikipedia.org/wiki/Fluoxetin
69 Podrobnosti o prípade Wesbecker nájdete na: http://
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 247
www.lectlaw.com/filesh/zbk03.htm a http://zmagsite.zmag.
org/May2004/levine0504.html
70 Sarah Boseley, „They said it was safe", Guardian,
30. 10. 1999; na internete: www.guardian.co.uk/weekend/
story/0„258000,00.html
71 Peter Breggin, tlačová konferencia FDA v septembri
2004
72 Dávid Healy, ktorý sa odvoláva na svedeckú výpoveď
Nicka Schulz-Solcea a Hansa Webera v súdnom spore Lilly
verzus Fentress; na internete http://www.ahrp.org/risks/
healy/SSRIrisks0803 .php
73 http://www.emea.europa.eu/pdfs/human/press/
pr/20255406en.pdf
74 dtto
75 h t t p : / / w w w . t r a n s p a r e n c y . d e / 2 0 0 _ - 0 1 -
19Gesundheit.8_l .O.html?&contUid=l 576
76 BGA z 26. júla, značka GV 7-7251-01-18857/8 -
citované so súhlasom Dr. Ernsta v. Kriegsteina
77 Lancet, 1980; ii, S. 398 -401; citované z: „Diabetes-
The scandal of human insulin", What Doctors Don't Telí You;
na internete: http://www.healthy.net/scr/article.asp?Id=2826
78 dtto
79 dtto
80 http://www.healthy.net/scr/Article.asp?Id=282_&
xcntr=2
81 Brendan Coyne, 2005, „Drug Co. Admits Guilt in
Off-label Marketing Case",The New Standard; na internete:
http://www.newstandardnews.neťcontent/index.cfm/
items/2699
82 dtto
83 dtto
84 Bernadette Tansey, 2005, „HARD SELL: How Marketing
Drives the Pharmaceutical Industry"; na internete:
http://sfgate.com/cgi-bin/article.cgi?fíle=/c/a/2005/05/01/
248 John Virapen
MNG4TCID0J1 .DTL
85 Erika Kelton, „Sales tactics, whistleblowers and qui
tam lawsuits in the pharmaceutical industry"; na internete:
http://www.cafepharma.com/quitam.asp
86 „Suit: Pfizer bribed doctors to prescribe drug for
unapproved uses", The New Standard, 13. 05. 2004; na internete:
http://www.newstandardnews.net/content/index.cfm/
items/352
87 http://www.nytimes.com/2006/08/30/business/
30drug.html?ex=l 314590400&en=a9304d7a40352394&ei=
5088&partner=rssnyt&emc=rss
88 Podľa: http://www.zdf.de/ZDFde/inhalt/26/0,1872,
2083034,00.html
89 J.R. Lacasse, J. Leo, „Serotonin und Depression - die
Loslôsung von Werbung und wissenschaftlichen Verôffentlichungen",
PLoS Medicíne 2, 12, 08. 11. 2005; na internete:
http://www.plosmedicine.org
90 Pozri napr.: arznei-telegramm 1/2005
91 http://www.24-7pressrelease.com/view_press_
release.php?rID= 11216 und http://www.24-7pressrelease.
com/view_press_release.php?rID=21052&tf7sid=af63601 bf
350e2d39c51e62a23c63087
92 dtto
93 http://www.drgreene.org/body.cfm?id=21 &action=d
etail&ref=1246
94 http://www.atomoxetine.info/
95 http://www.dradio.de/dlf/sendungen/sprechstunde/
431640/%20
96 http://www.adders.org/news 109.html
97 J.R. Lacasse, J. Leo, „Serotonin und Depression - die
Loslôsung von Werbung und wissenschaftlichen Verôffentlichungen",
PLoS Medicíne 2, 12, 08. 11. 2005; na internete:
http://www.plosmedicine.org
98 Informationen rund um das Texas-Projekt und Alien
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 249
Jones: http://www.bmjxom/cgi/content/full/328/7454/1458
a http://psycrmghts.or^^ January20.pdf
99 BMJ 2005, 331, s. 592, 17. 09. 2005
100 http://www.psychsearch.neťteenscreen.html
101 Peter R. Breggin, Ginger Ross Breggin, Talking back
to Prozac, St Martins Press 1994; citované z: http://www.
sntp.neťprozac/breggin_prozac_2.htm
102 dtto
103 Journal of the American Academy of Child Adolescent
Psychiatry 2002
104 http://www.bmj.com/cgi/content/full/331/7521/906?
maxtoshow=&HITS= 10&hits= 10&RESULTFORMAT=&f
ulltext=TeenScreen&searchid= 1 &FIRSTINDEX=0&resour
cetype=HWCIT
105 Spiegel Online, 06. 01. 2006; na internete: http://
www.spiegel.de/wissenschaft/mensch/0,1518,393609,00.
html
106 http://ahrp.blogspot.com/2007/01/zyprexa-cat-outbag-
new-legalmotion.html
107 Článok Gardinera Harrisa uverejnený v New York
Times, 18. 12. 2003; na internete: http://query.nytimes.com/
gsťŕullpage.html?sec=health&res=9C02E 1D7163FF93BA2
5751C1A9659C8B63
108 http://www.mindfreedom.org/affspo/act/us/psychrights/
nytimes-vs-eli-lilly/states-study-marketing-of-lillypill
109 http://www.opednews.com/articles/genera_
evelyn_p_070205_nobody_buys_lilly_s_.html
110 Tieto a všetky ostatné informácie týkajúce sa lieku
Zyprexa sa, pokiaľ nie je uvedené inak, čerpali z tohto
zdroja: http://www.opednews.com/articles/genera_evelyn_
p_070205_nobody_buys_lilly_s_.html
111 arznei-telegramm z 13. Február 2004; internetová
stránka v anglickom jazyku: http://www.newstarget.
250 John Virapen
com/OO 1895.html
112 http://www.transparency.de/200_-05-l_Gesundheit.
911.0.html
113 Läkemedelsvärlden („Svet liečiv"), december 2006
114 www.transparency.de/200_-01 -19-Gesundheit.
8_1.0.htmľ?&c ontUid=1576
115 http://newroom.lilly.com/ReleaseDeatil. cfm?ReleaseID=
224345
NEŽIADUCI ÚČINOK: SMRŤ 251
Krásne Knihy pne vaše deti'
Marco Polo
Táto kniha je jediná svojho druhu. Opisuje veľkú
cestu Marca Pola na východ do vzdialených a zatiaľ
neprebádaných krajín. Nájdete v nej veľa cenných
informácií a pôvodných ručne maľovaných ilustrácií.
Vnútorné strany sú obohatené o 3D efekt v podobe
otváracích častí. Naša publikácia je starostlivý preklad
rukopisu len mierne upraveného pre dnešného
čitateľa. Pridali sme aj niektoré skutočnosti, ktoré
sa stali neskôr, ale ktoré sú dôležité pre pochopenie
cestovného úspechu.
Kronika zoznamuje čitateľa s kultúrami v regiónoch,
ktoré Marco Polo navštívil a dáva im obraz každodenného
života a náboženstva ich obyvateľov.
Formát: 254 x 300 mm, rozsah: 32 strán
ISBN: 978-80-8112-063-3
Kráľovstvo víl
Príbeh tejto rozprávky sa odohráva v období stredoveku
na hrade, ktorý je obklopený zázračným lesom.
Hlavnými postavami tohto okúzľujúceho príbehu
sú dve malé sestričky - dvojičky - Ariana a Narian.
I keď vyzerajú obidve celkom rovnako, majú však
úplne protikladné povahy. Obidve majú rady rozprávky.
Ariana, ktorá je romantická a jemná, verí
v existenciu víl a elfov, zatiaľ čo jej sestra Narian - realistka
a divoška - je presvedčená, že tieto vymyslené
postavičky sú iba v rozprávkach. Náhle ale jedna veľmi
zvláštna príhoda zmení ich životy: jedného rána sa
Ariana nemôže zobudiť. Zostáva uväznená v ríši snov
v zajatí diabolského škriatka. Arianu môže zachrániť
iba jej sestra. Nie však sama! Potrebuje pomoc víl a elfov,
v existenciu ktorých nikdy predtým neverila...
Formát: 237 x 330 mm, rozsah: 48 strán
ISBN: 978-80-8112-064-0
Noemova archa
Tvorivá knižka „Noemova archa" poskytuje malým
deťom zábavu a pomáha im rozvíjať si slovnú
zásobu a postreh. Jemné penové stránky so zábavnými
rýmovačkami umožňujú deťom precvičovať
si jemnú motoriku prštekov a samostatne objavovať
tajomstvá, ktoré sú skryté pod kúskami
puzzlov. Vzniknú tak prekvapivé páry zvierat
(pestrý papagáj a jednofarebné vrabce, čulé opičky
a ospanlivý leňoch, veľký slon a malá myška, rýchly
tiger a pomalá korytnačka). Deti si obohatia slovník
a pochopia opačný význam slov.
Formát: 200 x 250 mm, rozsah: 10 strán
ISBN: 978-80-8112-051-0
Rajská záhrada
Kniha „Rajská záhrada" pomáha maldeťom
naučiť sa počítať do desať a rozvíja ich
manuálnu zručnosť. Jemné penové stránky
umožňuj
Farma
ISBN 978-80-8112-002-2
Rozprávky
ISBN 978-80-8112-003-9
V sérii 4 krásne ilustrovaných leporel sa dočítate veľa zaujímavých príbehov.
Kniha FARMA vás očarí 12 pútavými príbehmi o zvieratách na farme.
V knihe Rozprávky nájdete 4 klasické rozprávky: Tri malé prasiatka, Škaredé
káčatko, Vlk a sedem kozliatok a Zlatovláska a tri medvede.
Kniha Pritúľ ma! obsahuje 12 sladkých príbehov o strachu a bolestiach malých
zvieratiek a ich liečení v maminom objatí.
V knihe Les sa dozviete o živote zvieratiek v krajine Veľký les.
Formát: 160 x 158 mm, rozsah: 58 strán